Ako protestanský pastor sa v bývalej NDR postavil proti komunizmu. Neskôr po páde berlínskeho múru sa postavil na čelo inštitúcie s dlhým a formálnym názvom, ktorej cieľom bolo zoznámiť verejnosť s dokumentami tajnej komunistickej polície Stasi a odštartovať tak proces vyrovnávania sa s minulosťou. O krátky čas už túto inštitúciu nikto nenazval inak ako „Gauckov úrad“ a stal sa inšpiráciou aj pre Jána Langoša.
Gauck bol najskôr prezidentským kandidátom ľavicovej SPD a Zelených, keď však dvaja pravicoví a po pravde nevýrazní prezidenti – Horst Köhler a Christian Wulff – rezignovali, navrhla Gaucka za prezidenta Merkelovej CDU a v marci 2012 bol zvolený.
Hneď po nástupe do prezidentského úradu označil Gauck za svoju prezidentskú misiu boj za ľudské práva a dosiahnutie, aby Nemecko v tejto téme začalo hrať aktívnejšiu úlohu. Na známej bezpečnostnej konferencii v Mníchove vyhlásil, že prišiel čas na to, aby Nemecko prebralo väčšiu zodpovednosť za chod sveta, prestalo sa na medzinárodné dianie pozerať len ekonomickými očami a začalo viac investovať do ochrany ľudských práv a budovania svetového poriadku. „ Treba sa začať pýtať, čo môžeme urobiť pre stabilizáciu nášho susedstva, či už na východe Európy, alebo v Afrike,“ vyhlásil Gauck. Tento jeho prejav mnohí analyzovali ako pokus o miernu, konštruktívnu kritiku nemeckej zahraničnej politiky a uverejnilo ho viacero svetových novín.
Takto vytýčenej línie sa Gauck držal aj pri svojich zahraničnopolitických rozhodnutiach. Na protest proti podobe súdneho procesu s Júliou Tymošenkovou zrušil návštevu Ukrajiny a s Vladimírom Putinom sa odmietol posadiť na olympijskú tribúnu v Soči.
Citlivým uchopením traumatizujúcich tém si Gauck vyslúžil pozitívne reakcie aj v štátoch, s ktorými malo Nemecko historicky problematické vzťahy. V Poľsku výhlásil, že ho obdivuje za to, s akou vehemenciou a urputnosťou vždy dokázalo bojovať za slobodu. V Česku zase okrem návštevy Terezína a pripomentia nemeckej okupácie upozornil aj na storočia pokojnej nemecko-českej koexistencie, ktorej výsledkom bol významný príspevok k európskej kultúre. Počas prednášky na Karlovej univerzite dokonca vyhlásil, že Praha je „svojím mimoriadnym spôsobom o niečo viac európskym mestom, ako iné metropoly na kontinente, pretože sa tu stretávajú najrôznejšie európske kultúry a architektonické slohy.“ Gauck je od Kisku v mnohom odlišný, a predsa môže slúžiť pre nového slovenského prezidenta ako inšpirácia. Dôsledne sa držal toho, v čom je najlepší a pôsobí autenticky: hovoril o minulosti, totalitných ideológiách a ľudských právach. Neznie to lektorsky ani neaktuálne. Naopak. A keď Gauck zistil, že svet ho počúva, že jeho zahraničné návštevy sa tešia pozornosti, začal hovoriť aj o ďalších témach. Napríklad spomínanej zahraničnej politike. Nemecku dominuje výkonnej politike kancelárka, podobne ako u nás premiér. Merkelová nemala s Gauckom nikdy mimoriadne dobré vzťahy, Gauck s ňou však nikdy nemal potrebu súperiť a výsledkom je vzájomný rešpekt, ktorý je na prospech obidvoch strán aj krajiny. Pritom Gauck si dovolí zájsť ďalej, ako Merkelová, robí to však spôsobom, ktorý nemožno kritizovať.
Dnes možno bez preháňania povedať, že od čias Richarda von Weizsäckera (1984 – 1994) nemalo Nemecko zaujímavejšieho prezidenta.
Gauck bol najskôr prezidentským kandidátom ľavicovej SPD a Zelených, keď však dvaja pravicoví a po pravde nevýrazní prezidenti – Horst Köhler a Christian Wulff – rezignovali, navrhla Gaucka za prezidenta Merkelovej CDU a v marci 2012 bol zvolený.
Hneď po nástupe do prezidentského úradu označil Gauck za svoju prezidentskú misiu boj za ľudské práva a dosiahnutie, aby Nemecko v tejto téme začalo hrať aktívnejšiu úlohu. Na známej bezpečnostnej konferencii v Mníchove vyhlásil, že prišiel čas na to, aby Nemecko prebralo väčšiu zodpovednosť za chod sveta, prestalo sa na medzinárodné dianie pozerať len ekonomickými očami a začalo viac investovať do ochrany ľudských práv a budovania svetového poriadku. „ Treba sa začať pýtať, čo môžeme urobiť pre stabilizáciu nášho susedstva, či už na východe Európy, alebo v Afrike,“ vyhlásil Gauck. Tento jeho prejav mnohí analyzovali ako pokus o miernu, konštruktívnu kritiku nemeckej zahraničnej politiky a uverejnilo ho viacero svetových novín.
Takto vytýčenej línie sa Gauck držal aj pri svojich zahraničnopolitických rozhodnutiach. Na protest proti podobe súdneho procesu s Júliou Tymošenkovou zrušil návštevu Ukrajiny a s Vladimírom Putinom sa odmietol posadiť na olympijskú tribúnu v Soči.
Citlivým uchopením traumatizujúcich tém si Gauck vyslúžil pozitívne reakcie aj v štátoch, s ktorými malo Nemecko historicky problematické vzťahy. V Poľsku výhlásil, že ho obdivuje za to, s akou vehemenciou a urputnosťou vždy dokázalo bojovať za slobodu. V Česku zase okrem návštevy Terezína a pripomentia nemeckej okupácie upozornil aj na storočia pokojnej nemecko-českej koexistencie, ktorej výsledkom bol významný príspevok k európskej kultúre. Počas prednášky na Karlovej univerzite dokonca vyhlásil, že Praha je „svojím mimoriadnym spôsobom o niečo viac európskym mestom, ako iné metropoly na kontinente, pretože sa tu stretávajú najrôznejšie európske kultúry a architektonické slohy.“ Gauck je od Kisku v mnohom odlišný, a predsa môže slúžiť pre nového slovenského prezidenta ako inšpirácia. Dôsledne sa držal toho, v čom je najlepší a pôsobí autenticky: hovoril o minulosti, totalitných ideológiách a ľudských právach. Neznie to lektorsky ani neaktuálne. Naopak. A keď Gauck zistil, že svet ho počúva, že jeho zahraničné návštevy sa tešia pozornosti, začal hovoriť aj o ďalších témach. Napríklad spomínanej zahraničnej politike. Nemecku dominuje výkonnej politike kancelárka, podobne ako u nás premiér. Merkelová nemala s Gauckom nikdy mimoriadne dobré vzťahy, Gauck s ňou však nikdy nemal potrebu súperiť a výsledkom je vzájomný rešpekt, ktorý je na prospech obidvoch strán aj krajiny. Pritom Gauck si dovolí zájsť ďalej, ako Merkelová, robí to však spôsobom, ktorý nemožno kritizovať.
Dnes možno bez preháňania povedať, že od čias Richarda von Weizsäckera (1984 – 1994) nemalo Nemecko zaujímavejšieho prezidenta.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.