Rozprávkové stanice

Určite ste už počuli o majestátnych staniciach v centre mesta, ich veľkých priestoroch a pompéznej výzdobe. Ohromia na prvý pohľad, a zároveň ich čaro tak rýchlo nevyprchá. Vďaka nemu dokážem prežiť aj rána plné mrzutých ľudí, ktorí sa odušu strkajú a tlačia. V Moskve totiž platí, že obyvatelia hlavného mesta sú na prvý pohľad akísi odmeraní. A tak si radšej predstavím, že po stanici idem v čase, keď je poloprázdna, a ja si naplno vychutnávam jej kuriozity: žltooranžovú Komsomolskú za včasného rána, keď sa svetlo z mohutných železných lustrov odráža od podlahy a ja mám čas zastaviť sa a obdivovať štukové detaily zdobeného plafónu. Majakovskú s krásnymi mramorovými vzormi na podlahe a mozaikou v každej časti stropu predeleného klenbami, s príchuťou večera, keď sa vraciam z divadla. Čechovskú, ktorá ma vždy pobaví, lebo sa na mňa z nej napriek názvu stanice usmieva socha Gorkého. Novoslobodskú krátko popoludní, keď môžem fantazírovať, že jej nádherné vitráže osvetľuje skutočné denné svetlo. Alebo Námestie revolúcie plné tmavých sôch za lenivej nedele, keď ľudia majú čas zastaviť sa a pre šťastie pohladkať dozlata vyleštený ňufák zvečneného psa pohraničnej stráže.
Mám rada moskovské metro, lebo v jeho vlakoch môžem pozorovať rôznych ľudí a cestou do práce si vymýšľať ich fiktívne životné príbehy. V zime ma metro zohreje a v lete svojím prievanom ochladí. No najradšej mám na ňom to, že aj v dnešnom svete chytrých telefónov a internetu na dosah ruky tu stále vídam ľudí s knižkou v ruke. A preto dám šancu aj mrzutým moskovským davom: možno sa len nevedia dočkať, kedy už vstúpia do vlaku a konečne si otvoria knihu.

Martina Rúčková/
Povolaním právnička, záľubami nadšená cestovateľka. Život ju zatiaľ zavial z Košíc do Anglicka, späť na Slovensko do Bratislavy a prednedávnom do Moskvy, kde teraz žije.