.suma celkových škôd bude vypracovaná až v polovici júna, no odborníci hovoria o následkoch veľkej vody, ktoré sú väčšie ako po vojnách pred dvoma desaťročiami. Prvé odhady totiž hovoria o škodách len v Bosne vo výške 1,3 miliardy eur.
Nie je známy ani presný počet obetí, no odhady už teraz uvádzajú niekoľko desiatok obetí v troch krajinách – v Bosne a Hercegovine, v Srbsku a v Chorvátsku. Iba v samotnej Bosne povodne a zosuvy pôdy zasiahli viac ako 10-tisíc štvorcových kilometrov územia, úrady uvádzajú okolo 7 500 zničených domov a 80-tisíc presídlených osôb. A práve do tejto krajiny som sa vybrala spoločne so zástupcami partnerských organizácií, združených v platforme RISC, teda s kolegami z Modrého anjela, z Adry a s fotografom Michalom Burzom, aby sme priamo v teréne zmonitorovali stav.
.je to nad naše sily
Päťdesiatnik Abud Memišević bol patrične hrdý na svoju uniformu koordinátora Civilnej obrany v meste Zenica. Mal na nej logo aj vlastnú menovku. Stretli sme ho na severo-južnej magistrále neďaleko obce Maglaj, kde odstraňovali obrovský zosuv pôdy. „Venujeme sa najmä oprave ciest a infraštruktúry. Robíme, čo môžeme, ale je to nad naše sily. Ľudia si tu dlhé roky za peniaze, ktoré zarobili aj ako gastarbaitri na Západe, stavali domy, no neskolaudovali ich. Tým pádom to boli čierne stavby, nemali ich poistené, a teraz si búchajú hlavy o steny,“ vraví Memišević a pokračuje trochu uvoľnenejšie: „A viete, že som bol kedysi v Československu na pretekoch? Reprezentoval som Juhosláviu v kajaku a spoznal som jednu vašu reprezentantku. Mali sme sa zobrať, no zišlo z toho.“
Podobne milo nás privítali aj na iných miestach popri riekach Bosna a Sáva, ktoré sa vyliali z koryta alebo kde návaly vody pretrhli hrádze. Väčšinou všade opakovali to isté: vláda sa na nás vykašľala a nebyť samospráv, ktoré koordinujú humanitárne organizácie, civilnú obranu a dobrovoľníkov, boli by sme odkázaní sami na seba. Tieto slová sme počuli v dedine Topčić Polje, aj v mestách Doboj a Šamac.
Prvé, čo ma zarazilo, bolo samotné Sarajevo, ktorého sa povodne akoby vôbec netýkali. Metropola Bosny žila pokojne svojimi prechádzkami a kaviarňami. A trochu aj verejnými zbierkami na pomoc postihnutému severovýchodu krajiny. V Sarajeve sme sa stretli so zástupcami miestnej pobočky humanitárnej organizácie Adra, ktorí nám odporučili navštíviť najmä obec Doboj.
.sny Sava Minića
Vyrazili sme teda na sever. V Doboji sme sa však nezastavili. Videli sme, ako tam prúdi masívna humanitárna pomoc. Rieka Bosna sa už vrátila do svojho koryta. Ostali po nej obrovské nánosy dreva. Ľudia si ho pílili a chystali si už zásoby na zimu. Na brehoch pozdĺž rieky vznikali skládky, na ktoré organizovane nosili zničený nábytok a iné veci, aby ich spálili.
V obci Topčić Polje bola situácia katastrofálna. Bahenný a kamenný zával z troch pretrhnutých hrádzí tu akoby prerezal železnicu. Okrem toho sa nad dedinou s pár stovkami obyvateľov uvoľnili niekoľkotonové skaly a dali sa do pohybu. Úplne zničili dva a poškodili desiatky domov. Vrtuľníky ešte stále vozili jedlo a vodu do niekoľkých od sveta úplne odrezaných obcí. Pán v stredných rokoch, ktorý sám prišiel o dom, chodil po dedine a pomáhal odpratávať trosky. „Keď to prišlo, nikto z nás nevedel, čo sa deje. Odrazu to začalo hučať, hora sa triasla. Vybehli sme pred domy a keď sme videli, čo sa deje, začali sme všetci v šoku utekať smerom k hlavnej ceste. Ako prví nám začali pomáhať obyvatelia susedných, veľkou vodou nedotknutých obcí,“ povedal nám.
Išli sme ešte ďalej na sever. Mesto Šamac leží na sútoku Sávy a Bosny, v dôsledku čoho bolo ešte stále meter pod vodou. Na rodinných domoch sme videli, že rieky ich zaplavili až nad úroveň okien. Miestni nás poslali do neďalekej dedinky Crkvina, kde v diskotéke zriadili koordinačný štáb. Desiatim ľuďom očividne velil akčný bielovlasý starosta Savo Minić. Medzitým, ako sme sa rozprávali, vozidlá bosnianskej armády a medzinárodných mierových jednotiek EUFOR rozvážali nevyhnutnú pomoc.
„Mojím najväčším snom je získať obrovské množstvo gumených čižiem a rukavíc. A očakávam, že v blízkom čase, keď voda opadne, budeme potrebovať elektrické vysušovače,“ povedal nám Minić spontánne a medzi rečou stihol dať niekoľko pokynov svojej mladej plavovlasej asistentke Stojanke Rokvić. „Stihli sme evakuovať iba deti z okolitých dedín. Ich rodičia pracujú na odstraňovaní následkov povodní,“ dodal.
Prespali sme v neďalekom hotelíku. Jeho majiteľ sa rozhodol, že pomôže obetiam veľkej vody tým, že zadarmo ubytuje dobrovoľníkov, ktorí sem prišli pomáhať, a dostanú od neho zadarmo aj pivo. My sme mu, samozrejme, zaplatili.
.autorka pracuje v organizácii Človek v ohrození.
Na katastrofálnu situáciu v Bosne a Hercegovine zareagoval Človek v ohrození vyhlásením verejnej zbierky. Záujemcovia môžu prispieť na číslo účtu 2666520298/1100, s textom SOS Balkán, prípadne posielať financie prostredníctvom aplikácie Viamo na číslo mobilu 0907 369399. Túto aplikáciu musíte mať stiahnutú v mobile, nie je možné posielať príspevky prostredníctvom sms správ.
Nie je známy ani presný počet obetí, no odhady už teraz uvádzajú niekoľko desiatok obetí v troch krajinách – v Bosne a Hercegovine, v Srbsku a v Chorvátsku. Iba v samotnej Bosne povodne a zosuvy pôdy zasiahli viac ako 10-tisíc štvorcových kilometrov územia, úrady uvádzajú okolo 7 500 zničených domov a 80-tisíc presídlených osôb. A práve do tejto krajiny som sa vybrala spoločne so zástupcami partnerských organizácií, združených v platforme RISC, teda s kolegami z Modrého anjela, z Adry a s fotografom Michalom Burzom, aby sme priamo v teréne zmonitorovali stav.
.je to nad naše sily
Päťdesiatnik Abud Memišević bol patrične hrdý na svoju uniformu koordinátora Civilnej obrany v meste Zenica. Mal na nej logo aj vlastnú menovku. Stretli sme ho na severo-južnej magistrále neďaleko obce Maglaj, kde odstraňovali obrovský zosuv pôdy. „Venujeme sa najmä oprave ciest a infraštruktúry. Robíme, čo môžeme, ale je to nad naše sily. Ľudia si tu dlhé roky za peniaze, ktoré zarobili aj ako gastarbaitri na Západe, stavali domy, no neskolaudovali ich. Tým pádom to boli čierne stavby, nemali ich poistené, a teraz si búchajú hlavy o steny,“ vraví Memišević a pokračuje trochu uvoľnenejšie: „A viete, že som bol kedysi v Československu na pretekoch? Reprezentoval som Juhosláviu v kajaku a spoznal som jednu vašu reprezentantku. Mali sme sa zobrať, no zišlo z toho.“
Podobne milo nás privítali aj na iných miestach popri riekach Bosna a Sáva, ktoré sa vyliali z koryta alebo kde návaly vody pretrhli hrádze. Väčšinou všade opakovali to isté: vláda sa na nás vykašľala a nebyť samospráv, ktoré koordinujú humanitárne organizácie, civilnú obranu a dobrovoľníkov, boli by sme odkázaní sami na seba. Tieto slová sme počuli v dedine Topčić Polje, aj v mestách Doboj a Šamac.
Prvé, čo ma zarazilo, bolo samotné Sarajevo, ktorého sa povodne akoby vôbec netýkali. Metropola Bosny žila pokojne svojimi prechádzkami a kaviarňami. A trochu aj verejnými zbierkami na pomoc postihnutému severovýchodu krajiny. V Sarajeve sme sa stretli so zástupcami miestnej pobočky humanitárnej organizácie Adra, ktorí nám odporučili navštíviť najmä obec Doboj.
.sny Sava Minića
Vyrazili sme teda na sever. V Doboji sme sa však nezastavili. Videli sme, ako tam prúdi masívna humanitárna pomoc. Rieka Bosna sa už vrátila do svojho koryta. Ostali po nej obrovské nánosy dreva. Ľudia si ho pílili a chystali si už zásoby na zimu. Na brehoch pozdĺž rieky vznikali skládky, na ktoré organizovane nosili zničený nábytok a iné veci, aby ich spálili.
V obci Topčić Polje bola situácia katastrofálna. Bahenný a kamenný zával z troch pretrhnutých hrádzí tu akoby prerezal železnicu. Okrem toho sa nad dedinou s pár stovkami obyvateľov uvoľnili niekoľkotonové skaly a dali sa do pohybu. Úplne zničili dva a poškodili desiatky domov. Vrtuľníky ešte stále vozili jedlo a vodu do niekoľkých od sveta úplne odrezaných obcí. Pán v stredných rokoch, ktorý sám prišiel o dom, chodil po dedine a pomáhal odpratávať trosky. „Keď to prišlo, nikto z nás nevedel, čo sa deje. Odrazu to začalo hučať, hora sa triasla. Vybehli sme pred domy a keď sme videli, čo sa deje, začali sme všetci v šoku utekať smerom k hlavnej ceste. Ako prví nám začali pomáhať obyvatelia susedných, veľkou vodou nedotknutých obcí,“ povedal nám.
Išli sme ešte ďalej na sever. Mesto Šamac leží na sútoku Sávy a Bosny, v dôsledku čoho bolo ešte stále meter pod vodou. Na rodinných domoch sme videli, že rieky ich zaplavili až nad úroveň okien. Miestni nás poslali do neďalekej dedinky Crkvina, kde v diskotéke zriadili koordinačný štáb. Desiatim ľuďom očividne velil akčný bielovlasý starosta Savo Minić. Medzitým, ako sme sa rozprávali, vozidlá bosnianskej armády a medzinárodných mierových jednotiek EUFOR rozvážali nevyhnutnú pomoc.
„Mojím najväčším snom je získať obrovské množstvo gumených čižiem a rukavíc. A očakávam, že v blízkom čase, keď voda opadne, budeme potrebovať elektrické vysušovače,“ povedal nám Minić spontánne a medzi rečou stihol dať niekoľko pokynov svojej mladej plavovlasej asistentke Stojanke Rokvić. „Stihli sme evakuovať iba deti z okolitých dedín. Ich rodičia pracujú na odstraňovaní následkov povodní,“ dodal.
Prespali sme v neďalekom hotelíku. Jeho majiteľ sa rozhodol, že pomôže obetiam veľkej vody tým, že zadarmo ubytuje dobrovoľníkov, ktorí sem prišli pomáhať, a dostanú od neho zadarmo aj pivo. My sme mu, samozrejme, zaplatili.
.autorka pracuje v organizácii Človek v ohrození.
Na katastrofálnu situáciu v Bosne a Hercegovine zareagoval Človek v ohrození vyhlásením verejnej zbierky. Záujemcovia môžu prispieť na číslo účtu 2666520298/1100, s textom SOS Balkán, prípadne posielať financie prostredníctvom aplikácie Viamo na číslo mobilu 0907 369399. Túto aplikáciu musíte mať stiahnutú v mobile, nie je možné posielať príspevky prostredníctvom sms správ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.