.ten, kto navštívi uhoľné bane Kolubara, by mohol v prvom momente podľahnúť dojmu, že sa nachádza na brehu veľkého prírodného jazera. Prvý dojem však pokazí blatisto zašpinená hladina a opustené oceľové konštrukcie ťažobných strojov, trčiacich z vody, ktoré sú mlčiacim dôkazom toho, že sa tu nedávno udiala katastrofa. Obrovská kužeľovitá jama, v ktorej sa ešte pred mesiacom povrchovo ťažilo hnedé uhlie, je dnes obrovskou špinavou kalužou. Len na tomto mieste škody presiahnu 100 miliónov eur. Nemci a Holanďania, ktorých záchranári pôsobia v oblasti, vraj majú pumpy, aby vodu odtiaľ odčerpali. No zatiaľ nevedia, kam s ňou, aby nespôsobili na okolí ďalšiu pohromu. Uhlie z Kolubary sa spaľuje v neďalekej elektrárni, pomenovanej po Nikolovi Teslovi. Pokrýva 40 percent srbskej spotreby elektriny. V zime by mohla mať problém s dodávkami uhlia.
Bane i elektráreň sa nachádzajú neďaleko mesta Obrenovac, asi 30 kilometrov juhozápadne od Belehradu. Práve tu udreli povodne v polovici mája najťažšie. Z 51 srbských obetí záplav zahynuli štrnásti v Obrenovaci. V čase našej návštevy na začiatku júna sa už voda v uliciach mesta nenachádza a život sa pomaly vracia do normálu. Na ceste míňame nákladiaky s vojakmi srbskej armády, ktorí tu pomáhali s odstraňovaním následkov katastrofy. O pitnú vodu sa stará trinásťčlenný tím Nemeckej spolkovej agentúry pre technickú podporu. „Napite sa, je čistejšia než to, čo pijete vo vašom belehradskom hoteli,“ hovorí so smiechom vedúci Nemcov Silvio Volkmann a podáva téglik s vodou zo Sávy, ktorú očistili ich stroje.
.trvalo udržateľná utópia
Hlavné mesto Srbska povodňami postihnuté nebolo. Na brehu rieky Sávy sú akurát provizórne valy z vriec, naplnených pieskom. Následky záplav ďalej zaťažia ekonomiku Srbska. O jej dlhodobom stave hovorí nezamestnanosť, ktorá presahuje 20 percent. Okolo 20-tisíc ľudí, ktorí počas balkánskych vojen ušli z Bosny a Kosova, stále žije v utečeneckých centrách. S pomocou Európskej únie ich majú zavrieť do dvoch rokov. Následky vojnových konfliktov 90. rokov stále vidieť aj v centre Belehradu. Napríklad v podobe opustených budov generálneho štábu, ktoré boli poškodené počas leteckých útokov NATO v roku 1999 a nikdy ich neopravili. Diery vo fasáde zakrýva veľké plátno s motívmi súčasnej srbskej armády. Špekulovalo sa, že po strhnutí budov by na ich mieste mohol Donald Trump postaviť hotel.
Architektka Maja Lalic nemá čas rojčiť o nacionalistických preludoch a vojnových konfliktoch 90. rokov. Už šiesty rok totiž organizuje v Belehrade mestský multižánrový festival Mikser. „Chceli sme, aby slovo balkanizácia konečne znamenalo aj niečo pozitívne a aby dobré veci, ktoré sa v Srbsku dejú, boli medzinárodne viditeľnejšie,“ hovorí pre .týždeň. Debaty, výstavy a workshopy strieda hudba, gastronómia či street art. Veľký priestor má architektúra a moderný dizajn. Lalic je umelkyňa, ktorá má vlastný biznis a popritom sa snaží cez kultúru prepojiť komunitu v štvrti Savamala. Stretávame sa v bývalom sklade, ktorý umelci pretvorili na akúsi veľkú obývačku pre širokú verejnosť. Je možné sadnúť si tu na kávu, listovať v knihách alebo sa zapájať do tvorivých aktivít. Akcie štvordňového festivalu sú však roztrúsené po viacerých miestach v Savamale. Ešte pred pár rokmi išlo o zanedbanú štvrť. Nízke nájmy využili umelci: „Sme votrelcami, ktorí sem pritiahli opäť ľudí. Čo sa iným zdá škaredé, v tom kreatívny človek dokáže rozpoznať potenciál pre poľudštenie,“ vysvetľuje Lalic. „Náš plán pre Savamalu sa volá trvalo udržateľná utópia.“
V zaostávaní Srbska za európskymi trendmi vidia mladí nezávislí belehradskí umelci aj výhodu. Vďaka fázovému posunu oproti Západu sa napríklad môžu pripraviť na fenomén takzvanej džentrifikácie: Umelci si vyhliadnu zanedbanú štvrť s nízkymi nájmami. Začnú sa do nej sťahovať a spravia z nej križovatku bohémstva a tvorivosti s jedinečnou atmosférou. No tým, že sa štvrť stane „cool“, priťahuje zrazu aj úzkoprsých príslušníkov stredných vrstiev či rôzne komerčné obchodné siete. Ceny nehnuteľností stúpajú a bohémski umelci si už nemôžu bývanie v štvrti dovoliť. Z križovatky kreativity sa stáva obvyklá globalizovaná zámožná komerčná nuda. Lalic je na tento proces pripravená: „Sme si vedomí hrozby džentrifikácie. No je aj na umelcoch, aby zostali vynaliezaví a dokázali s týmito trendmi držať krok.“
.belehradskí startupisti
Optimizmus nechýba ani Dragane Zmijanac. Vyštudovaná politologička vedie neziskovú organizáciu SEE ICT, ktorá od roku 2010 poskytuje všestrannú podporu začínajúcim technologickým startupom. „Začali sme ako partia priateľov, ktorí verili, že technológie dokážu zmeniť svet. A verili sme tiež, že v mladých Srboch je veľa potenciálu, no treba im pomôcť ho rozvinúť.“ Nezamestnanosť mladých v Srbsku dosahuje takmer 50 percent a firmám sa stáva, že sa im na jedno miesto prihlási 800 ľudí. Neziskovka SEE ICT predstavuje nastupujúcej generácii podnikanie ako spôsob osobnej i profesionálnej sebarealizácie. „Z historických dôvodov srbská kultúra nie je veľmi pozitívne naklonená podnikaniu,“ vysvetľuje Zmijanac. „Minimum mladých ľudí by chcelo podnikať. Väčšina túži po práci v štátnom sektore.“
SEE ICT ponúka nádejným podnikateľom vzdelávacie kurzy, konferencie, ale aj kontakty na potenciálnych investorov či priestory, kde môžu pracovať na svojich nápadoch. Sídlia v bývalej budove daňového úradu. Keď v roku 2011 usporiadali festival pre investorov, ohlásili sa len dva srbské startupy, tento rok sa ich prihlásilo päťdesiat. Spoluzakladateľ SEE ICT, softvérový vývojár Vladimir Trkulja hovorí, že ich od začiatku snažia orientovať na medzinárodný trh: „Srbsko je jednak malé, jednak má ako trh príliš nízku kúpyschopnosť.“ Niektorí srbskí startupisti sa orientujú na Bulharsko alebo na Maďarsko, kde je rozvinutejšia investorská scéna. Alebo idú rovno do západnej Európy.
„Informatika je jeden z mála odborov, po absolvovaní ktorého máte v Srbsku ihneď istú prácu,“ vysvetľuje Trkulja. Tak ako na Slovensku, aj balkánska krajina trpí nadbytkom ťažšie uplatniteľných právnikov či ekonómov. SEE ICT preto spolupracuje so strednými školami. Kult podnikateľov ako Steve Jobs má pomôcť nadchnúť mladých Srbov pre IT biznis. No podľa Dragany Zmijanac musí v oblasti vzdelávania viac urobiť vláda: „Nikto nech sa nečuduje, že poznatky a zručnosti ľudí sú príliš zastarané pre trh práce, keď je sám osebe zastaraný celý srbský vzdelávací systém.“
.podnikanie po srbsky
Politici v Belehrade deklarujú snahu zlepšovať podmienky na podnikanie v Srbsku, aby pritiahli zahraničné investície a stimulovali aj domáci biznis. No podľa startupistov sú výsledky ich snaženia zatiaľ rozpačité. Na otázku nemeckej novinárky, či sa firmy dajú v Srbsku zakladať online, sa Zmijanac nahlas rozosmeje: „V skutočnosti si musíte vziať so sebou veľkú škatuľu s dokumentmi a obísť asi štyri úrady. Na každom vám dokumenty opečiatkujú. Čoskoro sa dozviete, že niektorý z tých úradov nejaký papier stratil, za čo, samozrejme, budú naháňať a pokutovať vás.“ Tretina pracujúcich robí vo verejnom sektore a všetci títo ľudia musia mať nejakú náplň činnosti. Naťahovačky s úradmi stoja veľa času a peňazí, no najhoršie sú dane, odvody a poplatky.
„Problém majú noví podnikatelia najmä prvých pár rokov,“ vysvetľuje Zmijanac. „Od prvého dňa musíte verejným inštitúciám platiť veľa peňazí vo forme daní, odvodov a rôznych poplatkov, pričom nikoho nezaujíma, že ešte vôbec nezarábate. Preto veľa firiem ani formálne nevznikne a ľudia radšej pracujú načierno.“ Časť poplatkov arbitrárne určujú úrady a podnikateľ nemá šancu dopredu ani vedieť, koľko bude platiť štátu. Svojvoľnosť vytvára priestor na korupciu. Vo vnímaní korupcie je Srbsko podľa rebríčkov Transparency International na 72. mieste, o jedenásť priečok horšie ako Slovensko. „Naša krajina má veľmi veľa problémov,“ priznáva Trkulja a smutne dodáva: „Ale pri takej veľkej administratíve by ste očakávali, že sa nájde aspoň niekto s porozumením pre problémy podnikateľov.“
Bane i elektráreň sa nachádzajú neďaleko mesta Obrenovac, asi 30 kilometrov juhozápadne od Belehradu. Práve tu udreli povodne v polovici mája najťažšie. Z 51 srbských obetí záplav zahynuli štrnásti v Obrenovaci. V čase našej návštevy na začiatku júna sa už voda v uliciach mesta nenachádza a život sa pomaly vracia do normálu. Na ceste míňame nákladiaky s vojakmi srbskej armády, ktorí tu pomáhali s odstraňovaním následkov katastrofy. O pitnú vodu sa stará trinásťčlenný tím Nemeckej spolkovej agentúry pre technickú podporu. „Napite sa, je čistejšia než to, čo pijete vo vašom belehradskom hoteli,“ hovorí so smiechom vedúci Nemcov Silvio Volkmann a podáva téglik s vodou zo Sávy, ktorú očistili ich stroje.
.trvalo udržateľná utópia
Hlavné mesto Srbska povodňami postihnuté nebolo. Na brehu rieky Sávy sú akurát provizórne valy z vriec, naplnených pieskom. Následky záplav ďalej zaťažia ekonomiku Srbska. O jej dlhodobom stave hovorí nezamestnanosť, ktorá presahuje 20 percent. Okolo 20-tisíc ľudí, ktorí počas balkánskych vojen ušli z Bosny a Kosova, stále žije v utečeneckých centrách. S pomocou Európskej únie ich majú zavrieť do dvoch rokov. Následky vojnových konfliktov 90. rokov stále vidieť aj v centre Belehradu. Napríklad v podobe opustených budov generálneho štábu, ktoré boli poškodené počas leteckých útokov NATO v roku 1999 a nikdy ich neopravili. Diery vo fasáde zakrýva veľké plátno s motívmi súčasnej srbskej armády. Špekulovalo sa, že po strhnutí budov by na ich mieste mohol Donald Trump postaviť hotel.
Architektka Maja Lalic nemá čas rojčiť o nacionalistických preludoch a vojnových konfliktoch 90. rokov. Už šiesty rok totiž organizuje v Belehrade mestský multižánrový festival Mikser. „Chceli sme, aby slovo balkanizácia konečne znamenalo aj niečo pozitívne a aby dobré veci, ktoré sa v Srbsku dejú, boli medzinárodne viditeľnejšie,“ hovorí pre .týždeň. Debaty, výstavy a workshopy strieda hudba, gastronómia či street art. Veľký priestor má architektúra a moderný dizajn. Lalic je umelkyňa, ktorá má vlastný biznis a popritom sa snaží cez kultúru prepojiť komunitu v štvrti Savamala. Stretávame sa v bývalom sklade, ktorý umelci pretvorili na akúsi veľkú obývačku pre širokú verejnosť. Je možné sadnúť si tu na kávu, listovať v knihách alebo sa zapájať do tvorivých aktivít. Akcie štvordňového festivalu sú však roztrúsené po viacerých miestach v Savamale. Ešte pred pár rokmi išlo o zanedbanú štvrť. Nízke nájmy využili umelci: „Sme votrelcami, ktorí sem pritiahli opäť ľudí. Čo sa iným zdá škaredé, v tom kreatívny človek dokáže rozpoznať potenciál pre poľudštenie,“ vysvetľuje Lalic. „Náš plán pre Savamalu sa volá trvalo udržateľná utópia.“
V zaostávaní Srbska za európskymi trendmi vidia mladí nezávislí belehradskí umelci aj výhodu. Vďaka fázovému posunu oproti Západu sa napríklad môžu pripraviť na fenomén takzvanej džentrifikácie: Umelci si vyhliadnu zanedbanú štvrť s nízkymi nájmami. Začnú sa do nej sťahovať a spravia z nej križovatku bohémstva a tvorivosti s jedinečnou atmosférou. No tým, že sa štvrť stane „cool“, priťahuje zrazu aj úzkoprsých príslušníkov stredných vrstiev či rôzne komerčné obchodné siete. Ceny nehnuteľností stúpajú a bohémski umelci si už nemôžu bývanie v štvrti dovoliť. Z križovatky kreativity sa stáva obvyklá globalizovaná zámožná komerčná nuda. Lalic je na tento proces pripravená: „Sme si vedomí hrozby džentrifikácie. No je aj na umelcoch, aby zostali vynaliezaví a dokázali s týmito trendmi držať krok.“
.belehradskí startupisti
Optimizmus nechýba ani Dragane Zmijanac. Vyštudovaná politologička vedie neziskovú organizáciu SEE ICT, ktorá od roku 2010 poskytuje všestrannú podporu začínajúcim technologickým startupom. „Začali sme ako partia priateľov, ktorí verili, že technológie dokážu zmeniť svet. A verili sme tiež, že v mladých Srboch je veľa potenciálu, no treba im pomôcť ho rozvinúť.“ Nezamestnanosť mladých v Srbsku dosahuje takmer 50 percent a firmám sa stáva, že sa im na jedno miesto prihlási 800 ľudí. Neziskovka SEE ICT predstavuje nastupujúcej generácii podnikanie ako spôsob osobnej i profesionálnej sebarealizácie. „Z historických dôvodov srbská kultúra nie je veľmi pozitívne naklonená podnikaniu,“ vysvetľuje Zmijanac. „Minimum mladých ľudí by chcelo podnikať. Väčšina túži po práci v štátnom sektore.“
SEE ICT ponúka nádejným podnikateľom vzdelávacie kurzy, konferencie, ale aj kontakty na potenciálnych investorov či priestory, kde môžu pracovať na svojich nápadoch. Sídlia v bývalej budove daňového úradu. Keď v roku 2011 usporiadali festival pre investorov, ohlásili sa len dva srbské startupy, tento rok sa ich prihlásilo päťdesiat. Spoluzakladateľ SEE ICT, softvérový vývojár Vladimir Trkulja hovorí, že ich od začiatku snažia orientovať na medzinárodný trh: „Srbsko je jednak malé, jednak má ako trh príliš nízku kúpyschopnosť.“ Niektorí srbskí startupisti sa orientujú na Bulharsko alebo na Maďarsko, kde je rozvinutejšia investorská scéna. Alebo idú rovno do západnej Európy.
„Informatika je jeden z mála odborov, po absolvovaní ktorého máte v Srbsku ihneď istú prácu,“ vysvetľuje Trkulja. Tak ako na Slovensku, aj balkánska krajina trpí nadbytkom ťažšie uplatniteľných právnikov či ekonómov. SEE ICT preto spolupracuje so strednými školami. Kult podnikateľov ako Steve Jobs má pomôcť nadchnúť mladých Srbov pre IT biznis. No podľa Dragany Zmijanac musí v oblasti vzdelávania viac urobiť vláda: „Nikto nech sa nečuduje, že poznatky a zručnosti ľudí sú príliš zastarané pre trh práce, keď je sám osebe zastaraný celý srbský vzdelávací systém.“
.podnikanie po srbsky
Politici v Belehrade deklarujú snahu zlepšovať podmienky na podnikanie v Srbsku, aby pritiahli zahraničné investície a stimulovali aj domáci biznis. No podľa startupistov sú výsledky ich snaženia zatiaľ rozpačité. Na otázku nemeckej novinárky, či sa firmy dajú v Srbsku zakladať online, sa Zmijanac nahlas rozosmeje: „V skutočnosti si musíte vziať so sebou veľkú škatuľu s dokumentmi a obísť asi štyri úrady. Na každom vám dokumenty opečiatkujú. Čoskoro sa dozviete, že niektorý z tých úradov nejaký papier stratil, za čo, samozrejme, budú naháňať a pokutovať vás.“ Tretina pracujúcich robí vo verejnom sektore a všetci títo ľudia musia mať nejakú náplň činnosti. Naťahovačky s úradmi stoja veľa času a peňazí, no najhoršie sú dane, odvody a poplatky.
„Problém majú noví podnikatelia najmä prvých pár rokov,“ vysvetľuje Zmijanac. „Od prvého dňa musíte verejným inštitúciám platiť veľa peňazí vo forme daní, odvodov a rôznych poplatkov, pričom nikoho nezaujíma, že ešte vôbec nezarábate. Preto veľa firiem ani formálne nevznikne a ľudia radšej pracujú načierno.“ Časť poplatkov arbitrárne určujú úrady a podnikateľ nemá šancu dopredu ani vedieť, koľko bude platiť štátu. Svojvoľnosť vytvára priestor na korupciu. Vo vnímaní korupcie je Srbsko podľa rebríčkov Transparency International na 72. mieste, o jedenásť priečok horšie ako Slovensko. „Naša krajina má veľmi veľa problémov,“ priznáva Trkulja a smutne dodáva: „Ale pri takej veľkej administratíve by ste očakávali, že sa nájde aspoň niekto s porozumením pre problémy podnikateľov.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.