MS vo futbale – to je najsilnejšia hra emócií, akú si v športe možno predstaviť. Udalosť, ktorá prichádza len raz za štyri roky a hľadí na ňu celý svet. Jubilejný dvadsiaty šampionát získal ešte silnejší náboj tým, že sa hrá v krajine, ktorá zadefinovala futbalovú krásu. „Keď poviete Brazília, každému, kto sa pohybuje vo futbale sa rozžiaria oči. Je to ako čarovné zaklínadlo,“ povedal Jurgen Klinsmann, tréner Američanov, majster sveta z roku 1990 v drese Nemecka.
Stará pravda o futbale hovorí, že ho vynašli Angličania, ale k dokonalosti ho priviedli Brazílčania. Napísali jeho Nový zákon, lebo ho síce hrali s jedenástimi hráčmi ako ostatní a s výnimkou rozostavenia 4 – 3 – 3 na rozhraní 50. a 60. rokov nevynašli nič prelomové a metodicky pokrokové, lenže preniesli do futbalu výnimočnú rôznorodosť obrovského národa, karnevalový esprit, vábivý rytmus samby, radosť z pohybu a uvoľnenosť z pláží nekonečného atlantického pobrežia.
„Futbal bol pre Brazíliu vždy prejavom slobody a veselosti a historickou odpoveďou na rozličné formy autoritárstva v živote spoločnosti,“ napísal publicista Arnal Dayaratna. Brazília je kombináciou kultúr, zmiešaninou pôvodného obyvateľstva s európskymi prisťahovalcami a africkými otrokmi, predovšetkým z Nigérie. Futbal sa stal súčasťou jej identity, odkedy v roku 1894 priviezol 20-ročný študent Charles Miller, syn škótskeho železničného inžiniera a brazílskej matky, z Anglicka do Sao Paula prvé dve lopty a knihu futbalových pravidiel.
.futbal ako identita
Lopta zmenila Brazíliu. Básnik Gilberto Gil raz napísal: „Lopta je pre nás Brazílčanov pokračovaním tela, je jeho súčasťou a jediným, kto s ňou okrem nás dokáže udržať milostný vzťah, je ten argentínsky pekelník Maradona!“ Futbal sa stal pre Brazíliu hybnou silou, našiel v nej priam náboženskú pôdu. Bola to prvá krajina, v ktorej okolo štadiónov vyrastali kaplnky na modlenie sa fanúšikov.
Prvý veľký titul získala v roku 1919, stala sa majstrom Južnej Ameriky. Vo finále vyhrala nad Uruguajom 1:0. Bol to najdlhší zápas futbalovej histórie, pretože sa predlžoval o 4 x 15 minút, čiže trval nie 120, ale 150 minút. Rozhodol ho Arthur Friedenreich, podľa legiend najlepší strelec brazílskej histórie. Strelil vraj 1 329 gólov. O víťazstve nad Uruguajom dokonca vznikla pieseň, skladateľ Alfredo Da Rocha Viana Junior zložil vlastne jeden z prvých futbalových songov. Volá sa Um a Zero, podľa výsledku (jedna – nula), a je dlhý skoro ako samotný zápas – má 5 strán textu!
Pred vojnou mala Brazília bájneho Leonidasa, ktorý sa stal najlepším strelcom MS 1938, prispel aj k vyradeniu Československa vo štvrťfinále. V semifinále proti Taliansku ho však tréneri nezmyselne nepostavili, chceli si ho šetriť na finále – a prerátali sa. Leonidas, podľa legiend hrajúci niekedy aj bosý a vynálezca „nožničiek“, sa stal neskôr rozhlasovým reportérom. Z tribúny Tehelného poľa hlásil 23. júna 1968, ako strieľa Jozef Adamec Brazílčanom tri góly. To už bola Brazília futbalovou veľmocou.
Cesta k tomuto statusu však bola tŕnistá a vybrala si krutú daň: národnú traumu známu ako Maracanazo, úder na Maracane. Brazília získala usporiadateľstvo prvých povojnových MS v roku 1950 a sľúbila, že postaví najväčší štadión na svete. Maracana nebola v čase začiatku MS úplne hotová (podobnosť so súčasnosťou je čisto náhodná), ale na rozhodujúci zápas finálovej skupiny sa na ňu natlačil dav 200-tisíc divákov! Brazílii stačila proti Uruguaju remíza, predtým deklasovala Švédsko 7:1 a Španielsko 6:1. V deň zápasu vyšli noviny s titulkami „Toto sú majstri sveta“, zložené boli piesne na oslavu nových šampiónov. Ešte 25 minút pred koncom Brazília viedla, lenže po góle Schiaffina znervóznela a Alcides Ghiggia ju rafinovanou strelou za chrbát prekvapeného nešťastníka Barbosu obral o titul. Strelec víťazného gólu dodnes žije a všade opakuje, že len traja ľudia umlčali Maracanu: „Frank Sinatra, pápež Ján Pavol II. a pred nimi ja!“ Maracanazo je dodnes v Brazílii symbolom smoly, nešťastia. Malo aj ďalší vplyv na národný tím. Futbalová federácia rozhodla, že už nikdy nenastúpi v bielych dresoch a vyhlásila súťaž o nové farby selecaa. Vyhral návrh 19-ročného Aldyra Garciu Schleeho – žltý dres so zeleným límcom, modré trenírky a biele štucne.
.králi sveta
S úspechmi na MS 1958 a 1962 sa tak zrodili auriverde, zlato-zelení. Brazília našla v Pelém a Garrinchovi svojich futbalových kráľov. V zostave s nimi nikdy neprehrala. Garrincha, bájny krídelník s nizučkým IQ a krivými nohami, pripomínajúcimi mrzáka, trhal všetky obrany sveta. Pelé sa stal v 17 rokoch absolútnou hviezdou a so zrodom televízie prvou celosvetovou futbalovou ikonou. Vo Švédsku 1958 Brazília posunula vývoj systému 4-2-4 do roviny technickej dokonalosti a o štyri roky neskôr s prakticky totožným tímom, aj keď bez zraneného Pelého, vyhrala aj šampionát v Čile.
Jej futbal vygradoval obdobie futbalovej klasiky. Po krachu v Anglicku 1966, kde sa Brazília nevedela vyrovnať s tolerovanou tvrdosťou a fyzickým nasadením európskych súperov, sa perfektne pripravila na MS 1970 v Mexiku. Hoci jej pred štartom neprisudzovali pozíciu topfavorita, vyhrala všetkých 6 zápasov, vo finále zvalcovala Taliansko 4:1 a získala do trvalého vlastníctva Zlatú Niké. Pelé kraľoval, Viktorovi dal gól takmer z polovice ihriska a jeho kľučka na uruguajského brankára Mazurkiewicza je jedným z technických vrcholov futbalu. Jairzinho skóroval v každom zápase, naplno žiarili Tostao s fúzatým ľavákom Rivelinom, presnosťou prihrávok ohuroval v zálohe tuhý fajčiar Gerson, pravý obranca Carlos Alberto ofenzívnymi výpadmi nanovo definoval pozíciu beka. Azda len brankár Felix a ľavý obranca Everaldo neboli na svojom poste absolútnou špičkou. „Všetci si myslia, že naše jogo bonito bolo len o improvizácii, inštinkte, kľučkách a driblingu. Ale nie je to pravda: správna organizácia hry nám umožnila, že improvizáciou sme nič neriskovali,“ povedal Tostao.
.rozpor: výsledky alebo krása?
V časoch triumfov celé desaťročia riešila Brazília rozpor medzi futebol dos resultados a futebol do arte, medzi futbalom na výsledky a na krásu. „Bol to rozpor neustále prinášajúci nové vlny, ako v politike boj republikánov s demokratmi,“ uviedol Arnal Dayaratna. V roku 1982 mala Brazília mužstvo Teleho Santanu, ktoré bolo schopné baviť i vyhrávať, ktoré so Zicom, Socratesom, Falcaom, Ederom, Juniorom oslobodzovalo futbal od okovov ťažkej taktiky. Na mundiale v Španielsku strelilo 11 gólov, ktoré možno označiť za umelecké diela. Prišiel však jeden zlý deň, keď opäť remíza stačila na postup ďalej, ale po Rossiho hetriku prehralo s Talianskom 2:3. „Bol to deň, keď zomrel futbal,“ povedal Zico, „Biely Pelé“ a nevídaný smoliar: na troch MS odohral 17 zápasov, prehral tento jediný a predsa sa nikdy nestal majstrom sveta!
Brazília už nikdy nevyhrala MS s frivolným futbalom, s nevídanými narážačkami, pätičkami, kombináciami. „V ten deň sme si mnohí uvedomili, že ak chceme opäť raz vyhrať, nemôžeme len snívať o kráse. Nikto nechce hrať stále krásne a nikdy nič nevyhrať,“ napísal Juca Kfouri, v Brazílii jeden z najuznávanejších novinárov píšucich o futbale.
Až poeurópčená, potom tváre zmáčaná a Romáriovým géniom ťahaná Brazília dokázala prerušiť takmer štvrťstoročné čakanie na titul (1994), v roku 2002 pridala piaty primát, keď výnimočne talentovaným triom Ronaldinho – Rivaldo – Ronaldo nechala zaspomínať na krásu dávnych liet. „Jogo bonito prežíva klinickú smrť, hráči už nerozmýšľajú nad ponukou čohosi výnimočného. Starajú sa len o výsledky,“ konštatoval Pelé. Niet pochýb, že aj na MS 2014 vyhrá tvrdá línia bodov a postupov. Len tie prinesú ošiaľ a Brazília, ktorá musí šampionát doma vyhrať, to vie veľmi dobre. Doručí ho partia skúseného matadora Scolariho? Inú možnosť nemá, ako povedal tréner, „môžeme len vyhrať, alebo zomrieť“. Ale napriek všetkým imperatívom a diktátom na ceste za slávou sú tu aj slová Roberta Falcaa, záložníka Santanovej družiny z MS 1982: „Ak vyhráte šampionát a hráte škaredo, ste len súčasťou historických štatistík. Ak však vyhráte a hráte nádherne, tvoríte históriu.“ Želajme si, aby sme na mundial 2014 spomínali práve takto.
.autor je komentátor RTVS.
Stará pravda o futbale hovorí, že ho vynašli Angličania, ale k dokonalosti ho priviedli Brazílčania. Napísali jeho Nový zákon, lebo ho síce hrali s jedenástimi hráčmi ako ostatní a s výnimkou rozostavenia 4 – 3 – 3 na rozhraní 50. a 60. rokov nevynašli nič prelomové a metodicky pokrokové, lenže preniesli do futbalu výnimočnú rôznorodosť obrovského národa, karnevalový esprit, vábivý rytmus samby, radosť z pohybu a uvoľnenosť z pláží nekonečného atlantického pobrežia.
„Futbal bol pre Brazíliu vždy prejavom slobody a veselosti a historickou odpoveďou na rozličné formy autoritárstva v živote spoločnosti,“ napísal publicista Arnal Dayaratna. Brazília je kombináciou kultúr, zmiešaninou pôvodného obyvateľstva s európskymi prisťahovalcami a africkými otrokmi, predovšetkým z Nigérie. Futbal sa stal súčasťou jej identity, odkedy v roku 1894 priviezol 20-ročný študent Charles Miller, syn škótskeho železničného inžiniera a brazílskej matky, z Anglicka do Sao Paula prvé dve lopty a knihu futbalových pravidiel.
.futbal ako identita
Lopta zmenila Brazíliu. Básnik Gilberto Gil raz napísal: „Lopta je pre nás Brazílčanov pokračovaním tela, je jeho súčasťou a jediným, kto s ňou okrem nás dokáže udržať milostný vzťah, je ten argentínsky pekelník Maradona!“ Futbal sa stal pre Brazíliu hybnou silou, našiel v nej priam náboženskú pôdu. Bola to prvá krajina, v ktorej okolo štadiónov vyrastali kaplnky na modlenie sa fanúšikov.
Prvý veľký titul získala v roku 1919, stala sa majstrom Južnej Ameriky. Vo finále vyhrala nad Uruguajom 1:0. Bol to najdlhší zápas futbalovej histórie, pretože sa predlžoval o 4 x 15 minút, čiže trval nie 120, ale 150 minút. Rozhodol ho Arthur Friedenreich, podľa legiend najlepší strelec brazílskej histórie. Strelil vraj 1 329 gólov. O víťazstve nad Uruguajom dokonca vznikla pieseň, skladateľ Alfredo Da Rocha Viana Junior zložil vlastne jeden z prvých futbalových songov. Volá sa Um a Zero, podľa výsledku (jedna – nula), a je dlhý skoro ako samotný zápas – má 5 strán textu!
Pred vojnou mala Brazília bájneho Leonidasa, ktorý sa stal najlepším strelcom MS 1938, prispel aj k vyradeniu Československa vo štvrťfinále. V semifinále proti Taliansku ho však tréneri nezmyselne nepostavili, chceli si ho šetriť na finále – a prerátali sa. Leonidas, podľa legiend hrajúci niekedy aj bosý a vynálezca „nožničiek“, sa stal neskôr rozhlasovým reportérom. Z tribúny Tehelného poľa hlásil 23. júna 1968, ako strieľa Jozef Adamec Brazílčanom tri góly. To už bola Brazília futbalovou veľmocou.
Cesta k tomuto statusu však bola tŕnistá a vybrala si krutú daň: národnú traumu známu ako Maracanazo, úder na Maracane. Brazília získala usporiadateľstvo prvých povojnových MS v roku 1950 a sľúbila, že postaví najväčší štadión na svete. Maracana nebola v čase začiatku MS úplne hotová (podobnosť so súčasnosťou je čisto náhodná), ale na rozhodujúci zápas finálovej skupiny sa na ňu natlačil dav 200-tisíc divákov! Brazílii stačila proti Uruguaju remíza, predtým deklasovala Švédsko 7:1 a Španielsko 6:1. V deň zápasu vyšli noviny s titulkami „Toto sú majstri sveta“, zložené boli piesne na oslavu nových šampiónov. Ešte 25 minút pred koncom Brazília viedla, lenže po góle Schiaffina znervóznela a Alcides Ghiggia ju rafinovanou strelou za chrbát prekvapeného nešťastníka Barbosu obral o titul. Strelec víťazného gólu dodnes žije a všade opakuje, že len traja ľudia umlčali Maracanu: „Frank Sinatra, pápež Ján Pavol II. a pred nimi ja!“ Maracanazo je dodnes v Brazílii symbolom smoly, nešťastia. Malo aj ďalší vplyv na národný tím. Futbalová federácia rozhodla, že už nikdy nenastúpi v bielych dresoch a vyhlásila súťaž o nové farby selecaa. Vyhral návrh 19-ročného Aldyra Garciu Schleeho – žltý dres so zeleným límcom, modré trenírky a biele štucne.
.králi sveta
S úspechmi na MS 1958 a 1962 sa tak zrodili auriverde, zlato-zelení. Brazília našla v Pelém a Garrinchovi svojich futbalových kráľov. V zostave s nimi nikdy neprehrala. Garrincha, bájny krídelník s nizučkým IQ a krivými nohami, pripomínajúcimi mrzáka, trhal všetky obrany sveta. Pelé sa stal v 17 rokoch absolútnou hviezdou a so zrodom televízie prvou celosvetovou futbalovou ikonou. Vo Švédsku 1958 Brazília posunula vývoj systému 4-2-4 do roviny technickej dokonalosti a o štyri roky neskôr s prakticky totožným tímom, aj keď bez zraneného Pelého, vyhrala aj šampionát v Čile.
Jej futbal vygradoval obdobie futbalovej klasiky. Po krachu v Anglicku 1966, kde sa Brazília nevedela vyrovnať s tolerovanou tvrdosťou a fyzickým nasadením európskych súperov, sa perfektne pripravila na MS 1970 v Mexiku. Hoci jej pred štartom neprisudzovali pozíciu topfavorita, vyhrala všetkých 6 zápasov, vo finále zvalcovala Taliansko 4:1 a získala do trvalého vlastníctva Zlatú Niké. Pelé kraľoval, Viktorovi dal gól takmer z polovice ihriska a jeho kľučka na uruguajského brankára Mazurkiewicza je jedným z technických vrcholov futbalu. Jairzinho skóroval v každom zápase, naplno žiarili Tostao s fúzatým ľavákom Rivelinom, presnosťou prihrávok ohuroval v zálohe tuhý fajčiar Gerson, pravý obranca Carlos Alberto ofenzívnymi výpadmi nanovo definoval pozíciu beka. Azda len brankár Felix a ľavý obranca Everaldo neboli na svojom poste absolútnou špičkou. „Všetci si myslia, že naše jogo bonito bolo len o improvizácii, inštinkte, kľučkách a driblingu. Ale nie je to pravda: správna organizácia hry nám umožnila, že improvizáciou sme nič neriskovali,“ povedal Tostao.
.rozpor: výsledky alebo krása?
V časoch triumfov celé desaťročia riešila Brazília rozpor medzi futebol dos resultados a futebol do arte, medzi futbalom na výsledky a na krásu. „Bol to rozpor neustále prinášajúci nové vlny, ako v politike boj republikánov s demokratmi,“ uviedol Arnal Dayaratna. V roku 1982 mala Brazília mužstvo Teleho Santanu, ktoré bolo schopné baviť i vyhrávať, ktoré so Zicom, Socratesom, Falcaom, Ederom, Juniorom oslobodzovalo futbal od okovov ťažkej taktiky. Na mundiale v Španielsku strelilo 11 gólov, ktoré možno označiť za umelecké diela. Prišiel však jeden zlý deň, keď opäť remíza stačila na postup ďalej, ale po Rossiho hetriku prehralo s Talianskom 2:3. „Bol to deň, keď zomrel futbal,“ povedal Zico, „Biely Pelé“ a nevídaný smoliar: na troch MS odohral 17 zápasov, prehral tento jediný a predsa sa nikdy nestal majstrom sveta!
Brazília už nikdy nevyhrala MS s frivolným futbalom, s nevídanými narážačkami, pätičkami, kombináciami. „V ten deň sme si mnohí uvedomili, že ak chceme opäť raz vyhrať, nemôžeme len snívať o kráse. Nikto nechce hrať stále krásne a nikdy nič nevyhrať,“ napísal Juca Kfouri, v Brazílii jeden z najuznávanejších novinárov píšucich o futbale.
Až poeurópčená, potom tváre zmáčaná a Romáriovým géniom ťahaná Brazília dokázala prerušiť takmer štvrťstoročné čakanie na titul (1994), v roku 2002 pridala piaty primát, keď výnimočne talentovaným triom Ronaldinho – Rivaldo – Ronaldo nechala zaspomínať na krásu dávnych liet. „Jogo bonito prežíva klinickú smrť, hráči už nerozmýšľajú nad ponukou čohosi výnimočného. Starajú sa len o výsledky,“ konštatoval Pelé. Niet pochýb, že aj na MS 2014 vyhrá tvrdá línia bodov a postupov. Len tie prinesú ošiaľ a Brazília, ktorá musí šampionát doma vyhrať, to vie veľmi dobre. Doručí ho partia skúseného matadora Scolariho? Inú možnosť nemá, ako povedal tréner, „môžeme len vyhrať, alebo zomrieť“. Ale napriek všetkým imperatívom a diktátom na ceste za slávou sú tu aj slová Roberta Falcaa, záložníka Santanovej družiny z MS 1982: „Ak vyhráte šampionát a hráte škaredo, ste len súčasťou historických štatistík. Ak však vyhráte a hráte nádherne, tvoríte históriu.“ Želajme si, aby sme na mundial 2014 spomínali práve takto.
.autor je komentátor RTVS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.