Petr Sís napísal a nakreslil svojim americkým deťom knihu o tom, čo to bol komunizmus. Nie si je istý, či ju pochopia, či sa to vôbec dá pochopiť.
.zhruba polovicu života ste prežili v Československu a polovicu v Amerike. Je niečo, čo vám z tej socialistickej krajiny v Amerike chýba?
Mladosť. Zabávali sme sa, chodili sme do vysokoškolského klubu a tam boli krásne dievčatá – veď kde inde mali ísť. Človek mohol zostať vo vinárni tri dni, pretože sa nikam neponáhľal. Tak to mi chýba. Ale to nie je celý obraz. Je to akoby niekto, kto žil v Terezíne a zamiloval sa tam, spomínal na to, aké to tam bolo krásne.
.vaša kniha Múr je pokusom vysvetliť vašim deťom, aké to tu bolo za komunizmu. Čo na túto knihu hovoria?
Moje deti sú zatiaľ úctivé a nechcú svojho otca naštvať. A tak hovoria, že to je „celkom pekné“. Ale neviem, či to chápu. Nenútim ich, aby to čítali, takže zrejme až časom zistím, či porozumeli. A neviem, či som to bol schopný vysvetliť, neviem či som tú knihu urobil dobre. Veľa vecí som z nej musel vyhodiť, lebo boli nepochopiteľné. Tých, ktorí to prežili, táto kniha neuspokojuje, lebo si to pamätajú každý ináč. Tí, čo to nezažili, o tom nevedia vôbec nič.
.môžu vôbec Američania pochopiť, ako to tu za komunizmu bolo?
Nevedia si to predstaviť. Táto knižka je pre nich šokom. Pamätám sa, ako som prvýkrát išiel na nejaký filmový festival do Krakowa a tam boli dve Američanky. Hovorili, že im je to hrozne trápne, ale že im doma poradili, aby si so sebou zobrali džínsy a ľuďom vo východnej Európe ich darovali. A pýtali sa ma, či by som im s tým nemohol pomôcť. Ja som povedal, že bez problémov a keď som sa vrátil do Prahy, bol som frajer, lebo som mal tri páry levisiek.
.dvadsaťpäť rokov žijete v Amerike. Cítite sa tam stále ako cudzinec?
Čoraz viac. Možno, že to je vďaka môjmu povolaniu. Keby som bol niekde zamestnaný, asi by som sa ľahšie integroval. Ale ja pracujem sám a žijem so svojimi témami: pol roka s Galileom, potom polroka v Tibete... Táto kniha bola ťažšia, lebo som počas práce na nej musel žiť v minulosti. A prvýkrát som išiel do niečoho negatívneho. Potom vyjdem von a tam sú Američania, moje deti sú Američania, moja žena je Američanka. Na jednej strane sledujete, čo sa deje v Bielom dome a máte pocit, že ste toho súčasťou, no na druhej strane ako keby ste tam nepatrili.
.ako vyzerá váš normálny pracovný deň?
Najprv musím vstať z postele, čo je hrozne ťažké. Manželka ma potom odvezie na stanicu vlaku, ktorým sa veziem štyridsať minút do New Yorku, prestúpim na metro a idem do svojho štúdia. Tam kreslím a večer sa tou istou cestou vraciam domov. Pracujem sám pre seba, ale cestujem s ľuďmi, ktorí chodia do práce. Bývame na predmestí, okolo nás žijú hlavne bankári a obchodníci s nehnuteľnosťami. Oni cestujú v kravatách a ja som vo svetri, a tak sa ma pýtajú, či idem lyžovať. Minule som išiel v pásikavom tričku a jeden spolucestujúci mi vraví: „Vy vyzeráte ako taký šťastný čmeliak“ No ale ja, keď nemám inšpiráciu, môžem ísť von alebo si niečo prečítať, no oni musia stále sedieť v banke. To si neviem ani predstaviť.
.máte Ameriku rád?
Mám ju rád, stále ma dokáže niečím prekvapiť.
.čím?
Amerika je veľká. Stále ju nepoznám, stále ju objavujem. Je to ohromná krajina. V lete sme boli s deťmi na dovolenke v Yellowstone a to bola drsná, krásna Amerika ako z kníh Karla Maya. Alebo som bol na turné po amerických univerzitách. V Texase sa nikto ani nedotkol mojej knižky o Darwinovi, v štáte Washington boli zase zaskočení mojou knižkou o Kolumbovi.
.prečo?
Je to pre nich masový vrah, horší než Hitler. Pritom však väčšina z tých, čo to hovorili, boli španielskeho pôvodu (smiech).
.s knihou Múr ste nemali nikde problém?
Dal som ju niekoľkým ľuďom, ktorí vyrastali vo východnej Európe a chcel som vedieť ich názor. Povedali mi, že to je úplná kravina, že to tak vôbec nebolo. A tak som sa začal báť, ako bude kniha prijatá. Bolo pre mňa obrovskou úľavou, že túto knihu Amerika prijala. Dostal som veľa listov od ľudí, ktorí do Ameriky emigrovali. Boli to dojemné príbehy.
.komunizmus je dnes na rozdiel od fašizmu spoločensky akceptovaný. Čo si o tom myslíte?
V Francúzsku hovoria, že oni sú dobrí komunisti a tí v Sovietskom zväze boli zlí komunisti. A že to je podstatný rozdiel. To sa však môže veľmi ľahko zmeniť. Francúzski komunisti sú dobrí, ale ešte nikdy neovládali ministerstvo vnútra...
Asi bolo problémom, že za komunizmus nebol nikto potrestaný...
Raz som bol na koncerte Čechomoru v takzvanom Národnom dome v New Yorku, ktorý postavili politickí utečenci. Zrazu sa tam objavil predseda zahraničného výboru českého parlamentu, komunista Ransdorf. Tí ľudia za ním išli s tým, že toto je dom, ktorý postavili tí, ktorí pred komunizmom utekali a chceli, aby stadiaľ odišiel. On však hovoril, že je poslanec a má diplomatickú imunitu a že tam môže byť. A mal toľko drzosti, že tam ostal a pil pivo ako keby nič. Keby sme boli iný národ, tak by sme ho asi zbili. Ale my ho len prosíme, aby bol taký dobrý a odišiel.
.čo budete robiť v najbližšej budúcnosti?
Chceli by sme na základe tejto knižky urobiť film. Malo by to byť založené na dobových žurnáloch a na animácii. Záujem už prejavili v Hollywoode. Uvidíme, ako to dopadne.
.zhruba polovicu života ste prežili v Československu a polovicu v Amerike. Je niečo, čo vám z tej socialistickej krajiny v Amerike chýba?
Mladosť. Zabávali sme sa, chodili sme do vysokoškolského klubu a tam boli krásne dievčatá – veď kde inde mali ísť. Človek mohol zostať vo vinárni tri dni, pretože sa nikam neponáhľal. Tak to mi chýba. Ale to nie je celý obraz. Je to akoby niekto, kto žil v Terezíne a zamiloval sa tam, spomínal na to, aké to tam bolo krásne.
.vaša kniha Múr je pokusom vysvetliť vašim deťom, aké to tu bolo za komunizmu. Čo na túto knihu hovoria?
Moje deti sú zatiaľ úctivé a nechcú svojho otca naštvať. A tak hovoria, že to je „celkom pekné“. Ale neviem, či to chápu. Nenútim ich, aby to čítali, takže zrejme až časom zistím, či porozumeli. A neviem, či som to bol schopný vysvetliť, neviem či som tú knihu urobil dobre. Veľa vecí som z nej musel vyhodiť, lebo boli nepochopiteľné. Tých, ktorí to prežili, táto kniha neuspokojuje, lebo si to pamätajú každý ináč. Tí, čo to nezažili, o tom nevedia vôbec nič.
.môžu vôbec Američania pochopiť, ako to tu za komunizmu bolo?
Nevedia si to predstaviť. Táto knižka je pre nich šokom. Pamätám sa, ako som prvýkrát išiel na nejaký filmový festival do Krakowa a tam boli dve Američanky. Hovorili, že im je to hrozne trápne, ale že im doma poradili, aby si so sebou zobrali džínsy a ľuďom vo východnej Európe ich darovali. A pýtali sa ma, či by som im s tým nemohol pomôcť. Ja som povedal, že bez problémov a keď som sa vrátil do Prahy, bol som frajer, lebo som mal tri páry levisiek.
.dvadsaťpäť rokov žijete v Amerike. Cítite sa tam stále ako cudzinec?
Čoraz viac. Možno, že to je vďaka môjmu povolaniu. Keby som bol niekde zamestnaný, asi by som sa ľahšie integroval. Ale ja pracujem sám a žijem so svojimi témami: pol roka s Galileom, potom polroka v Tibete... Táto kniha bola ťažšia, lebo som počas práce na nej musel žiť v minulosti. A prvýkrát som išiel do niečoho negatívneho. Potom vyjdem von a tam sú Američania, moje deti sú Američania, moja žena je Američanka. Na jednej strane sledujete, čo sa deje v Bielom dome a máte pocit, že ste toho súčasťou, no na druhej strane ako keby ste tam nepatrili.
.ako vyzerá váš normálny pracovný deň?
Najprv musím vstať z postele, čo je hrozne ťažké. Manželka ma potom odvezie na stanicu vlaku, ktorým sa veziem štyridsať minút do New Yorku, prestúpim na metro a idem do svojho štúdia. Tam kreslím a večer sa tou istou cestou vraciam domov. Pracujem sám pre seba, ale cestujem s ľuďmi, ktorí chodia do práce. Bývame na predmestí, okolo nás žijú hlavne bankári a obchodníci s nehnuteľnosťami. Oni cestujú v kravatách a ja som vo svetri, a tak sa ma pýtajú, či idem lyžovať. Minule som išiel v pásikavom tričku a jeden spolucestujúci mi vraví: „Vy vyzeráte ako taký šťastný čmeliak“ No ale ja, keď nemám inšpiráciu, môžem ísť von alebo si niečo prečítať, no oni musia stále sedieť v banke. To si neviem ani predstaviť.
.máte Ameriku rád?
Mám ju rád, stále ma dokáže niečím prekvapiť.
.čím?
Amerika je veľká. Stále ju nepoznám, stále ju objavujem. Je to ohromná krajina. V lete sme boli s deťmi na dovolenke v Yellowstone a to bola drsná, krásna Amerika ako z kníh Karla Maya. Alebo som bol na turné po amerických univerzitách. V Texase sa nikto ani nedotkol mojej knižky o Darwinovi, v štáte Washington boli zase zaskočení mojou knižkou o Kolumbovi.
.prečo?
Je to pre nich masový vrah, horší než Hitler. Pritom však väčšina z tých, čo to hovorili, boli španielskeho pôvodu (smiech).
.s knihou Múr ste nemali nikde problém?
Dal som ju niekoľkým ľuďom, ktorí vyrastali vo východnej Európe a chcel som vedieť ich názor. Povedali mi, že to je úplná kravina, že to tak vôbec nebolo. A tak som sa začal báť, ako bude kniha prijatá. Bolo pre mňa obrovskou úľavou, že túto knihu Amerika prijala. Dostal som veľa listov od ľudí, ktorí do Ameriky emigrovali. Boli to dojemné príbehy.
.komunizmus je dnes na rozdiel od fašizmu spoločensky akceptovaný. Čo si o tom myslíte?
V Francúzsku hovoria, že oni sú dobrí komunisti a tí v Sovietskom zväze boli zlí komunisti. A že to je podstatný rozdiel. To sa však môže veľmi ľahko zmeniť. Francúzski komunisti sú dobrí, ale ešte nikdy neovládali ministerstvo vnútra...
Asi bolo problémom, že za komunizmus nebol nikto potrestaný...
Raz som bol na koncerte Čechomoru v takzvanom Národnom dome v New Yorku, ktorý postavili politickí utečenci. Zrazu sa tam objavil predseda zahraničného výboru českého parlamentu, komunista Ransdorf. Tí ľudia za ním išli s tým, že toto je dom, ktorý postavili tí, ktorí pred komunizmom utekali a chceli, aby stadiaľ odišiel. On však hovoril, že je poslanec a má diplomatickú imunitu a že tam môže byť. A mal toľko drzosti, že tam ostal a pil pivo ako keby nič. Keby sme boli iný národ, tak by sme ho asi zbili. Ale my ho len prosíme, aby bol taký dobrý a odišiel.
.čo budete robiť v najbližšej budúcnosti?
Chceli by sme na základe tejto knižky urobiť film. Malo by to byť založené na dobových žurnáloch a na animácii. Záujem už prejavili v Hollywoode. Uvidíme, ako to dopadne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.