Charles bol synom Johna Millera, škótskeho staviteľa a železničného inžiniera, ktorý prišiel do Brazílie za vidinou nového života. Svojho syna Charlesa poslal domov študovať, no jeho potomok počas školy úplne prepadol futbalu a stal sa jedným z najlepších hráčov tímu, ktorý bol predchodcom dnešného FC Southampton. V tom čase bol oveľa populárnejším športom kriket, ale od prvého zápasu, ktorý sa konal medzi zamestnancami železnice a plynárenskej spoločnosti ne mieste, kde sa pásli somáriky, používané na ťahanie vozov, sa začal rýchlo šíriť. Podľa Charlesa Millera, podľa ktorého je dnes pomenovaná ulica v centre San Paula, sa s loptou ihneď spriatelili.
.futbal ako tanec
Prvý futbalový klub vznikol v roku 1900, no do dvadsiatich rokov minulého storočia mohli hrať oficiálne futbalové stretnutia len belosi. Prvým klubom, ktorý medzi seba zobral mulatov a čiernych futbalistov, bol Vasco da Gama z Rio de Janeira . S ich príchodom sa začala meniť samotná hra. Dodnes sa vedú spory to, ako Brazílčania z tohto hrubého britského športu vyvinuli „krásnu“ hru, čo je oficiálny brazílsky termín pre futbal.
Už začiatkom minulého storočia britskí novinári priniesli správy o výnimočnosti brazílskych hráčov. Podľa knihy Alexa Bellosa Fotbal: Brazilský způsob života si hráči z chudobných častí cibrili svoju techniku počas neformálnych zápasov, ktoré neboli spútané žiadnom taktikou. Iní tento vývoj dávali do súvisu s rasizmom. Černosi boli v Brazílii na dne spoločenského rebríčka. Počas hry sa báli kontaktu s bielymi hráčmi, a tak začali používať dribling, aby sa im čo najefektívnejšie vyhli. Pri vylepšovaní techniky hráčom pomohla aj radosť z tanca – vďaka sambe sa na ihrisku pohybovali nie ako športovci, ale ako tanečníci. A určite pri ich výkonoch zavážilo, že najlepší hráči sú dodnes z chudobných pomerov a táto hra bola pre nich jedinou možnosťou, ako sa presláviť a zarobiť si slušné peniaze.
Brazílčania sa jednoducho radi predvádzajú na verejnosti. Platí to pre karneval aj pre futbal. Škótsky útočník a tréner Archie McLean, ktorý sa do krajiny presťahoval v roku 1912, už vtedy tvrdil, že sú skvelými technikmi s katastrofálnou disciplínou: „Podobnú antitaktiku by im v Škótsku nikto netoleroval. Počas zápasu si niekoľko hráčov medzi sebou skúšalo, kto vykopne loptu najvyššie. Hneď som im to zatrhol.“
Táto výmena medzi oboma, Európou a Južnou Amerikou, prebieha dodnes. Brazílčania sa od Starého kontinentu naučili taktike, Európania vďaka Brazílčanom pochopili, že futbal dokáže byť aj umením. Keď európsky klub kupuje „Brazílčana", znamená to, že získal hráča, ktorý má niečo navyše. Niekoľko brazílskych hráčov si zahralo aj našu ligu, najznámejším bol útočník Luis Fabio Gomez, ktorý hral aj za Slovan Bratislava a Spartak Trnava. Samozrejme, len zopár z nich má najvyššiu úroveň. V súčasnosti pôsobí vo svete mimo domácej ligy približne 10-tisíc brazílskych hráčov, ktorí hrávajú v prestížnych európskych ligách, ale aj na Faerských ostrovoch.
Brazília dala svetu hráčov ako Pelé, Vavá, Rivelino, Zico, Sócrates, Romário, Vavá, Rivaldo alebo Ronaldinho, no keď sa dnes spýtate Brazílčana, kto bolo najlepším futbalistom všetkých čias, neodpovedia vám Pelé. Pre nich je hráčom číslo jeden Garrincha. Pelé ako jediný hráč na svete vyhral trikrát MS a nasúkal viac ako tisíc gólov. Ale to Brazílčanom nestačí. Garrincha bol tým futbalovým umelcom, ktorý svojimi fintičkami prinášal radosť.
.hrať krásne a prehrať
Zábavu si cenia viac ako drinu, ale vedia, že časy starých majstrov, ktorí vyhrávali zápasy neprekonateľnými individuálnymi výkonmi, sú už preč. Brazílčania sú päťnásobnými majstrami sveta (1958, 1962, 1970, 1994, 2002), no ich posledné dva tituly Brazília vyhrala nielen individuálnymi schopnostiam hráčov, ale najmä prepracovanou defenzívou. Kedysi chceli vyhrať a predviesť skvelý výkon, teraz sa uspokoja aj s obyčajnou výhrou. Ich súčasný tréner Luiz Felipe Scolari, ktorý vyhral s Brazíliou MS 2002, vie, že sa nemôže spoliehať len na Neymara, je príliš mladý a neskúsený, ale všetko bude závisieť od toho, ako sa mu podarí zladiť celý tím. Okrem toho preferuje víťazstvo za každú cenu: „Hrať krásne a prehrať je hrôza. Kto hovorí opak, je idiot.“
Okrem samotnej hry sa zmenila aj atmosféra okolo futbalu. V minulosti táto hra Brazílčanov spájala, ale to už dnes úplne neplatí. Tohtoročné MS sú sprevádzané demonštráciami, korupčnými aférami a nezmyselným stavbami obrovských štadiónov uprostred amazonských pralesov (ani jeden z týchto klubov to nedotiahol ďalej ako do Serie D, pričom na nich chodia len stovky ľudí), ktoré stáli milióny. V posledných rokoch zažila krajina prudký ekonomický rast, no preinvestované peniaze na MS a najbližšiu letnú olympiádu dnes citeľne chýbajú v štátnej správe. Romário, z ktorého sa stal medzičasom politik, vyhlásil, že MS sa síce konajú v Brazílii, ale nie sú pre Brazílčanov, pretože drahé lístky vylúčili chudobnejších obyvateľov zo štadiónov. Časť z nich sa cíti podvedená, ale ani tí najväčší kritici nechcú, aby sa v krajine zopakoval jav, známy ako „maracanazo“. Brazílčania nikdy nezažili vojnu, a tak ich najväčšou národnou tragédiou je prehra ich domáceho mužstva na štadióne Maracana s Uruguajom v roku 1950. Buď šiesty titul, alebo maracanazo. Iná cesta neexistuje.
.futbal ako tanec
Prvý futbalový klub vznikol v roku 1900, no do dvadsiatich rokov minulého storočia mohli hrať oficiálne futbalové stretnutia len belosi. Prvým klubom, ktorý medzi seba zobral mulatov a čiernych futbalistov, bol Vasco da Gama z Rio de Janeira . S ich príchodom sa začala meniť samotná hra. Dodnes sa vedú spory to, ako Brazílčania z tohto hrubého britského športu vyvinuli „krásnu“ hru, čo je oficiálny brazílsky termín pre futbal.
Už začiatkom minulého storočia britskí novinári priniesli správy o výnimočnosti brazílskych hráčov. Podľa knihy Alexa Bellosa Fotbal: Brazilský způsob života si hráči z chudobných častí cibrili svoju techniku počas neformálnych zápasov, ktoré neboli spútané žiadnom taktikou. Iní tento vývoj dávali do súvisu s rasizmom. Černosi boli v Brazílii na dne spoločenského rebríčka. Počas hry sa báli kontaktu s bielymi hráčmi, a tak začali používať dribling, aby sa im čo najefektívnejšie vyhli. Pri vylepšovaní techniky hráčom pomohla aj radosť z tanca – vďaka sambe sa na ihrisku pohybovali nie ako športovci, ale ako tanečníci. A určite pri ich výkonoch zavážilo, že najlepší hráči sú dodnes z chudobných pomerov a táto hra bola pre nich jedinou možnosťou, ako sa presláviť a zarobiť si slušné peniaze.
Brazílčania sa jednoducho radi predvádzajú na verejnosti. Platí to pre karneval aj pre futbal. Škótsky útočník a tréner Archie McLean, ktorý sa do krajiny presťahoval v roku 1912, už vtedy tvrdil, že sú skvelými technikmi s katastrofálnou disciplínou: „Podobnú antitaktiku by im v Škótsku nikto netoleroval. Počas zápasu si niekoľko hráčov medzi sebou skúšalo, kto vykopne loptu najvyššie. Hneď som im to zatrhol.“
Táto výmena medzi oboma, Európou a Južnou Amerikou, prebieha dodnes. Brazílčania sa od Starého kontinentu naučili taktike, Európania vďaka Brazílčanom pochopili, že futbal dokáže byť aj umením. Keď európsky klub kupuje „Brazílčana", znamená to, že získal hráča, ktorý má niečo navyše. Niekoľko brazílskych hráčov si zahralo aj našu ligu, najznámejším bol útočník Luis Fabio Gomez, ktorý hral aj za Slovan Bratislava a Spartak Trnava. Samozrejme, len zopár z nich má najvyššiu úroveň. V súčasnosti pôsobí vo svete mimo domácej ligy približne 10-tisíc brazílskych hráčov, ktorí hrávajú v prestížnych európskych ligách, ale aj na Faerských ostrovoch.
Brazília dala svetu hráčov ako Pelé, Vavá, Rivelino, Zico, Sócrates, Romário, Vavá, Rivaldo alebo Ronaldinho, no keď sa dnes spýtate Brazílčana, kto bolo najlepším futbalistom všetkých čias, neodpovedia vám Pelé. Pre nich je hráčom číslo jeden Garrincha. Pelé ako jediný hráč na svete vyhral trikrát MS a nasúkal viac ako tisíc gólov. Ale to Brazílčanom nestačí. Garrincha bol tým futbalovým umelcom, ktorý svojimi fintičkami prinášal radosť.
.hrať krásne a prehrať
Zábavu si cenia viac ako drinu, ale vedia, že časy starých majstrov, ktorí vyhrávali zápasy neprekonateľnými individuálnymi výkonmi, sú už preč. Brazílčania sú päťnásobnými majstrami sveta (1958, 1962, 1970, 1994, 2002), no ich posledné dva tituly Brazília vyhrala nielen individuálnymi schopnostiam hráčov, ale najmä prepracovanou defenzívou. Kedysi chceli vyhrať a predviesť skvelý výkon, teraz sa uspokoja aj s obyčajnou výhrou. Ich súčasný tréner Luiz Felipe Scolari, ktorý vyhral s Brazíliou MS 2002, vie, že sa nemôže spoliehať len na Neymara, je príliš mladý a neskúsený, ale všetko bude závisieť od toho, ako sa mu podarí zladiť celý tím. Okrem toho preferuje víťazstvo za každú cenu: „Hrať krásne a prehrať je hrôza. Kto hovorí opak, je idiot.“
Okrem samotnej hry sa zmenila aj atmosféra okolo futbalu. V minulosti táto hra Brazílčanov spájala, ale to už dnes úplne neplatí. Tohtoročné MS sú sprevádzané demonštráciami, korupčnými aférami a nezmyselným stavbami obrovských štadiónov uprostred amazonských pralesov (ani jeden z týchto klubov to nedotiahol ďalej ako do Serie D, pričom na nich chodia len stovky ľudí), ktoré stáli milióny. V posledných rokoch zažila krajina prudký ekonomický rast, no preinvestované peniaze na MS a najbližšiu letnú olympiádu dnes citeľne chýbajú v štátnej správe. Romário, z ktorého sa stal medzičasom politik, vyhlásil, že MS sa síce konajú v Brazílii, ale nie sú pre Brazílčanov, pretože drahé lístky vylúčili chudobnejších obyvateľov zo štadiónov. Časť z nich sa cíti podvedená, ale ani tí najväčší kritici nechcú, aby sa v krajine zopakoval jav, známy ako „maracanazo“. Brazílčania nikdy nezažili vojnu, a tak ich najväčšou národnou tragédiou je prehra ich domáceho mužstva na štadióne Maracana s Uruguajom v roku 1950. Buď šiesty titul, alebo maracanazo. Iná cesta neexistuje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.