Pred rokom som v tomto časopise privítala Správu o stave školstva, ktorá prinášala pre vysoké školy mnohé užitočné návrhy. Bola tu nádej, že vysokému školstvu svitnú lepšie časy. No za rok sa nestalo nič. Vláda túto Správu, a teda ani záväzky v nej uvedené, neschválila. V septembri 2013 Správa putovala do pripomienkového konania, a tam sa jej púť aj skončila. Minister školstva doteraz vláde správu ani len nepredložil. To má dosah aj na finančné záväzky voči školstvu, ktoré v správe deklaroval minister školstva. Naplniť ich malo ministerstvo financií, no tomu to môže prikázať vláda SR svojím uznesením. Vláda by mala aj navrhnúť adekvátne zmeny v štátnom rozpočte na schválenie v parlamente.
Veľa sme sa zatiaľ nedozvedeli ani o novom vysokoškolskom zákone, ktorý mal byť pripravený v rokoch 2013 – 2014. Podľa správy mal zákon obsahovať progresívne návrhy ako zefektívnenie a sprofesionalizovanie riadenia vysokých škôl, otvorenie univerzít odborníkom z praxe a zo zahraničia, podporu odmeňovania vysokoškolských pracovníkov podľa výkonu cez zrušenie centrálnych platových tabuliek či skvalitnenie práce akreditačnej komisie, rozvoj mladých vedcov a vytvorenie postdoktorandských pozícií. Významnou zmenou malo byť aj zavedenie dlhodobejšieho finančného rámca, ktorý by univerzitám umožnil plánovať si aktivity na niekoľko rokov vopred a správať sa tak viac strategicky. Je možné, že minister Čaplovič ešte nový vysokoškolský zákon predloží. O čo neskôr to však spraví, o to väčší je predpoklad, že bude málo odvážny a zmeny budú iba kozmetické. Kto už by si pred voľbami dobrovoľne pohneval predstaviteľov vysokých škôl?
Čaplovičova Správa mala ambiciózny cieľ – dosiahnuť do roku 2020 v oblasti verejných výdavkov na vysoké školy úroveň priemeru výdavkov v krajinách OECD. K tomuto cieľu sme sa mali postupne približovať a už v rokoch 2014 – 2016 sa mali medziročne zvyšovať zdroje pre vysoké školy o 20 miliónov eur. Stal sa však opak: univerzity tento rok dostali takmer o 1,3 milióna eur menej než v minulom roku. Takže namiesto toho, aby sme sa približovali k priemeru financovania v OECD, opäť sa od neho vzďaľujeme – v roku 2014 sme oproti plánu v mínuse o viac ako 21 miliónov eur.
Navyše tento rok sa univerzity dostali do rozpočtového provizória, keďže im ministerstvo školstva rozpísalo dotácie až v apríli. Takže vysoké školy nezískali žiadnu dlhodobejšiu istotu, že by vedeli, koľko peňazí dostanú na najbližšie roky, ako to predpovedala správa. Stal sa pravý opak. Tento rok im ministerstvo niekoľko mesiacov nevedelo povedať ani to, koľko dostanú na aktuálny rok. To univerzitám určite nepomáha v strategickom manažovaní zdrojov a v púšťaní sa do väčších projektov.
Správa rozumne uvádzala, že na to, aby sa výskumníci viac zapájali do medzinárodných projektov a prilákali k nám zahraničných odborníkov, treba navýšiť prostriedky do Agentúry na podporu výskumu a vývoja aj do Národného štipendijného programu podporujúceho mobilitu výskumníkov. Kvalitný výskum sa totiž nedá robiť odrezane od sveta a bez znalosti najnovších trendov. Žiaľ, aj v tejto oblasti reálne kroky vlády idú opačným smerom. Národný štipendijný program dostal rovnakú sumu ako minulý rok. Zároveň dostal avízo, že na budúci rok mu budú zdroje skrátené. Agentúra na podporu výskumu a vývoja dostala tento rok o 1,7 milióna eur menej. Keďže Slovensko je dlhoročne, podobne ako pri financovaní vysokoškolského štúdia, aj vo financovaní vedy na chvoste krajín OECD, niet sa čo diviť informácii Najvyššieho kontrolného úradu z októbra 2013. Ten zistil, že naše univerzity sú len minimálne úspešné v získavaní výskumných grantov európskeho Siedmeho rámcového programu, teda najväčšieho nástroja EÚ na financovanie výskumu. Podľa NKÚ z každého eura, ktoré Slovensko do tohto programu prispeje, vieme získať späť 18 centov. Naši vedci teda nie sú schopní uspieť v medzinárodnej konkurencii pri získavaní výskumných grantov. Nuž, a vzhľadom na to, ako sa vláda rozhodla financovať výskum na Slovensku, sa situácia tak skoro ani nezmení. A milióny zo štrukturálnych fondov, ktoré dnes smerujú na budovanie vedeckých parkov, môžu byť zle investovanými peniazmi. Budeme mať špičkové laboratória, ale nebude v nich mať kto pracovať.
Takže aký má zmysel minuloročná Správa o stave školstva pre vysoké školy? Paradoxne, samotná Správa konštatovala, že ak vláda nenavýši finančné zdroje do vysokého školstva v porovnateľnej miere, ako je to vo vyspelom svete, tak to, čo si Správa dáva za cieľ, nemožno zrealizovať. Minister Čaplovič tak premrhá jedinečnú možnosť zreformovať vysoké školstvo.
.autorka je analytička Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť SGI.
Veľa sme sa zatiaľ nedozvedeli ani o novom vysokoškolskom zákone, ktorý mal byť pripravený v rokoch 2013 – 2014. Podľa správy mal zákon obsahovať progresívne návrhy ako zefektívnenie a sprofesionalizovanie riadenia vysokých škôl, otvorenie univerzít odborníkom z praxe a zo zahraničia, podporu odmeňovania vysokoškolských pracovníkov podľa výkonu cez zrušenie centrálnych platových tabuliek či skvalitnenie práce akreditačnej komisie, rozvoj mladých vedcov a vytvorenie postdoktorandských pozícií. Významnou zmenou malo byť aj zavedenie dlhodobejšieho finančného rámca, ktorý by univerzitám umožnil plánovať si aktivity na niekoľko rokov vopred a správať sa tak viac strategicky. Je možné, že minister Čaplovič ešte nový vysokoškolský zákon predloží. O čo neskôr to však spraví, o to väčší je predpoklad, že bude málo odvážny a zmeny budú iba kozmetické. Kto už by si pred voľbami dobrovoľne pohneval predstaviteľov vysokých škôl?
Čaplovičova Správa mala ambiciózny cieľ – dosiahnuť do roku 2020 v oblasti verejných výdavkov na vysoké školy úroveň priemeru výdavkov v krajinách OECD. K tomuto cieľu sme sa mali postupne približovať a už v rokoch 2014 – 2016 sa mali medziročne zvyšovať zdroje pre vysoké školy o 20 miliónov eur. Stal sa však opak: univerzity tento rok dostali takmer o 1,3 milióna eur menej než v minulom roku. Takže namiesto toho, aby sme sa približovali k priemeru financovania v OECD, opäť sa od neho vzďaľujeme – v roku 2014 sme oproti plánu v mínuse o viac ako 21 miliónov eur.
Navyše tento rok sa univerzity dostali do rozpočtového provizória, keďže im ministerstvo školstva rozpísalo dotácie až v apríli. Takže vysoké školy nezískali žiadnu dlhodobejšiu istotu, že by vedeli, koľko peňazí dostanú na najbližšie roky, ako to predpovedala správa. Stal sa pravý opak. Tento rok im ministerstvo niekoľko mesiacov nevedelo povedať ani to, koľko dostanú na aktuálny rok. To univerzitám určite nepomáha v strategickom manažovaní zdrojov a v púšťaní sa do väčších projektov.
Správa rozumne uvádzala, že na to, aby sa výskumníci viac zapájali do medzinárodných projektov a prilákali k nám zahraničných odborníkov, treba navýšiť prostriedky do Agentúry na podporu výskumu a vývoja aj do Národného štipendijného programu podporujúceho mobilitu výskumníkov. Kvalitný výskum sa totiž nedá robiť odrezane od sveta a bez znalosti najnovších trendov. Žiaľ, aj v tejto oblasti reálne kroky vlády idú opačným smerom. Národný štipendijný program dostal rovnakú sumu ako minulý rok. Zároveň dostal avízo, že na budúci rok mu budú zdroje skrátené. Agentúra na podporu výskumu a vývoja dostala tento rok o 1,7 milióna eur menej. Keďže Slovensko je dlhoročne, podobne ako pri financovaní vysokoškolského štúdia, aj vo financovaní vedy na chvoste krajín OECD, niet sa čo diviť informácii Najvyššieho kontrolného úradu z októbra 2013. Ten zistil, že naše univerzity sú len minimálne úspešné v získavaní výskumných grantov európskeho Siedmeho rámcového programu, teda najväčšieho nástroja EÚ na financovanie výskumu. Podľa NKÚ z každého eura, ktoré Slovensko do tohto programu prispeje, vieme získať späť 18 centov. Naši vedci teda nie sú schopní uspieť v medzinárodnej konkurencii pri získavaní výskumných grantov. Nuž, a vzhľadom na to, ako sa vláda rozhodla financovať výskum na Slovensku, sa situácia tak skoro ani nezmení. A milióny zo štrukturálnych fondov, ktoré dnes smerujú na budovanie vedeckých parkov, môžu byť zle investovanými peniazmi. Budeme mať špičkové laboratória, ale nebude v nich mať kto pracovať.
Takže aký má zmysel minuloročná Správa o stave školstva pre vysoké školy? Paradoxne, samotná Správa konštatovala, že ak vláda nenavýši finančné zdroje do vysokého školstva v porovnateľnej miere, ako je to vo vyspelom svete, tak to, čo si Správa dáva za cieľ, nemožno zrealizovať. Minister Čaplovič tak premrhá jedinečnú možnosť zreformovať vysoké školstvo.
.autorka je analytička Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť SGI.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.