.z ich putovania, ktoré trvalo od októbra 2013 do januára 2014 vznikol 98-minútový film, ktorý sa teraz premieta v kinách, ako aj pätnásťdielny seriál pre Českú televíziu. Bláznivé roadmovie na mnohých miestach pôsobí dojmom, že chlapci (jediná žena, filmová strihačka, ktorá s nimi bola, sa od výpravy z rodinných dôvodov od v Bolívii odpojila) „to už nedajú“, no vždy sa aj z tých nebezpečných situácií akosi zázrakom dostali a pokračovali. Zmyslom cesty bola cesta samotná. Teda výkon, uvidieť na začiatku more v karibskej Guyane a na konci argentínsku základňu za oficiálnym koncom sveta na úplnom juhu Ohňovej zeme. Podarilo sa, prežili.
A pritom jediný Slovák na výprave, Marek Slobodník, ktorý statočne znášal vrtochy počasia na legendárnej Jawe 250, hovorí, že Kerouacov román Na ceste ani inú beatnickú literatúru nepozná. To jeho „na ceste” je iné. Už predtým na málo výkonných motorkách, na silnejšie nemali dosť peňazí, absolvoval s kamarátmi dve výpravy – do Rumunska a o dosť náročnejšiu do Kazachstanu.
.nevedeli sme opraviť takmer nič
Divák má množstvo skreslených predstáv o takýchto dobrodruhoch. Veríme napríklad utkvelej predstave, že dokážu aj poslepiačky rozložiť a potom zase zložiť auto či motorku. Inak by sa predsa na také cesty nevydali. Nie je to vôbec tak. Dvadsaťpäťročný Banskobystričan Marek Slobodník sa smeje, že študoval na strednej odbornej škole dopravnej odbor údržba a prevádzka motorových vozidiel, kde mali prax iba dve hodiny týždenne.
„Teoreticky viem opraviť všetko, prakticky veľmo nie,“ smeje sa a hovorí stredoslovenským dialektom muž, ktorý z celej výpravy vo filme pôsobí ako najväčší flegmatik. Nič ho nerozhádzalo; ani konflikt s gangstrom v guyanskom Georgetowne, ani spánok v sieti, ani totálne ufúľanie od lepkavého červeného prachu. Vyvracia mýtus, že treba vedieť všetko na mašine opraviť. „Keď sme išli prvýkrát v roku 2010 vo štvorici na pionieroch do Kazachstanu, tak sme vedeli maximálne sviečku vymeniť, všetci čo sme tam boli. Dúfali sme, že sa nič nestane – a nič sa ani nestalo. Už som sa to medzitým naučil, pioniera viem spraviť na komplet, ale keď sme šli do Južnej Ameriky, tak s jawou som nevedel urobiť takmer nič. A tiež sa nič nestalo. V živote som ju nerozoberal,“ dodáva Marek s tým, že väčšina motorkárov - cestovateľov je na tom podobne.
.iniciácia Kazachstanom
Južnej Amerike prechádzala v prípade Čechov Afrika, v prípade Mareka Kazachstan. Vybrali sa tam vo štvorici, dosť trúfalo. Odhadli expedíciu na dva mesiace, pričom cieľom bolo Aralské jazero, ktoré má pre vysychanie zmiznúť z povrchu zemského. Jeho fotografie videl v jednom kalendári, ktorý sa tlačil v Banskej Bystrici. Emočne ho to zasiahlo. Po škole si založil živnosť a venoval sa s mamou reklamnej aj realitnej činnosti, zrušil ju až teraz po návrate z Južnej Ameriky. Dnes sa živí prednáškami a cestuje s filmom po rôznych kinosálach bývalého Československa.
Na otázku, či vedel vtedy niečo o Kazachstane, odpovedá stručne: „Nie.“ V podobnom duchu bola aj príprava. Chalani si vybavili víza a vydali sa cez Ukrajinu, Moldavsko, potom loďou cez Čierne more do Gruzínska, Azerbajdžanu až do Kazachstanu. Marek pokračuje: „Boli sme vtedy takí sprostí pankáči, takže sme si deň pred odjazdom iba trošku pozreli motorky, v akom sú stave. Stano, jeden z nás, zistil, že ju má kdesi na šope a pätnásť rokov nejazdila. No išli sme. Desaťtisíc kilometrov, dva mesiace. Všetko sa nám počas cesty kazilo. Pomohli aj miestni, no motorky sú jednoduché. Opraví ich aj človek, ktorý s tým nemá nijaké skúsenosti. Stačí trochu sedliackeho rozumu. Ja som napríklad bral so sebou dva náhradné motory. Stačilo vymeniť kus za kus a mohol som ísť ďalej. No nepoužil som ich. Jeden z nich vydržal doteraz.“
Pochopiteľne, cesta nebola iba o technike. Vyšla ich každého na necelých dvetisíc eur, financovali si ju vtedy ešte z vlastných. Chlapci pozorovali aj život okolo seba. V Kazachstane videli obrovské rozdiely; na jednej strane nepredstaviteľnú chudobu, na druhej rozprávkové bohatstvo. Až tam Slováci pochopili, ako žijú ľudia inde. Že toho často majú hrozne málo, no nič im nechýba a sú šťastní. Vtedy ich cestovanie ešte viac chytilo za srdce. A to napriek tomu, že Kazachstan bol doteraz najnebezpečnejšia Marekova expedícia: jeho kamarátov tam trikrát okradli. O všetko, o doklady a peniaze, raz aj o zubnú kefku. Dvoch z nich, ktorí spali v stane, aj zbili. Potom jazdili po celom meste s policajtmi a hľadali páchateľov – našli iba svoje doklady. Rozčuľovalo ich aj to, že keď prišli na motorkách niekde k obchodu, miestni si na ich motorky sadali a nadávali im, že sú zlodeji. No nevzdali to. Vďaka chlapíkovi, ktorý ich za rozumnú cenu odviezol 600 kilometrov až k Aralskému jazeru (pioniere by to nezvládli), dosiahli cieľ cesty.
„Nedávno som si pozeral denník z tej cesty,“ spomína Marek a dodáva: „Napísal som si tam, že mám už iba dvesto eur a domov je to 5-tisíc kilometrov. Dokázal som to so siedmimi eurami na deň, na benzín a na jedlo. Všetko tam bolo lacné.“
.cez Južnú Ameriku
Po návrate z Kazachstanu sa už Marekovi nechcelo žiť ako dovtedy. Teda tým štýlom, že na Slovensku pracuje od rána do večera, platí všetky výdavky a niečo mu ostane. Napokon sa mu po poldruha roku ozval Dan Přibáň, ktorý pripravoval expedíciu naprieč Južnou Amerikou a vedel o ňom, že bol v Kazachstane. Marek v sebe pritom dodnes ukrýva sen prejsť na motorke celé Rusko až do Magadanu, kde boli stalinské gulagy.
Pri otázke, aké mali kritériá výberu trasy, Marek ani na okamih nezaváha: „Aby to bolo čo najťažšie a čo najlepšie. Chceli sme vidieť najkrajšie miesta v Južnej Amerike. Machu Picchu v Peru, planinu Nazca s geoglyfmi, najväčšiu soľnú pláň na svete v Bolívii, najväčší kaňon na svete v Peru. Prechádzali sme aj priesmykom vo výške 4 876 metrov cez peruánske Andy, kde mašiny každých tisíc metrov nadmorskej výšky strácali desať percent výkonu, takže sme išli napokon horko- ťažko na jednotku. No napriek tomu, že experti zo skúšobne TŰV tomu nedávali šancu, zvládli sme to,“ spomína Marek.
Prvou ťažkou skúškou bolo samotné vylodenie v Guyane. Biely kontajner s ich mašinami bol v prístave až na samom vrchu hory iných kontajnerov. Zdal sa nedosiahnuteľný. A dni a týždne v Georgetowne, kde pouličné gangy pre incidenty s políciou stavali horiace barikády z áut a pneumatík, neboli vôbec priateľské. Dni sa nekonečne vliekli. Jeden člen expedície si chcel od dílera kúpiť marihuanu, no keď zistil, že ho s Marekom vlákal do temnej uličky, pričom vytiahol na nich mačetu a pištoľ, pohotovo mu nastriekal do očí kaser a ušli. Kameramanovi Zdeňkovi zase chceli lupiči ukradnúť techniku, ale ten sa pobil a tiež ušiel. Hlavu mal celú dobitú. Inak, počas celej cesty ho prenasledovala smola. V Bolívii ho dohrýzli psy a potom v Santiagu v Čile im zase vykradli trabant. Cenné veci zlodeji nechali, ukradli našťastie iba oblečenie. Marekovi, ktorý mal veci na jawe upevnené iba gurtňou, sa nič podobné neprihodilo. A to spával nie v stane alebo v aute, ako ostatní, ale v hojdacej sieti.
Po dva a pol týždni im otvorili kontajner a konečne sa dostali k mašinám. Omeškanie znamenalo hrozbu príchodu obdobia dažďov. A ich čakala po pomerne luxusnej 600 kilometrov dlhej prašnej ceste obávaná brazílska Diaľnica duchov – BR 319. Tá meria 800 kilometrov a nikto nevedel, či sa dá ešte prejsť. Riskli to. Kedysi ju postavili tak nekvalitne, že tenká vrstva asfaltu popraskala a v čase dažďov by bola určite nezjazdná. Okrem toho je na nej asi 50 polorozpadnutých mostov. Videli pod nimi vraky áut, ktoré to nezvládli. Opatrne, centimeter po centimetri kládli na každý z nich drevené dosky – a trabanty s „maluchom“ všetky prešli. Často to bolo o chlp. Marekova motorka problém nemala.
.na ceste
Kde sa dalo, používali ako komunikačnú techniku mobilné telefóny. Na miestach, kde nebol signál – a tých bolo ozaj veľa – využívali na spojenie s blízkymi doma satelitný telefón. Nikto z nich nevedel po španielsky ani po portugalsky, no s miestnymi sa vždy nejako dohodli. Okrem konzerv a nátierok jedli miestnu stravu: na celej BR 319 bolo jedno mesto, kde si doplnili zásoby. Najzaujímavejšia vec, čo jedli, bolo morské prasa v Peru a potom pirane. Chutili im.
Keď prišli k brehom Pacifiku, zatúžili po jazde skratkou cez pobrežie. Bol to takmer fatálny omyl. Marekova motorka v piesku zastala, autá tiež, no neuvedomili si, že stúpa príliv. Doslova v poslednej minúte roztlačili pomocou trámov a dynamickej gurtne (tá funguje na podobnom princípe ako bungee jumping), autá skôr, než by ich motory zalialo more a bol by koniec výpravy.
Čo sa týka hygieny, Marek lakonicky poznamenáva, že keď už týždeň smrdia všetci, je to jedno. Netrápila ich ani ponorková choroba. Zažili toho toľko, že na ňu jednoducho nebol čas. Jeden z Poliakov dvakrát stratil pas, no vždy ho akosi cez slabo strážené hranice prepašovali. Marek si vykĺbil plece, no po dni si sadru z ruky strhol – zážitok prejsť cez soľnú pláň na motorke si nemohol nechať ujsť.
Celková bilancia štvormesačnej cesty je impozantná. Asi 13-tisíc kilometrov ciest pokrýval asfalt, asi 7-tisíc štrk a nespevnený povrch. Keď autá so slabými motormi a náhonom na prednú nápravu nevládali do kopca, tak jednoducho išli cúvaním. Raz im praskla na BR 319 hlava motora, no miestni im ju zvarili. Špinaví, vyčerpaní, no šťastní napokon dorazili až na juh kontinentu. Išli ešte kúsok ďalej, ako bol oficiálny Koniec sveta. Narazili na argentínsku vojenskú základňu, kde im ponúkli teplý čaj. Celkovo nakrútili 480 hodín filmového materiálu a majú zážitky priekopníkov. Nikto pred nimi túto trasu na takých strojoch neabsolvoval. Náklady na cestu im hradili sponzori. Už teraz sa cestovatelia tešia na Austráliu.
Na otázku, čo mu to dalo, sa Marek zamyslí a na záver povie: „Iba ma to utvrdilo v presvedčení, že sa netreba zamoriť vecami a reklamami okolo nás. Život pre mňa nie je o tom, že platím úvery, lízingy, poisťovne a paušály. Chcem žiť na Slovensku, som už trochu pokazený dobou a luxusom, no bez výprav na motorke si už život neviem predstaviť.“ Neďaleko od nás sedí jeho priateľka, netvári sa veľmi vľúdne. „Asi ju v lete vezmem na motorke do Chorvátska, nech si užije dačo aj ona,“ usmeje sa na ňu Marek.
A pritom jediný Slovák na výprave, Marek Slobodník, ktorý statočne znášal vrtochy počasia na legendárnej Jawe 250, hovorí, že Kerouacov román Na ceste ani inú beatnickú literatúru nepozná. To jeho „na ceste” je iné. Už predtým na málo výkonných motorkách, na silnejšie nemali dosť peňazí, absolvoval s kamarátmi dve výpravy – do Rumunska a o dosť náročnejšiu do Kazachstanu.
.nevedeli sme opraviť takmer nič
Divák má množstvo skreslených predstáv o takýchto dobrodruhoch. Veríme napríklad utkvelej predstave, že dokážu aj poslepiačky rozložiť a potom zase zložiť auto či motorku. Inak by sa predsa na také cesty nevydali. Nie je to vôbec tak. Dvadsaťpäťročný Banskobystričan Marek Slobodník sa smeje, že študoval na strednej odbornej škole dopravnej odbor údržba a prevádzka motorových vozidiel, kde mali prax iba dve hodiny týždenne.
„Teoreticky viem opraviť všetko, prakticky veľmo nie,“ smeje sa a hovorí stredoslovenským dialektom muž, ktorý z celej výpravy vo filme pôsobí ako najväčší flegmatik. Nič ho nerozhádzalo; ani konflikt s gangstrom v guyanskom Georgetowne, ani spánok v sieti, ani totálne ufúľanie od lepkavého červeného prachu. Vyvracia mýtus, že treba vedieť všetko na mašine opraviť. „Keď sme išli prvýkrát v roku 2010 vo štvorici na pionieroch do Kazachstanu, tak sme vedeli maximálne sviečku vymeniť, všetci čo sme tam boli. Dúfali sme, že sa nič nestane – a nič sa ani nestalo. Už som sa to medzitým naučil, pioniera viem spraviť na komplet, ale keď sme šli do Južnej Ameriky, tak s jawou som nevedel urobiť takmer nič. A tiež sa nič nestalo. V živote som ju nerozoberal,“ dodáva Marek s tým, že väčšina motorkárov - cestovateľov je na tom podobne.
.iniciácia Kazachstanom
Južnej Amerike prechádzala v prípade Čechov Afrika, v prípade Mareka Kazachstan. Vybrali sa tam vo štvorici, dosť trúfalo. Odhadli expedíciu na dva mesiace, pričom cieľom bolo Aralské jazero, ktoré má pre vysychanie zmiznúť z povrchu zemského. Jeho fotografie videl v jednom kalendári, ktorý sa tlačil v Banskej Bystrici. Emočne ho to zasiahlo. Po škole si založil živnosť a venoval sa s mamou reklamnej aj realitnej činnosti, zrušil ju až teraz po návrate z Južnej Ameriky. Dnes sa živí prednáškami a cestuje s filmom po rôznych kinosálach bývalého Československa.
Na otázku, či vedel vtedy niečo o Kazachstane, odpovedá stručne: „Nie.“ V podobnom duchu bola aj príprava. Chalani si vybavili víza a vydali sa cez Ukrajinu, Moldavsko, potom loďou cez Čierne more do Gruzínska, Azerbajdžanu až do Kazachstanu. Marek pokračuje: „Boli sme vtedy takí sprostí pankáči, takže sme si deň pred odjazdom iba trošku pozreli motorky, v akom sú stave. Stano, jeden z nás, zistil, že ju má kdesi na šope a pätnásť rokov nejazdila. No išli sme. Desaťtisíc kilometrov, dva mesiace. Všetko sa nám počas cesty kazilo. Pomohli aj miestni, no motorky sú jednoduché. Opraví ich aj človek, ktorý s tým nemá nijaké skúsenosti. Stačí trochu sedliackeho rozumu. Ja som napríklad bral so sebou dva náhradné motory. Stačilo vymeniť kus za kus a mohol som ísť ďalej. No nepoužil som ich. Jeden z nich vydržal doteraz.“
Pochopiteľne, cesta nebola iba o technike. Vyšla ich každého na necelých dvetisíc eur, financovali si ju vtedy ešte z vlastných. Chlapci pozorovali aj život okolo seba. V Kazachstane videli obrovské rozdiely; na jednej strane nepredstaviteľnú chudobu, na druhej rozprávkové bohatstvo. Až tam Slováci pochopili, ako žijú ľudia inde. Že toho často majú hrozne málo, no nič im nechýba a sú šťastní. Vtedy ich cestovanie ešte viac chytilo za srdce. A to napriek tomu, že Kazachstan bol doteraz najnebezpečnejšia Marekova expedícia: jeho kamarátov tam trikrát okradli. O všetko, o doklady a peniaze, raz aj o zubnú kefku. Dvoch z nich, ktorí spali v stane, aj zbili. Potom jazdili po celom meste s policajtmi a hľadali páchateľov – našli iba svoje doklady. Rozčuľovalo ich aj to, že keď prišli na motorkách niekde k obchodu, miestni si na ich motorky sadali a nadávali im, že sú zlodeji. No nevzdali to. Vďaka chlapíkovi, ktorý ich za rozumnú cenu odviezol 600 kilometrov až k Aralskému jazeru (pioniere by to nezvládli), dosiahli cieľ cesty.
„Nedávno som si pozeral denník z tej cesty,“ spomína Marek a dodáva: „Napísal som si tam, že mám už iba dvesto eur a domov je to 5-tisíc kilometrov. Dokázal som to so siedmimi eurami na deň, na benzín a na jedlo. Všetko tam bolo lacné.“
.cez Južnú Ameriku
Po návrate z Kazachstanu sa už Marekovi nechcelo žiť ako dovtedy. Teda tým štýlom, že na Slovensku pracuje od rána do večera, platí všetky výdavky a niečo mu ostane. Napokon sa mu po poldruha roku ozval Dan Přibáň, ktorý pripravoval expedíciu naprieč Južnou Amerikou a vedel o ňom, že bol v Kazachstane. Marek v sebe pritom dodnes ukrýva sen prejsť na motorke celé Rusko až do Magadanu, kde boli stalinské gulagy.
Pri otázke, aké mali kritériá výberu trasy, Marek ani na okamih nezaváha: „Aby to bolo čo najťažšie a čo najlepšie. Chceli sme vidieť najkrajšie miesta v Južnej Amerike. Machu Picchu v Peru, planinu Nazca s geoglyfmi, najväčšiu soľnú pláň na svete v Bolívii, najväčší kaňon na svete v Peru. Prechádzali sme aj priesmykom vo výške 4 876 metrov cez peruánske Andy, kde mašiny každých tisíc metrov nadmorskej výšky strácali desať percent výkonu, takže sme išli napokon horko- ťažko na jednotku. No napriek tomu, že experti zo skúšobne TŰV tomu nedávali šancu, zvládli sme to,“ spomína Marek.
Prvou ťažkou skúškou bolo samotné vylodenie v Guyane. Biely kontajner s ich mašinami bol v prístave až na samom vrchu hory iných kontajnerov. Zdal sa nedosiahnuteľný. A dni a týždne v Georgetowne, kde pouličné gangy pre incidenty s políciou stavali horiace barikády z áut a pneumatík, neboli vôbec priateľské. Dni sa nekonečne vliekli. Jeden člen expedície si chcel od dílera kúpiť marihuanu, no keď zistil, že ho s Marekom vlákal do temnej uličky, pričom vytiahol na nich mačetu a pištoľ, pohotovo mu nastriekal do očí kaser a ušli. Kameramanovi Zdeňkovi zase chceli lupiči ukradnúť techniku, ale ten sa pobil a tiež ušiel. Hlavu mal celú dobitú. Inak, počas celej cesty ho prenasledovala smola. V Bolívii ho dohrýzli psy a potom v Santiagu v Čile im zase vykradli trabant. Cenné veci zlodeji nechali, ukradli našťastie iba oblečenie. Marekovi, ktorý mal veci na jawe upevnené iba gurtňou, sa nič podobné neprihodilo. A to spával nie v stane alebo v aute, ako ostatní, ale v hojdacej sieti.
Po dva a pol týždni im otvorili kontajner a konečne sa dostali k mašinám. Omeškanie znamenalo hrozbu príchodu obdobia dažďov. A ich čakala po pomerne luxusnej 600 kilometrov dlhej prašnej ceste obávaná brazílska Diaľnica duchov – BR 319. Tá meria 800 kilometrov a nikto nevedel, či sa dá ešte prejsť. Riskli to. Kedysi ju postavili tak nekvalitne, že tenká vrstva asfaltu popraskala a v čase dažďov by bola určite nezjazdná. Okrem toho je na nej asi 50 polorozpadnutých mostov. Videli pod nimi vraky áut, ktoré to nezvládli. Opatrne, centimeter po centimetri kládli na každý z nich drevené dosky – a trabanty s „maluchom“ všetky prešli. Často to bolo o chlp. Marekova motorka problém nemala.
.na ceste
Kde sa dalo, používali ako komunikačnú techniku mobilné telefóny. Na miestach, kde nebol signál – a tých bolo ozaj veľa – využívali na spojenie s blízkymi doma satelitný telefón. Nikto z nich nevedel po španielsky ani po portugalsky, no s miestnymi sa vždy nejako dohodli. Okrem konzerv a nátierok jedli miestnu stravu: na celej BR 319 bolo jedno mesto, kde si doplnili zásoby. Najzaujímavejšia vec, čo jedli, bolo morské prasa v Peru a potom pirane. Chutili im.
Keď prišli k brehom Pacifiku, zatúžili po jazde skratkou cez pobrežie. Bol to takmer fatálny omyl. Marekova motorka v piesku zastala, autá tiež, no neuvedomili si, že stúpa príliv. Doslova v poslednej minúte roztlačili pomocou trámov a dynamickej gurtne (tá funguje na podobnom princípe ako bungee jumping), autá skôr, než by ich motory zalialo more a bol by koniec výpravy.
Čo sa týka hygieny, Marek lakonicky poznamenáva, že keď už týždeň smrdia všetci, je to jedno. Netrápila ich ani ponorková choroba. Zažili toho toľko, že na ňu jednoducho nebol čas. Jeden z Poliakov dvakrát stratil pas, no vždy ho akosi cez slabo strážené hranice prepašovali. Marek si vykĺbil plece, no po dni si sadru z ruky strhol – zážitok prejsť cez soľnú pláň na motorke si nemohol nechať ujsť.
Celková bilancia štvormesačnej cesty je impozantná. Asi 13-tisíc kilometrov ciest pokrýval asfalt, asi 7-tisíc štrk a nespevnený povrch. Keď autá so slabými motormi a náhonom na prednú nápravu nevládali do kopca, tak jednoducho išli cúvaním. Raz im praskla na BR 319 hlava motora, no miestni im ju zvarili. Špinaví, vyčerpaní, no šťastní napokon dorazili až na juh kontinentu. Išli ešte kúsok ďalej, ako bol oficiálny Koniec sveta. Narazili na argentínsku vojenskú základňu, kde im ponúkli teplý čaj. Celkovo nakrútili 480 hodín filmového materiálu a majú zážitky priekopníkov. Nikto pred nimi túto trasu na takých strojoch neabsolvoval. Náklady na cestu im hradili sponzori. Už teraz sa cestovatelia tešia na Austráliu.
Na otázku, čo mu to dalo, sa Marek zamyslí a na záver povie: „Iba ma to utvrdilo v presvedčení, že sa netreba zamoriť vecami a reklamami okolo nás. Život pre mňa nie je o tom, že platím úvery, lízingy, poisťovne a paušály. Chcem žiť na Slovensku, som už trochu pokazený dobou a luxusom, no bez výprav na motorke si už život neviem predstaviť.“ Neďaleko od nás sedí jeho priateľka, netvári sa veľmi vľúdne. „Asi ju v lete vezmem na motorke do Chorvátska, nech si užije dačo aj ona,“ usmeje sa na ňu Marek.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.