Naj, naj, naj

Na priepasť medzi spoločenskými vrstvami svojsky poukazujú „dumpster divers“, čiže „potápači v smetiach“, ktorí dojedajú jedlo, vyhodené pred zárukou z luxusných potravín. Keď sme s nimi točili pre Canal+, rozprávala som sa aj so skutočnými homeless, ktorým táto bohéma lezie do kapusty. Na večeri z ukoristených lahôdok nám potom divers radia neplatiť za potraviny, šaty, metro a jazdiť na bicykli. Spolu s francúzskou novinárkou sa vyhýbame jedlu a skrývame sa za fľašou Bordeaux, ktorú sme sem prepašovali z obchodu... U takýchto romantikov je možné, že v rámci samostatnosti majú na streche v Brooklyne úľ a na zadnom dvorčeku chovajú sliepky. Ibaže ich nájomné a nezávislosť často hradia rodičia. To, ako plytko siaha voľnočasové potápanie do smetí, zhrnul jeden bezdomovec, ktorý je na odpadky odkázaný: On cez deň bojuje, aby sa najedol, a v noci aby neprišiel o to, čo má pri sebe, a tiež o život.
Druhým extrémom je jeden z mojich džobov. Klient patrí do tej „naj“ ekonomickej vrstvy. Predstavil nás pred časom môj kamarát, s ktorým chodil do školy, do tej „naj“. Hľadal dôveryhodného človeka na filmárske práce. Dostať prácu po osobnej linke v NY nie je o tom, že sa s kamarátom roky poznáme. Je to najmä o tom, že on za mňa ručí a ja nesklamem. Dohoda je stručná a jasná: Peniaze nehrajú rolu, len nech sa to dá poriadne dokopy. Pracujem doma, s minimálnymi inštrukciami. Čas je vzácny a očakáva sa, že si všetko ustrážim a zorganizujem samostatne. Veď aj on si pokorne robí veľa vecí sám, aj nudné úkony, ktoré by mohol delegovať. (Vyhne sa tým zrejme nežiadanej pozornosti či zlatokopom.) Zdá sa mi, že medzi ním a bezdomovcom je predsa akási blízkosť: Obaja sa musia spoliehať najmä sami na seba.

Anabela Žigová/
Žije v Brooklyne a venuje sa tvorbe filmu. Newyorčankou je vyše dvanásť rokov. Momentálne pracuje na dokumentárnom filme Salto Mortale o mladých Slovákoch a ich vyrovnávaní sa s komunistickou minulosťou.