.aj keď Piketty čelil kritike z viacerých strán už od vydania svojho ekonomického bestselleru, jeho podporovatelia vždy mohli poukázať na obdivuhodnú sumu nazhromaždených štatistických dát, na ktorých postavil svoju prácu o rastúcej koncentrácii bohatstva. No koncom mája spochybnil Pikettyho dáta denník Financial Times. Podľa jeho prepočtov vraj Piketty urobil viaceré chyby. Začala sa bizarná prestrelka, v ktorej ďalšom kole padlo obvinenie voči britským novinám, že sa dopustili štatistických chýb pri spochybňovaní štatistík francúzskeho ekonóma.
.spochybnená spoľahlivosť
Koncom mája uverejnil Chris Giles, ktorý desať rokov pracuje ako ekonomický editor denníka Financial Times, článok o rozdelení bohatstva vo Veľkej Británii. „Všimol som si vážny rozpor medzi súčasnou koncentráciou majetku, ako ju opisuje Kapitál v 21. storočí a tým, čo o nej hlási britský štatistický úrad,“ napísal neskôr. Gilesovi udrelo do očí, že podľa Pikettyho vlastní desatina najbohatších Britov 71 percent celkového národného bohatstva, no podľa oficiálnej britskej štatistiky je toto číslo len 44 percent. Pozrel sa teda bližšie na pramene francúzskeho ekonóma. Vyšlo mu, že Pikettyho odhady majetkovej nerovnosti obsahujú nedostatky.
Časť problémov sa týka definícií skúmaných kategórií, kým iné spoľahlivosti prameňov. Niektoré čísla sa Gilesovi zdali prosto vycucané z prsta, alebo boli nepresne prepísané z pôvodných prameňov. Prípadne podsúva Pikettymu, že zrátava dohromady navzájom nekonzistentné údaje, teda mieša hrušky s jablkami. Na jednom mieste napríklad britský novinár francúzskemu ekonómovi vyčíta, že pri odhade bohatstva v Európe dáva Švédsku rovnakú váhu ako Francúzsku alebo Británii, aj keď škandinávska krajina má oproti nim len sedminovú populáciu. Kým v prípade Británie podľa Gilesa pôvodné pramene ukazujú roztápanie majetku, vlastneného najbohatšou vrstvou počas obdobia vysokej inflácie v 70. rokoch, Piketty ukazuje opak.
Ak sa o tieto prvky Pikettyho dáta očistia, celkový obraz vývoja majetkovej nerovnosti je podľa novinára iný. Zrazu sa nezdá, že majetková nerovnosť od roku 1980 narastá. V skutočnosti zostáva relatívne stabilná posledných päťdesiat rokov, a to tak pre Spojené štáty, ako aj pre Európu. „Závery Kapitálu v 21. storočí sa nejavia podopreté zdrojmi,“ uzatvára Giles svoj článok.
Francúzsky ekonóm na stránkach denníka Financial Times zverejnil svoju odpoveď Gilesovi. V úvode zdôraznil, že všetky excelové tabuľky a ďalšie dáta umiestnil na internet aj preto, aby podnietil transparentnú verejnú diskusiu o analytických postupoch, ktoré použil. Piketty súhlasí s tým, že pramene o vývoji bohatstva naprieč rôznymi krajinami sú menej systematické, než trebárs štatistiky o príjmoch: „Nateraz sa musíme uspokojiť s tým, čo máme. A to sú veľmi rozmanité a nerovnorodé pramene o bohatstve – historické dedičské vyhlásenia a štatistiky o daniach z pozostalosti, obmedzené údaje o majetkových daniach, či prieskumy, v ktorých domácnosti samy priznávali údaje o svojom bohatstve...“
Piketty priznáva, že surové dáta z rôznorodých pôvodných prameňov musel najskôr upraviť a prispôsobiť, aby sa z nich dali vytvoriť rovnorodé výsledky, ktoré fungujú naprieč odlišnými krajinami a v dlhých časových horizontoch. Do karát mu hrá, že jeho americké dáta vo všeobecnosti potvrdila aj štúdia ekonómov Emmanuela Saeza a Gabriela Zucmana s názvom Distribúcia amerického bohatstva, kapitálového príjmu a výnosov od roku 1913. Vyšla až tento rok v marci – po Pikettyho knihe – a využíva lepšie údaje a odlišnú metodológiu. Aj podľa týchto dvoch ekonómov od roku 1980 podiel najbohatšej špičky na bohatstve v USA stúpa.
Na Gilesa reagovali aj niektorí čitatelia, ktorí našli drobné chyby v jeho vlastných tabuľkách. Zdržanlivé boli aj iné médiá, ako napríklad týždenník Economist. Chyby, na ktoré Giles poukázal, vraj nie sú také vážne, aby úplne zmietli Pikettyho tézy zo stola. Francúz si ešte s editorom Financial Times vymenil pár odkazov a napokon na internet zavesil desaťstranový dokument, kde detailnejšie rozobral spôsob, akým narábal s dátami.
.podobnosť náhodná?
Výmena názorov medzi Pikettym a Gilesom pripomína vlaňajšiu diskusiu o štúdii Carmen Reinhartovej a Kennetha Rogoffa Rast v čase dlhu. Tá tvrdila, že vysoké štátne dlhy ochromujú hospodársky rast a stala sa dôležitým argumentom pre politikov v Spojených štátoch i Európskej únii, ktorí obhajovali bolestivé rozpočtové úsporné opatrenia. Vtedy 28-ročný doktorand Thomas Herndon dostal za úlohu zopakovať výsledky niektorej známej ekonomickej štúdie. Vybral si Reinhartovú a Rogoffa a našiel v ich práci metodologické nedostatky. Aj keď vysoký dlh asi naozaj na hospodársky rast vplýva negatívne, nie je to až v takej miere, ako tvrdili autori...
Obe kauzy naznačujú, že nové prelomové ekonomické štúdie, ktoré majú ambíciu presvedčiť politikov i verejnosť na zavedenie ďalekosiahlych politických zmien, potrebujú určitý čas, aby sa stali „usadeným poznaním“. Inými slovami, je dôležité, aby aj iní akademici potvrdili ich výsledky. Ľavicoví zástancovia Pikettyho sa teraz obávajú, že chýr o spochybnení štúdie francúzskeho ekonóma povedie k paušálnemu odmietnutiu jeho výsledkov. Horšie bude, ak sa trvalejším efektom tejto debaty stane nedôvera k výsledkom ekonómie ako takej a posilnenie cynického klišé, že po lži a väčšej lži nasleduje už len štatistika.
.spochybnená spoľahlivosť
Koncom mája uverejnil Chris Giles, ktorý desať rokov pracuje ako ekonomický editor denníka Financial Times, článok o rozdelení bohatstva vo Veľkej Británii. „Všimol som si vážny rozpor medzi súčasnou koncentráciou majetku, ako ju opisuje Kapitál v 21. storočí a tým, čo o nej hlási britský štatistický úrad,“ napísal neskôr. Gilesovi udrelo do očí, že podľa Pikettyho vlastní desatina najbohatších Britov 71 percent celkového národného bohatstva, no podľa oficiálnej britskej štatistiky je toto číslo len 44 percent. Pozrel sa teda bližšie na pramene francúzskeho ekonóma. Vyšlo mu, že Pikettyho odhady majetkovej nerovnosti obsahujú nedostatky.
Časť problémov sa týka definícií skúmaných kategórií, kým iné spoľahlivosti prameňov. Niektoré čísla sa Gilesovi zdali prosto vycucané z prsta, alebo boli nepresne prepísané z pôvodných prameňov. Prípadne podsúva Pikettymu, že zrátava dohromady navzájom nekonzistentné údaje, teda mieša hrušky s jablkami. Na jednom mieste napríklad britský novinár francúzskemu ekonómovi vyčíta, že pri odhade bohatstva v Európe dáva Švédsku rovnakú váhu ako Francúzsku alebo Británii, aj keď škandinávska krajina má oproti nim len sedminovú populáciu. Kým v prípade Británie podľa Gilesa pôvodné pramene ukazujú roztápanie majetku, vlastneného najbohatšou vrstvou počas obdobia vysokej inflácie v 70. rokoch, Piketty ukazuje opak.
Ak sa o tieto prvky Pikettyho dáta očistia, celkový obraz vývoja majetkovej nerovnosti je podľa novinára iný. Zrazu sa nezdá, že majetková nerovnosť od roku 1980 narastá. V skutočnosti zostáva relatívne stabilná posledných päťdesiat rokov, a to tak pre Spojené štáty, ako aj pre Európu. „Závery Kapitálu v 21. storočí sa nejavia podopreté zdrojmi,“ uzatvára Giles svoj článok.
Francúzsky ekonóm na stránkach denníka Financial Times zverejnil svoju odpoveď Gilesovi. V úvode zdôraznil, že všetky excelové tabuľky a ďalšie dáta umiestnil na internet aj preto, aby podnietil transparentnú verejnú diskusiu o analytických postupoch, ktoré použil. Piketty súhlasí s tým, že pramene o vývoji bohatstva naprieč rôznymi krajinami sú menej systematické, než trebárs štatistiky o príjmoch: „Nateraz sa musíme uspokojiť s tým, čo máme. A to sú veľmi rozmanité a nerovnorodé pramene o bohatstve – historické dedičské vyhlásenia a štatistiky o daniach z pozostalosti, obmedzené údaje o majetkových daniach, či prieskumy, v ktorých domácnosti samy priznávali údaje o svojom bohatstve...“
Piketty priznáva, že surové dáta z rôznorodých pôvodných prameňov musel najskôr upraviť a prispôsobiť, aby sa z nich dali vytvoriť rovnorodé výsledky, ktoré fungujú naprieč odlišnými krajinami a v dlhých časových horizontoch. Do karát mu hrá, že jeho americké dáta vo všeobecnosti potvrdila aj štúdia ekonómov Emmanuela Saeza a Gabriela Zucmana s názvom Distribúcia amerického bohatstva, kapitálového príjmu a výnosov od roku 1913. Vyšla až tento rok v marci – po Pikettyho knihe – a využíva lepšie údaje a odlišnú metodológiu. Aj podľa týchto dvoch ekonómov od roku 1980 podiel najbohatšej špičky na bohatstve v USA stúpa.
Na Gilesa reagovali aj niektorí čitatelia, ktorí našli drobné chyby v jeho vlastných tabuľkách. Zdržanlivé boli aj iné médiá, ako napríklad týždenník Economist. Chyby, na ktoré Giles poukázal, vraj nie sú také vážne, aby úplne zmietli Pikettyho tézy zo stola. Francúz si ešte s editorom Financial Times vymenil pár odkazov a napokon na internet zavesil desaťstranový dokument, kde detailnejšie rozobral spôsob, akým narábal s dátami.
.podobnosť náhodná?
Výmena názorov medzi Pikettym a Gilesom pripomína vlaňajšiu diskusiu o štúdii Carmen Reinhartovej a Kennetha Rogoffa Rast v čase dlhu. Tá tvrdila, že vysoké štátne dlhy ochromujú hospodársky rast a stala sa dôležitým argumentom pre politikov v Spojených štátoch i Európskej únii, ktorí obhajovali bolestivé rozpočtové úsporné opatrenia. Vtedy 28-ročný doktorand Thomas Herndon dostal za úlohu zopakovať výsledky niektorej známej ekonomickej štúdie. Vybral si Reinhartovú a Rogoffa a našiel v ich práci metodologické nedostatky. Aj keď vysoký dlh asi naozaj na hospodársky rast vplýva negatívne, nie je to až v takej miere, ako tvrdili autori...
Obe kauzy naznačujú, že nové prelomové ekonomické štúdie, ktoré majú ambíciu presvedčiť politikov i verejnosť na zavedenie ďalekosiahlych politických zmien, potrebujú určitý čas, aby sa stali „usadeným poznaním“. Inými slovami, je dôležité, aby aj iní akademici potvrdili ich výsledky. Ľavicoví zástancovia Pikettyho sa teraz obávajú, že chýr o spochybnení štúdie francúzskeho ekonóma povedie k paušálnemu odmietnutiu jeho výsledkov. Horšie bude, ak sa trvalejším efektom tejto debaty stane nedôvera k výsledkom ekonómie ako takej a posilnenie cynického klišé, že po lži a väčšej lži nasleduje už len štatistika.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.