Katarína nepočuje hovorené slovo, až na samohlásky, vôbec. Číta z pier. Študuje na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave posledný šiesty ročník, profesionálne hráva bedminton, no také obyčajné dievča. Akurát počuje len tie šumy a ruchy.
Študuje Vizuálnu komunikáciu, odbor grafický dizajn, popri tom stíhala doplnkový ateliér fotografie a na Fakulte telesnej výchovy UK študovala ešte aj snoubording, kondičné a technické plávanie. „To ma veľmi bavilo. Potrebovala som aktívnejšiu alternatívu k môjmu umeleckému zameraniu a zároveň som chcela niečo kolektívne, aby som získala novú energiu a trochu sa rozptýlila.“ S nadšením pokračuje: „Tiež veľmi rada chodím na dračie lode, kde je na veľkom člne šestnásť osôb v dvoch radoch a všetci pádlujú. Príjemný studený vietor, zvuk vody a jej vibrácie, výborná atmosféra a kolektív.“
Katka žije v neustálom kolobehu školy, tréningov a cestovania. Akurát pracuje na diplomovej práci, teoretickú časť má s pomocou mamy napísanú a rozpracúva praktickú časť.
.školské roky
V rodine jej dali pevné základy. Osem rokov jej však trvalo, kým sa naučila rozprávať. Ako dieťa vraj bola uzavretá a neposlušná. „Veľakrát bolo príčinou to, že som niečo prepočula, čo spôsobovalo, že som sa dostala do nepríjemností s rodičmi aj v škole.“ V Trenčíne najprv navštevovala školu pre sluchovo postihnutých, kde bola uzavretá skupina šiestich detí. Od štvrtého ročníka prestúpila na bežnú školu. Ako spomína, prestup bol náročný, pretože nemala toľko skúseností s bežnou komunikáciou a ťažké to bolo aj so spolužiakmi. Napriek tomu už vtedy vedela, že chce ísť na vysokú školu. Na Strednej umeleckej škole v Trenčíne získala hodnotenie najlepšej študentky. Teraz je jedinou študentkou vysokej školy na Slovensku spomedzi sluchovo postihnutých.
„Mnohí sa obávajú, že to nebudú zvládať, alebo ich znepokojuje, ako budú rozumieť náročnému jazyku a teórii na vysokej škole.“ Podľa Kataríny súčasný systém na školách pre sluchovo postihnutých neprospieva ich začleneniu do spoločnosti. „Mnoho ľudí sa vôbec neučí rozprávať, len posunkujú,“ tvrdí a dodáva, že preto sa táto skupina ľudí uzatvára vo svojej komunite. Samozrejme, problém s nepočujúcim študentom môžu mať aj vyučujúci, nie každý má pochopenie pre človeka s postihnutím.
„Pre mňa to bolo náročné a z ateliéru, ktorý som najprv navštevovala, som musela prestúpiť, pretože vyučujúci ma skôr odrádzali, ako podporovali. Po prestupe sa to obrátilo k lepšiemu a dostala som hodnotenie A za svoju bakalársku prácu, čo ma veľmi prekvapilo, aj rodičia boli v šoku. “ A je tu ešte jeden človek, ktorému je vďačná: „Najviac mi pomohla moja kamarátka Mária, ktorá je tiež nedoslýchavá. Veľa ma naučila a aj vďaka nej som sa viacej otvorila. Doštudovala vysokú školu, potom absolvovala dvojročnú stáž v Amerike a keď sa vrátila, bola úplne iná. Zmenila celý svoj život. Rozprávala mi veľmi otvorene svoj príbeh. Nič také som predtým nepočula a pre mňa to bolo inšpiratívne.“
.ako cudzinka
O tom, ako sa jej funguje vo svete zdravých ľudí, Katarína hovorí: „Najväčším problémom je prvé zoznámenie. Niektorí sa zľaknú, niektorí sa hanbia alebo odídu preč. Mnohí si myslia, že som cudzinka. Chcela som im vysvetliť, že som nedoslýchavá a väčšina si hneď pripraví mobil alebo papier, aby mohli so mnou komunikovať. Nevedia, ako sa so mnou majú baviť. Teraz, keď sa niekto spýta, či som cudzinka, odpoviem, že áno, že som Angličanka. A hotovo! (Smiech.)“ Ďalšou nástrahou je čítanie, to trápi mnohých nepočujúcich. „Metaforám nerozumiem. Musí to byť niečo logické a vtedy mi to dáva zmysel. Príbeh a dej chápem, ale potrebujem hmotné veci.“
Výchova nepočujúcich nie je jednoduchá. Škola pre sluchovo postihnuté deti v Trenčíne sa presťahovala do Bratislavy: „Vládne tam iný systém, niektorí sa nevedia vôbec správať. Na Slovensku je horšia situácia ako v Česku. Napríklad v Brne je vysoká škola pre nepočujúcich a v Hradci Králové a v Prahe sú spriatelené školy, ktoré zjednodušujú štúdium. Zo susedných krajín v Poľsku, Rakúsku, Maďarsku a Nemecku chodia všetci do tej istej školy. Nerobia sa tam rozdiely medzi deťmi. Toto na Slovensku chýba. Poviem príklad, v Maďarsku majú oveľa lepšie podmienky a pokrokovejší systém pre sluchovo postihnutých. Dvaja nepočujúci sa dostali do parlamentu a majú tam svojich tlmočníkov, aj vo Viedni je jeden poslanec a v Európskom parlamente je tiež jeden Dán – a sú rešpektovaní.“
.bedminton a šport
Vidieť Katku hrať na bedmintonových kurtoch je zaujímavý zážitok. Veľký otvorený priestor, dynamická hra a lietajúce košíky z pierok. Najprv hrávala tenis, ale nebavilo ju to. S bedmintonom začala ako osemročná na škole pre sluchovo postihnutých, kde sa jej ujal rakúsky tréner. Ale trvalo päť rokov, kým pochopila všetko podstatné. „Mala som problém dorozumieť sa s trénerom, pretože mal fúzy, až keď sa oholil, až vtedy som porozumela,“ hovorí s úsmevom. Odvtedy absolvovala dve Deaflympiády (Olympiáda pre sluchovo postihnutých športovcov) v Sofii a TaiPei aj rôzne iné súťaže. „Chodím tam veľmi rada, pretože zbieram nové športové skúsenosti a stretávam kamarátov, ktorí žijú mimo Slovenska. Dorozumievame sa medzinárodnými posunkami, ktoré ovládam len čiastočne, ale mnoho vecí si odvodím. Počas roka komunikujeme elektronicky a používam angličtinu.“
Napriek rôznym schopnostiam, ktoré Katarína má, pozitívnej energii i vzdelaniu má obavu, ako sa zamestná. Bola už na šestnástich pohovoroch, ktoré nedopadli priaznivo. Potom si povedala, že nateraz tadiaľ cesta nevedie, pretože ľudia sa boja, či by dokázala vykonávať prácu aj komunikovať. „Rozhodla som sa ísť na šesťdňové školenie Nepočujúci podnikatelia. Bolo nás tam iba päť z pôvodných dvanástich prihlásených. Lektori nám hovorili ako začať podnikať a o zákonoch na Slovensku. Chcela by som si otvoriť grafické štúdio v Trenčíne a zamerať sa aj na krátke videá. Chcela by som ísť najprv na stáž, teda ísť do Švédska za mojím nepočujúcim kamarátom, ktorý je režisér a grafik. Tam by som rada pracovala v reklamno-grafickom štúdiu. Najprv však musím riešiť financie, ako každý človek.“
Ďalšou alternatívou je trénerstvo nepočujúcich bedmintonistov. „Vlastne, mám strašne veľa možností,“ priznáva aj sama pred sebou Katarína. Možno viac ako mnohé jej počujúce rovesníčky. Na otázku o založení rodiny hovorí: „Nemohla by som si vziať úplne hluchého partnera, pretože je to strata času hlavne v komunikácii. To si neviem predstaviť. Keby bol nedoslýchavý ako ja alebo zdravý, to je iné.“ Priznáva, že teraz nemá frajera, ale hneď presvedčivo dodáva. „O rok, o dva si nájdem chlapa a dám sa prekvapiť, ako to dopadne. Teraz na to nemám čas. Všetko má svoju postupnosť. Nechcem nič zmeškať. Chcem cestovať, baviť sa a byť s ľuďmi.“
.autorka je študentka Mediálneho kurzu .týždňa.
Študuje Vizuálnu komunikáciu, odbor grafický dizajn, popri tom stíhala doplnkový ateliér fotografie a na Fakulte telesnej výchovy UK študovala ešte aj snoubording, kondičné a technické plávanie. „To ma veľmi bavilo. Potrebovala som aktívnejšiu alternatívu k môjmu umeleckému zameraniu a zároveň som chcela niečo kolektívne, aby som získala novú energiu a trochu sa rozptýlila.“ S nadšením pokračuje: „Tiež veľmi rada chodím na dračie lode, kde je na veľkom člne šestnásť osôb v dvoch radoch a všetci pádlujú. Príjemný studený vietor, zvuk vody a jej vibrácie, výborná atmosféra a kolektív.“
Katka žije v neustálom kolobehu školy, tréningov a cestovania. Akurát pracuje na diplomovej práci, teoretickú časť má s pomocou mamy napísanú a rozpracúva praktickú časť.
.školské roky
V rodine jej dali pevné základy. Osem rokov jej však trvalo, kým sa naučila rozprávať. Ako dieťa vraj bola uzavretá a neposlušná. „Veľakrát bolo príčinou to, že som niečo prepočula, čo spôsobovalo, že som sa dostala do nepríjemností s rodičmi aj v škole.“ V Trenčíne najprv navštevovala školu pre sluchovo postihnutých, kde bola uzavretá skupina šiestich detí. Od štvrtého ročníka prestúpila na bežnú školu. Ako spomína, prestup bol náročný, pretože nemala toľko skúseností s bežnou komunikáciou a ťažké to bolo aj so spolužiakmi. Napriek tomu už vtedy vedela, že chce ísť na vysokú školu. Na Strednej umeleckej škole v Trenčíne získala hodnotenie najlepšej študentky. Teraz je jedinou študentkou vysokej školy na Slovensku spomedzi sluchovo postihnutých.
„Mnohí sa obávajú, že to nebudú zvládať, alebo ich znepokojuje, ako budú rozumieť náročnému jazyku a teórii na vysokej škole.“ Podľa Kataríny súčasný systém na školách pre sluchovo postihnutých neprospieva ich začleneniu do spoločnosti. „Mnoho ľudí sa vôbec neučí rozprávať, len posunkujú,“ tvrdí a dodáva, že preto sa táto skupina ľudí uzatvára vo svojej komunite. Samozrejme, problém s nepočujúcim študentom môžu mať aj vyučujúci, nie každý má pochopenie pre človeka s postihnutím.
„Pre mňa to bolo náročné a z ateliéru, ktorý som najprv navštevovala, som musela prestúpiť, pretože vyučujúci ma skôr odrádzali, ako podporovali. Po prestupe sa to obrátilo k lepšiemu a dostala som hodnotenie A za svoju bakalársku prácu, čo ma veľmi prekvapilo, aj rodičia boli v šoku. “ A je tu ešte jeden človek, ktorému je vďačná: „Najviac mi pomohla moja kamarátka Mária, ktorá je tiež nedoslýchavá. Veľa ma naučila a aj vďaka nej som sa viacej otvorila. Doštudovala vysokú školu, potom absolvovala dvojročnú stáž v Amerike a keď sa vrátila, bola úplne iná. Zmenila celý svoj život. Rozprávala mi veľmi otvorene svoj príbeh. Nič také som predtým nepočula a pre mňa to bolo inšpiratívne.“
.ako cudzinka
O tom, ako sa jej funguje vo svete zdravých ľudí, Katarína hovorí: „Najväčším problémom je prvé zoznámenie. Niektorí sa zľaknú, niektorí sa hanbia alebo odídu preč. Mnohí si myslia, že som cudzinka. Chcela som im vysvetliť, že som nedoslýchavá a väčšina si hneď pripraví mobil alebo papier, aby mohli so mnou komunikovať. Nevedia, ako sa so mnou majú baviť. Teraz, keď sa niekto spýta, či som cudzinka, odpoviem, že áno, že som Angličanka. A hotovo! (Smiech.)“ Ďalšou nástrahou je čítanie, to trápi mnohých nepočujúcich. „Metaforám nerozumiem. Musí to byť niečo logické a vtedy mi to dáva zmysel. Príbeh a dej chápem, ale potrebujem hmotné veci.“
Výchova nepočujúcich nie je jednoduchá. Škola pre sluchovo postihnuté deti v Trenčíne sa presťahovala do Bratislavy: „Vládne tam iný systém, niektorí sa nevedia vôbec správať. Na Slovensku je horšia situácia ako v Česku. Napríklad v Brne je vysoká škola pre nepočujúcich a v Hradci Králové a v Prahe sú spriatelené školy, ktoré zjednodušujú štúdium. Zo susedných krajín v Poľsku, Rakúsku, Maďarsku a Nemecku chodia všetci do tej istej školy. Nerobia sa tam rozdiely medzi deťmi. Toto na Slovensku chýba. Poviem príklad, v Maďarsku majú oveľa lepšie podmienky a pokrokovejší systém pre sluchovo postihnutých. Dvaja nepočujúci sa dostali do parlamentu a majú tam svojich tlmočníkov, aj vo Viedni je jeden poslanec a v Európskom parlamente je tiež jeden Dán – a sú rešpektovaní.“
.bedminton a šport
Vidieť Katku hrať na bedmintonových kurtoch je zaujímavý zážitok. Veľký otvorený priestor, dynamická hra a lietajúce košíky z pierok. Najprv hrávala tenis, ale nebavilo ju to. S bedmintonom začala ako osemročná na škole pre sluchovo postihnutých, kde sa jej ujal rakúsky tréner. Ale trvalo päť rokov, kým pochopila všetko podstatné. „Mala som problém dorozumieť sa s trénerom, pretože mal fúzy, až keď sa oholil, až vtedy som porozumela,“ hovorí s úsmevom. Odvtedy absolvovala dve Deaflympiády (Olympiáda pre sluchovo postihnutých športovcov) v Sofii a TaiPei aj rôzne iné súťaže. „Chodím tam veľmi rada, pretože zbieram nové športové skúsenosti a stretávam kamarátov, ktorí žijú mimo Slovenska. Dorozumievame sa medzinárodnými posunkami, ktoré ovládam len čiastočne, ale mnoho vecí si odvodím. Počas roka komunikujeme elektronicky a používam angličtinu.“
Napriek rôznym schopnostiam, ktoré Katarína má, pozitívnej energii i vzdelaniu má obavu, ako sa zamestná. Bola už na šestnástich pohovoroch, ktoré nedopadli priaznivo. Potom si povedala, že nateraz tadiaľ cesta nevedie, pretože ľudia sa boja, či by dokázala vykonávať prácu aj komunikovať. „Rozhodla som sa ísť na šesťdňové školenie Nepočujúci podnikatelia. Bolo nás tam iba päť z pôvodných dvanástich prihlásených. Lektori nám hovorili ako začať podnikať a o zákonoch na Slovensku. Chcela by som si otvoriť grafické štúdio v Trenčíne a zamerať sa aj na krátke videá. Chcela by som ísť najprv na stáž, teda ísť do Švédska za mojím nepočujúcim kamarátom, ktorý je režisér a grafik. Tam by som rada pracovala v reklamno-grafickom štúdiu. Najprv však musím riešiť financie, ako každý človek.“
Ďalšou alternatívou je trénerstvo nepočujúcich bedmintonistov. „Vlastne, mám strašne veľa možností,“ priznáva aj sama pred sebou Katarína. Možno viac ako mnohé jej počujúce rovesníčky. Na otázku o založení rodiny hovorí: „Nemohla by som si vziať úplne hluchého partnera, pretože je to strata času hlavne v komunikácii. To si neviem predstaviť. Keby bol nedoslýchavý ako ja alebo zdravý, to je iné.“ Priznáva, že teraz nemá frajera, ale hneď presvedčivo dodáva. „O rok, o dva si nájdem chlapa a dám sa prekvapiť, ako to dopadne. Teraz na to nemám čas. Všetko má svoju postupnosť. Nechcem nič zmeškať. Chcem cestovať, baviť sa a byť s ľuďmi.“
.autorka je študentka Mediálneho kurzu .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.