Mysliac na rozvrátenú Ukrajinu, vydávam sa do blaženého Švajčiarska. Švajčiarov, ktorí by sa chceli odtrhnúť od Švajčiarska, som nikde nevedel nájsť, ale teritoriálny konflikt o hranice kantónu tam majú. Dňa 24. novembra 2013 hlasovalo 73 percent z 52 000 francúzsky hovoriacich obyvateľov bernskej Jury proti tomu, aby prešli z kantónu Bern, kde dominujú protestantskí nemecky hovoriaci obyvatelia, do kantónu Jura, kde sú katolícki francúzsky hovoriaci. Len jedna obec – Moutier - bola za posunutie hraníc. Večer v deň referenda sa objavili správy o bitkách.
Moutier, 7 500 obyvateľov, veľká priemyselná obec, v zadymenom údolí natlačené bytovky. Vyzvedám pri novinovom stánku. Z predavačky – zrejme z Balkánu – sa vykľuje živá rozprávačka: „Bolo to hrozné. Bola som s mužom na večeri pri stanici a všetko som videla. Asi 500 či 600 ich prišlo z údolia Tavannes, autami jazdili do kruhu, mávali bernskými zástavami a masovo rozbíjali okná na autách.”
Idem na stanicu a sadám si pred Buffet Express. Zhrbená starenka, keď práve nekašle, rytmicky na striedačku poťahuje z elektronickej a z normálnej cigarety. Viaceré staršie dámy, drobné, mnohé s talianskymi alebo portugalskými koreňmi. Žiadna z nich o nijakej bitke nechce ani počuť. Na opačnej strane staničného námestia je reštaurácia s terasou, na streche veje zástava Jury. „Je tento bufet za Bern?” pýtam sa vľúdnej penzistky, ktorá sa občerstvuje ružovým vínom z Wallis. „My sme za AHV,” odpovedá mi – niečo ako za prvý penzijný pilier. Väčšina hostí sa vyjadruje zdržanlivo, ale zdá sa, že prevláda akési puto k Bernu.
Jeden bielovlasý pán sa rozhovorí – prívrženec lokálnej minivládnej strany „Parti socialiste autonome du Sud du Jura“ a zástanca pripojenia k Jure „až do konca svojich dní“. Tento očitý svedok vyzerá vierohodne. „To nič nebolo,“ vysvetľuje. „Prišli tri-štyri autá s bernskými vlajkami, na ktoré z tamtej terasy oproti hodili dva-tri kvetináče.“ „Zasiahli tie autá?“ Monsieur mávne rukou. „Zo traja či štyria policajti námestie uzavreli. To úplne stačilo.“
Odchádzam do údolia útočníkov, do menšej priemyselnej obce Reconvilier, známej svojimi srdnatými odlievačmi medi. V Tabac-Bare vyzvedám, čo to boli za ľudia, ktorí išli do Moutier demonštrovať. „Úplne normálni ľudia,” odpovedá barmanka, „ľudia ako vy.” Najprv sa zámerne vyjadrila rozumne. Reconvilier má vraj veľa úradov v Moutier, teda odtrhnutie by bolo veľmi nepraktické. Hlas zvýšila, keď som sa spýtal: „O čo ide ľuďom v Reconvillier?” „Tu ide o princíp! Chcú hádam zožrať celé Švajčiarsko? V osemdesiatych rokoch museli napochodovať žandári!“ „Takže znova bude mela, keď bude Moutier zase hlasovať za?“ „Celkom isto.“
Aké rozumné, pomyslím si pri pohľade na krvilačný ruský separatizmus na Ukrajine, že Moutier môže o pripojení ku kantónu Jura znova hlasovať najskôr v roku 2016. Iste, aj švajčiarsky štát vznikol v roku 1848 porušením práva, predchádzala tomu vojna so 150 mŕtvymi, sedem odporujúcich kantónov prinútili stať sa súčasťou štátu. Zápas o dedinu Vellerat sa ťahal desiatky rokov, v roku 1994 muselo kvôli zmene kantónu pre 70 obyvateľov celé Švajčiarsko napochodovať k urnám. Tajomstvo Švajčiarska zrejme leží v dĺžke obdobia, v ktorom stihnú opadnúť vášne.
Moutier, 7 500 obyvateľov, veľká priemyselná obec, v zadymenom údolí natlačené bytovky. Vyzvedám pri novinovom stánku. Z predavačky – zrejme z Balkánu – sa vykľuje živá rozprávačka: „Bolo to hrozné. Bola som s mužom na večeri pri stanici a všetko som videla. Asi 500 či 600 ich prišlo z údolia Tavannes, autami jazdili do kruhu, mávali bernskými zástavami a masovo rozbíjali okná na autách.”
Idem na stanicu a sadám si pred Buffet Express. Zhrbená starenka, keď práve nekašle, rytmicky na striedačku poťahuje z elektronickej a z normálnej cigarety. Viaceré staršie dámy, drobné, mnohé s talianskymi alebo portugalskými koreňmi. Žiadna z nich o nijakej bitke nechce ani počuť. Na opačnej strane staničného námestia je reštaurácia s terasou, na streche veje zástava Jury. „Je tento bufet za Bern?” pýtam sa vľúdnej penzistky, ktorá sa občerstvuje ružovým vínom z Wallis. „My sme za AHV,” odpovedá mi – niečo ako za prvý penzijný pilier. Väčšina hostí sa vyjadruje zdržanlivo, ale zdá sa, že prevláda akési puto k Bernu.
Jeden bielovlasý pán sa rozhovorí – prívrženec lokálnej minivládnej strany „Parti socialiste autonome du Sud du Jura“ a zástanca pripojenia k Jure „až do konca svojich dní“. Tento očitý svedok vyzerá vierohodne. „To nič nebolo,“ vysvetľuje. „Prišli tri-štyri autá s bernskými vlajkami, na ktoré z tamtej terasy oproti hodili dva-tri kvetináče.“ „Zasiahli tie autá?“ Monsieur mávne rukou. „Zo traja či štyria policajti námestie uzavreli. To úplne stačilo.“
Odchádzam do údolia útočníkov, do menšej priemyselnej obce Reconvilier, známej svojimi srdnatými odlievačmi medi. V Tabac-Bare vyzvedám, čo to boli za ľudia, ktorí išli do Moutier demonštrovať. „Úplne normálni ľudia,” odpovedá barmanka, „ľudia ako vy.” Najprv sa zámerne vyjadrila rozumne. Reconvilier má vraj veľa úradov v Moutier, teda odtrhnutie by bolo veľmi nepraktické. Hlas zvýšila, keď som sa spýtal: „O čo ide ľuďom v Reconvillier?” „Tu ide o princíp! Chcú hádam zožrať celé Švajčiarsko? V osemdesiatych rokoch museli napochodovať žandári!“ „Takže znova bude mela, keď bude Moutier zase hlasovať za?“ „Celkom isto.“
Aké rozumné, pomyslím si pri pohľade na krvilačný ruský separatizmus na Ukrajine, že Moutier môže o pripojení ku kantónu Jura znova hlasovať najskôr v roku 2016. Iste, aj švajčiarsky štát vznikol v roku 1848 porušením práva, predchádzala tomu vojna so 150 mŕtvymi, sedem odporujúcich kantónov prinútili stať sa súčasťou štátu. Zápas o dedinu Vellerat sa ťahal desiatky rokov, v roku 1994 muselo kvôli zmene kantónu pre 70 obyvateľov celé Švajčiarsko napochodovať k urnám. Tajomstvo Švajčiarska zrejme leží v dĺžke obdobia, v ktorom stihnú opadnúť vášne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.