Na čo sa vlastne kto sťažoval? Nijaké iné umenie v dvadsiatom storočí predsa nekládlo ženy na piedestál tak ako filmové, a Cannes so svojím červeným kobercom bolo tým miestom na svete, ktoré každý rok v máji glorifikovalo a podčiarkovalo ich nekonečnú krásu, neskrotnú statočnosť a nesmiernu záhadnosť!
Lenže všetko dobré sa raz musí skončiť a v roku 2007 to vyzeralo, že feministická epidémia konečne dospela aj na La Croisette. V tom roku slávilo Cannes šesťdesiate výročie a jeho rešpektovaný predseda Gilles Jacob (ktorý až teraz, po 37 rokoch na čele festivalu, odchádza do výslužby) požiadal 37 renomovaných filmárov a zároveň priateľov festivalu, aby venovali krátke vyznania lásky striebornému plátnu, inými slovami, skompilovali antológiu filmu Každému jeho film.
V deň premiéry antológie sa pri fotografovaní všetkých režisérov ukázalo, že niečo nesedí. Niečo jednoznačne jasné! Jedinou ženou na pódiu bola Jane Campionová. „Trápne to bolo všetkým,“ spomína novozélandská režisérka v článku, nedávno uverejnenom v Guardiane. Vedelo sa, že Jane Campionová je jediná žena, ktorá kedy získala Zlatú palmu (za film Piano v roku 1993), ale nijaká štatistika nemohla kričať tak nahlas ako táto fotografia. Cannes konečne otvoril oči pred nepohodlnou pravdou.
Len čo doznel hurhaj, len čo všetci prestali prisahať na svoje dobré úmysly, mohli sa ďalšie ročníky Cannes venovať vzrušujúcejším a menej komplikovaným sporom... Veď Cannes je šou a mrzútov tu nevítajú! Človeku zíde na um, či náhodou Thierry Frémaux, riaditeľ filmového festivalu v Cannes, neuzavrel tajnú dohodu s Larsom „Personou non grata“ von Trierom, aby odpútal pozornosť novinárov. Napriek niekoľkým pokusom (napríklad vtipnému a bezočivému stĺpčeku, ktorý v máji 2012 vyšiel v Le Monde pod názvom V Cannes ženy ukazujú svoje tváre a muži svoje filmy) sa podarilo „otázku režisérok“ udržať pod kontrolou a viac menej uspať. Festival na sebe zatiaľ potajme pracoval, aby vyzeral menej spiatočnícky a sexisticky. Alebo sa o to aspoň pokúsil. Po rokoch žien, ktoré sa na oficiálnych plagátoch festivalu zjavovali v role objektov (od Marie-Anouck Marguerite, tanečnice z filmu Crazy Horse v roku 2008, až po Marilyn Monroe v roku 2012) sa Cannes minulý mesiac prvý raz odvážil ukázať mužský sexsymbol – vybral si Marcella Mastroianniho a jeho slnečné okuliare. A čo už bolo naozaj smelé, ceremónie nemoderovala ako obyčajne šarmantná herečka, ale zvodný Lambert Wilson. Z rovnakého dôvodu sa v minulých rokoch pohrabali v databáze a vylovili z nej režisérky, ktoré by mohli zasadnúť v rozličných porotách. Paradoxne, opäť sa opakovalo meno Jane Campionovej. Pred tým, ako tento rok v máji viedla rozhodovanie o udelení Palme d'Or režisérka nedávno uvedeného televízneho seriálu Top of the Lake, už mala predsednícku funkciu v súťažiach krátkych a študentských filmov. Zdá sa, že nebolo až toľko možností, z ktorých mohli vyberať.
Campionovej druhé pozvanie sa však akosi vymklo z rúk. Jane Campionová v početných rozhovoroch, ktoré pred pristátím vo Francúzsku poskytla, svojím typickým otvoreným štýlom opakovala, že podľa nej ju za predsedníčku poroty vymenovali práve preto, že je žena, ako reakciu na nedávnu polemiku. A akoby to nestačilo, austrálska filmárka na prvej tlačovke vyhlásila, že „zriedkavý výskyt filmových režisérok je nedemokratický a že filmový priemysel je vo svojej podstate sexistický“. Neskôr to rozviedla: „Tvorba filmov nie je o tom, či ste muž, alebo žena, je o citlivosti, tvrdej práci a láske k tejto práci. Lenže ženy vám vyrozprávajú iné príbehy – a keby ženy točili viac filmov, vo svete by bolo aj viac príbehov.“ Toľko k pokusom Cannes, otvoriť sa režisérkam bez toho, aby z toho prepuklo priveľké haló. Podráždenosť Thierryho Férmauxa vždy, keď túto otázku spomenul nejaký žurnalista, ostro kontrastovala s radosťou, ktorú prejavil, keď mal napríklad komentovať posledný futbalový výkon Lyonu. Podľa neho predsa festival nemôže byť obetným baránkom celého priemyslu. A aby vyložil na stôl nepriestrelný argument a debatu okamžite uzavrel, dodal: „Len sedem percent
z tých 1 800 filmov, ktoré festival dostal, nakrútili ženy.“
Cannes je možno len špičkou ľadovca, ale jeho symbolický význam a viditeľnosť si žiadajú, aby fungoval ako vzor. Ibaže festivalu sa túto rolu zrejme nechce prijať. Stačí len reflektovať stav odvetvia a rok za rokom vyberať do hlavnej konkurencie dvadsiatich titulov zo dve diela žien? Ak majú ženy vyhrať Zlatú palmu, najskôr musia súťažiť! V rokoch 2010 a 2012 nijaký film, ktorý nakrútila režisérka, jednoducho nevybrali. Človek nemusí byť absolventom genderových štúdií Judith Butlerovej v Berkeley, aby si uvedomil, že problém nespočíva v údajne nižšej kvalite filmov, ktoré točia ženy. Nemusíme volať ani po pozitívnej diskriminácii, ani po kvótach, no tento, ešte stále najprestížnejší filmový festival na svete by len získal, keby sa zamyslel nad svojou misiou a prejavil väčšiu aktivitu. Napokon, Cannes v minulosti uviedlo do života tzv. Cinéfondation, program určený na podporu mladých filmárov pri prvých pokusoch. Tento program sa ukázal ako mimoriadne úspešný. A vyzerá to tak, že tu stále beží neoficiálny „program“, ktorého cieľom je výber bielych režisérov nad 60 rokov, a z ktorého tento rok profitovali David Cronenberg, bratia Dardennovci, Jean-Luc Godard, Tommy Lee Jones, Mike Leigh aj Ken Loach. Prečo teda vynechávať ženy?
.autor je programový riaditeľ festivalu Torino Film Lab.
Lenže všetko dobré sa raz musí skončiť a v roku 2007 to vyzeralo, že feministická epidémia konečne dospela aj na La Croisette. V tom roku slávilo Cannes šesťdesiate výročie a jeho rešpektovaný predseda Gilles Jacob (ktorý až teraz, po 37 rokoch na čele festivalu, odchádza do výslužby) požiadal 37 renomovaných filmárov a zároveň priateľov festivalu, aby venovali krátke vyznania lásky striebornému plátnu, inými slovami, skompilovali antológiu filmu Každému jeho film.
V deň premiéry antológie sa pri fotografovaní všetkých režisérov ukázalo, že niečo nesedí. Niečo jednoznačne jasné! Jedinou ženou na pódiu bola Jane Campionová. „Trápne to bolo všetkým,“ spomína novozélandská režisérka v článku, nedávno uverejnenom v Guardiane. Vedelo sa, že Jane Campionová je jediná žena, ktorá kedy získala Zlatú palmu (za film Piano v roku 1993), ale nijaká štatistika nemohla kričať tak nahlas ako táto fotografia. Cannes konečne otvoril oči pred nepohodlnou pravdou.
Len čo doznel hurhaj, len čo všetci prestali prisahať na svoje dobré úmysly, mohli sa ďalšie ročníky Cannes venovať vzrušujúcejším a menej komplikovaným sporom... Veď Cannes je šou a mrzútov tu nevítajú! Človeku zíde na um, či náhodou Thierry Frémaux, riaditeľ filmového festivalu v Cannes, neuzavrel tajnú dohodu s Larsom „Personou non grata“ von Trierom, aby odpútal pozornosť novinárov. Napriek niekoľkým pokusom (napríklad vtipnému a bezočivému stĺpčeku, ktorý v máji 2012 vyšiel v Le Monde pod názvom V Cannes ženy ukazujú svoje tváre a muži svoje filmy) sa podarilo „otázku režisérok“ udržať pod kontrolou a viac menej uspať. Festival na sebe zatiaľ potajme pracoval, aby vyzeral menej spiatočnícky a sexisticky. Alebo sa o to aspoň pokúsil. Po rokoch žien, ktoré sa na oficiálnych plagátoch festivalu zjavovali v role objektov (od Marie-Anouck Marguerite, tanečnice z filmu Crazy Horse v roku 2008, až po Marilyn Monroe v roku 2012) sa Cannes minulý mesiac prvý raz odvážil ukázať mužský sexsymbol – vybral si Marcella Mastroianniho a jeho slnečné okuliare. A čo už bolo naozaj smelé, ceremónie nemoderovala ako obyčajne šarmantná herečka, ale zvodný Lambert Wilson. Z rovnakého dôvodu sa v minulých rokoch pohrabali v databáze a vylovili z nej režisérky, ktoré by mohli zasadnúť v rozličných porotách. Paradoxne, opäť sa opakovalo meno Jane Campionovej. Pred tým, ako tento rok v máji viedla rozhodovanie o udelení Palme d'Or režisérka nedávno uvedeného televízneho seriálu Top of the Lake, už mala predsednícku funkciu v súťažiach krátkych a študentských filmov. Zdá sa, že nebolo až toľko možností, z ktorých mohli vyberať.
Campionovej druhé pozvanie sa však akosi vymklo z rúk. Jane Campionová v početných rozhovoroch, ktoré pred pristátím vo Francúzsku poskytla, svojím typickým otvoreným štýlom opakovala, že podľa nej ju za predsedníčku poroty vymenovali práve preto, že je žena, ako reakciu na nedávnu polemiku. A akoby to nestačilo, austrálska filmárka na prvej tlačovke vyhlásila, že „zriedkavý výskyt filmových režisérok je nedemokratický a že filmový priemysel je vo svojej podstate sexistický“. Neskôr to rozviedla: „Tvorba filmov nie je o tom, či ste muž, alebo žena, je o citlivosti, tvrdej práci a láske k tejto práci. Lenže ženy vám vyrozprávajú iné príbehy – a keby ženy točili viac filmov, vo svete by bolo aj viac príbehov.“ Toľko k pokusom Cannes, otvoriť sa režisérkam bez toho, aby z toho prepuklo priveľké haló. Podráždenosť Thierryho Férmauxa vždy, keď túto otázku spomenul nejaký žurnalista, ostro kontrastovala s radosťou, ktorú prejavil, keď mal napríklad komentovať posledný futbalový výkon Lyonu. Podľa neho predsa festival nemôže byť obetným baránkom celého priemyslu. A aby vyložil na stôl nepriestrelný argument a debatu okamžite uzavrel, dodal: „Len sedem percent
z tých 1 800 filmov, ktoré festival dostal, nakrútili ženy.“
Cannes je možno len špičkou ľadovca, ale jeho symbolický význam a viditeľnosť si žiadajú, aby fungoval ako vzor. Ibaže festivalu sa túto rolu zrejme nechce prijať. Stačí len reflektovať stav odvetvia a rok za rokom vyberať do hlavnej konkurencie dvadsiatich titulov zo dve diela žien? Ak majú ženy vyhrať Zlatú palmu, najskôr musia súťažiť! V rokoch 2010 a 2012 nijaký film, ktorý nakrútila režisérka, jednoducho nevybrali. Človek nemusí byť absolventom genderových štúdií Judith Butlerovej v Berkeley, aby si uvedomil, že problém nespočíva v údajne nižšej kvalite filmov, ktoré točia ženy. Nemusíme volať ani po pozitívnej diskriminácii, ani po kvótach, no tento, ešte stále najprestížnejší filmový festival na svete by len získal, keby sa zamyslel nad svojou misiou a prejavil väčšiu aktivitu. Napokon, Cannes v minulosti uviedlo do života tzv. Cinéfondation, program určený na podporu mladých filmárov pri prvých pokusoch. Tento program sa ukázal ako mimoriadne úspešný. A vyzerá to tak, že tu stále beží neoficiálny „program“, ktorého cieľom je výber bielych režisérov nad 60 rokov, a z ktorého tento rok profitovali David Cronenberg, bratia Dardennovci, Jean-Luc Godard, Tommy Lee Jones, Mike Leigh aj Ken Loach. Prečo teda vynechávať ženy?
.autor je programový riaditeľ festivalu Torino Film Lab.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.