V krajine boli desaťtisíce politických väzňov. Pokiaľ ide o katolícku cirkev, v Česku a na Slovensku boli zrušené všetky mužské a ženské rehole, bola zrušená gréckokatolícka cirkev, mnohí biskupi, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky i veriaci boli vo väzení, alebo v sústreďovacích pracovných táboroch. Potom prišla Pražská jar a hoci trvala len niekoľko mesiacov, na slobodu boli prepustení takmer všetci politickí väzni a ľudia sa za tento krátky čas nadýchli závanu slobody.
Potom prišlo ďalších 20 rokov. Režim už nebol taký brutálny, ale tlačil ľudí do dvojtvárnosti a pasivity, a pokiaľ ide o cirkev, chcel ju nechať prirodzenou cestou vymrieť. Práve tieto roky sa špeciálne na Slovensku týkajú našej témy.
Žil som od roku 1968 celých týchto dvadsať rokov v spoločenstve najmä troch ľudí: matematika Vladimíra Jukla a lekára Silvestra Krčméryho, ktorí strávili 14 rokov vo väzení pre náboženskú činnosť, a potom aj tajného biskupa Jána Korca, ktorý strávil vo väzení 8 rokov. Oni začali organizovať neoficiálne náboženské stretnutia medzi vysokoškolskou mládežou. Na začiatku to bolo niekoľko mladých ľudí. Malé skupinky vysokoškolákov sa raz za týždeň stretávali tajne na súkromných bytoch, čítali Písmo, modlili sa, vzdelávali sa a diskutovali. Keď skončili vysokú školu, opúšťali Bratislavu a my sme s nimi naďalej udržovali kontakt. Celé 70. roky sa niesli v znamení trpezlivého budovania týchto skupín na vysokých školách.
Dňa 16. októbra 1978 sme mali u mňa na byte jedno takéto stretnutie. Večer sme si na rádiu od môjho starého otca zapli vatikánsky rozhlas, či už nebol zvolený nový pápež. Keď sa ozvalo známe Anuntio vobis gaudium magnum... a bolo oznámené, že novým pápežom sa stal krakovský kardinál Karol Wojtyla, Vladimír Jukl nás začal všetkých objímať a hovoril: „Neviete si predstaviť, čo to bude pre nás znamenať!“
Zvolenie Karola Wojtylu za pápeža znamenalo zlom v našej práci. Silvester Krčméry sa poznal s kardinálom Wojtylom ešte z Krakova a dobre poznal aj jeho blízku osobu, lekárku Wandu Poltawsku. Keď išla do Ríma, často sa zastavila v Bratislave, a rovnako, keď sa vracala. Takéto spojenie a prístup k pápežovi sme nemali a za celé dejiny našej cirkvi.
Pápež sa vo svojich príhovoroch často prihováral a pozdravoval Slovákov. Začalo nám to dávať radostné sebavedomie. Pápež vyhlásil za spolupatrónov Európy Cyrila a Metoda, deklaroval nám nové mariánske baziliky, videli sme, ako postupne posúva nášho rodáka, dnešného emeritného kardinála Jozefa Tomka. Na Slovensku sa tým postupne menila atmosféra. Vyšli sme z úkrytu. Začali sme vydávať samizdaty, začala rásť účasť mládeže na mariánskych púťach, začali sme písať protestné listy a chodiť masovo na trestné súdy s náboženskými aktivistami.
V roku 1985 bolo 1 100 rokov od smrti svätého Metoda. Chceli sme, aby Československo navštívil pápež. Pozvali sme ho neobvyklým spôsobom: zorganizovali sme podpisovú akciu veriacich s hlavičkou „Svätý Otec, pozývame Vás do Československa“, ktorú sme mu aj doručili. Z 18-tisíc podpisov bolo viac ako 15-tisíc zo Slovenska. Troch mladých ľudí, ktorí zbierali podpisy, polícia prichytila a zbila.
Na pamätnú púť pri príležitosti Metodovej smrti prišlo v júli 1985 na Velehrad viac ako 150-tisíc ľudí z Česka, Moravy a Slovenska. Komunistických funkcionárov ľudia nepustili k slovu a vypískali ich. Veriaci skandovali: „Chceme Svätého Otca! Chceme náboženskú slobodu!“ Veriaci prvýkrát zažili, čo znamená, keď tvoria mohutnú masu.
Atmosféra v spoločnosti i medzi veriacimi začala v druhej polovici 80. rokov gradovať. Komunistický režim bol čoraz viac nervózny a konzervatívny. Vo vzduchu viselo niečo neobvyklé. Mnohí z nás vtedy žili trochu aj víziami. Isto to boli fatimské zjavenia, ale ešte viac to bol sen Dona Bosca, zakladateľa saleziánskej rehole, že Panna Mária urobí do 100 rokov od jeho smrti vo svete veľký zázrak. Don Bosco zomrel v roku 1888. Do týchto mariánskych očakávaní vstúpil pápež Ján Pavol II., keď vyhlásil mimoriadny Mariánsky rok 1987/1988. Na konci roku 1987 začali v tejto atmosfére moravskí katolíci pod vedením pražského kardinála Tomáška veľkú podpisovú akciu za slobodu cirkvi. Zozbieralo sa vyše pol milióna podpisov, z toho viac ako 300-tisíc zo Slovenska.
Dňa 25. marca 1988, na sviatok Zvestovania Pána sa v Bratislave na jednom z hlavných námestí uskutočnilo modlitbové zhromaždenie veriacich za náboženskú a občiansku slobodu. Zišlo sa tam niekoľko tisíc ľudí, ktorí pol hodiny držali v rukách horiace sviece a modlili sa ruženec. Polícia voči týmto modliacim sa ľuďom brutálne zasiahla. Použila obušky, psov, vodné delá. Mnoho ľudí bolo zatknutých. O tejto udalosti hovoril celý svet. Ľudia v Československu si uvedomili a zažili silu nenásilného odporu.
Na záver mimoriadneho Mariánskeho roku sa 15. augusta 1988 zišlo v Nitre na púti asi 80-tisíc ľudí. Mladí ľudia tam prvýkrát vytiahli slovenskú zástavu. Sprevádzal som tam emeritného kardinála Korca. Stáli sme medzi ľuďmi, obkolesení pútnikmi i tajnými policistami. Po púti som bol predvolaný na políciu, kde mi povedali: „Pán Mikloško, už dosť, lebo zasiahneme!“ Náboženské aktivity, ktoré na začiatku 70. rokov dávali do pohybu traja ľudia, ktorí sa vrátili po dlhých rokoch z väzenia, prežívali svoje historické chvíle.
Slovensko malo počas normalizácie sedem katolíckych diecéz, z toho len tri boli obsadené biskupmi. Aj tí boli starí a chorí. Od zvolenia Jána Pavla II. sme sa aj preto opierali o tohto pápeža. A on pri každej príležitosti, cez pútnikov alebo v príhovoroch, posielal pozdravy na Slovensko. Celé tie roky tvoril Ján Pavol II. súčasť nášho zápasu za slobodu cirkvi a viery. Na vlastnej skúsenosti sme zažívali, čo znamená byť verný Petrovmu nástupcovi. A v takejto atmosfére sa Slovensko pripravilo na november 1989, keď sme boli svedkami zázraku, ktorý sa volá pád komunizmu v Európe. Mimochodom, v tomto hnutí vyrástol neskorší slovenský premiér Ján Čarnogurský a tiež prvý predseda slobodného slovenského parlamentu, ktorý vám predniesol tento príhovor.
Odznelo 6. 6. 2014 vo Vatikáne, v Pápežskej akadémii vied. František Mikloško/
Narodil sa v roku 1947 v Nitre. Študoval matematiku na Prírodovedeckej fakulte UK, neskôr pôsobil na Slovenskej akadémii vied, po prepustení v roku 1983 bol robotníkom. Patril k najbližším spolupracovníkom Vladimíra Jukla a tajného biskupa Jána Chryzostoma Korca v tajnej cirkvi, v marci 1988 bol iniciátorom a jedným z hlavných organizátorov Sviečkovej demonštrácie. Po revolúcii 1989 bol členom VPN, neskôr sa stal členom KDH. Bol predsedom parlamentu a dlhoročným poslancom. Napísal päť kníh, okrem iných bol autorom a editorom knihy Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989. Je nositeľom viacerých medzinárodných aj domácich ocenení. Ženatý, žije v Bratislave. Publikovaný text odznel ako prejav vo Vatikáne.
Potom prišlo ďalších 20 rokov. Režim už nebol taký brutálny, ale tlačil ľudí do dvojtvárnosti a pasivity, a pokiaľ ide o cirkev, chcel ju nechať prirodzenou cestou vymrieť. Práve tieto roky sa špeciálne na Slovensku týkajú našej témy.
Žil som od roku 1968 celých týchto dvadsať rokov v spoločenstve najmä troch ľudí: matematika Vladimíra Jukla a lekára Silvestra Krčméryho, ktorí strávili 14 rokov vo väzení pre náboženskú činnosť, a potom aj tajného biskupa Jána Korca, ktorý strávil vo väzení 8 rokov. Oni začali organizovať neoficiálne náboženské stretnutia medzi vysokoškolskou mládežou. Na začiatku to bolo niekoľko mladých ľudí. Malé skupinky vysokoškolákov sa raz za týždeň stretávali tajne na súkromných bytoch, čítali Písmo, modlili sa, vzdelávali sa a diskutovali. Keď skončili vysokú školu, opúšťali Bratislavu a my sme s nimi naďalej udržovali kontakt. Celé 70. roky sa niesli v znamení trpezlivého budovania týchto skupín na vysokých školách.
Dňa 16. októbra 1978 sme mali u mňa na byte jedno takéto stretnutie. Večer sme si na rádiu od môjho starého otca zapli vatikánsky rozhlas, či už nebol zvolený nový pápež. Keď sa ozvalo známe Anuntio vobis gaudium magnum... a bolo oznámené, že novým pápežom sa stal krakovský kardinál Karol Wojtyla, Vladimír Jukl nás začal všetkých objímať a hovoril: „Neviete si predstaviť, čo to bude pre nás znamenať!“
Zvolenie Karola Wojtylu za pápeža znamenalo zlom v našej práci. Silvester Krčméry sa poznal s kardinálom Wojtylom ešte z Krakova a dobre poznal aj jeho blízku osobu, lekárku Wandu Poltawsku. Keď išla do Ríma, často sa zastavila v Bratislave, a rovnako, keď sa vracala. Takéto spojenie a prístup k pápežovi sme nemali a za celé dejiny našej cirkvi.
Pápež sa vo svojich príhovoroch často prihováral a pozdravoval Slovákov. Začalo nám to dávať radostné sebavedomie. Pápež vyhlásil za spolupatrónov Európy Cyrila a Metoda, deklaroval nám nové mariánske baziliky, videli sme, ako postupne posúva nášho rodáka, dnešného emeritného kardinála Jozefa Tomka. Na Slovensku sa tým postupne menila atmosféra. Vyšli sme z úkrytu. Začali sme vydávať samizdaty, začala rásť účasť mládeže na mariánskych púťach, začali sme písať protestné listy a chodiť masovo na trestné súdy s náboženskými aktivistami.
V roku 1985 bolo 1 100 rokov od smrti svätého Metoda. Chceli sme, aby Československo navštívil pápež. Pozvali sme ho neobvyklým spôsobom: zorganizovali sme podpisovú akciu veriacich s hlavičkou „Svätý Otec, pozývame Vás do Československa“, ktorú sme mu aj doručili. Z 18-tisíc podpisov bolo viac ako 15-tisíc zo Slovenska. Troch mladých ľudí, ktorí zbierali podpisy, polícia prichytila a zbila.
Na pamätnú púť pri príležitosti Metodovej smrti prišlo v júli 1985 na Velehrad viac ako 150-tisíc ľudí z Česka, Moravy a Slovenska. Komunistických funkcionárov ľudia nepustili k slovu a vypískali ich. Veriaci skandovali: „Chceme Svätého Otca! Chceme náboženskú slobodu!“ Veriaci prvýkrát zažili, čo znamená, keď tvoria mohutnú masu.
Atmosféra v spoločnosti i medzi veriacimi začala v druhej polovici 80. rokov gradovať. Komunistický režim bol čoraz viac nervózny a konzervatívny. Vo vzduchu viselo niečo neobvyklé. Mnohí z nás vtedy žili trochu aj víziami. Isto to boli fatimské zjavenia, ale ešte viac to bol sen Dona Bosca, zakladateľa saleziánskej rehole, že Panna Mária urobí do 100 rokov od jeho smrti vo svete veľký zázrak. Don Bosco zomrel v roku 1888. Do týchto mariánskych očakávaní vstúpil pápež Ján Pavol II., keď vyhlásil mimoriadny Mariánsky rok 1987/1988. Na konci roku 1987 začali v tejto atmosfére moravskí katolíci pod vedením pražského kardinála Tomáška veľkú podpisovú akciu za slobodu cirkvi. Zozbieralo sa vyše pol milióna podpisov, z toho viac ako 300-tisíc zo Slovenska.
Dňa 25. marca 1988, na sviatok Zvestovania Pána sa v Bratislave na jednom z hlavných námestí uskutočnilo modlitbové zhromaždenie veriacich za náboženskú a občiansku slobodu. Zišlo sa tam niekoľko tisíc ľudí, ktorí pol hodiny držali v rukách horiace sviece a modlili sa ruženec. Polícia voči týmto modliacim sa ľuďom brutálne zasiahla. Použila obušky, psov, vodné delá. Mnoho ľudí bolo zatknutých. O tejto udalosti hovoril celý svet. Ľudia v Československu si uvedomili a zažili silu nenásilného odporu.
Na záver mimoriadneho Mariánskeho roku sa 15. augusta 1988 zišlo v Nitre na púti asi 80-tisíc ľudí. Mladí ľudia tam prvýkrát vytiahli slovenskú zástavu. Sprevádzal som tam emeritného kardinála Korca. Stáli sme medzi ľuďmi, obkolesení pútnikmi i tajnými policistami. Po púti som bol predvolaný na políciu, kde mi povedali: „Pán Mikloško, už dosť, lebo zasiahneme!“ Náboženské aktivity, ktoré na začiatku 70. rokov dávali do pohybu traja ľudia, ktorí sa vrátili po dlhých rokoch z väzenia, prežívali svoje historické chvíle.
Slovensko malo počas normalizácie sedem katolíckych diecéz, z toho len tri boli obsadené biskupmi. Aj tí boli starí a chorí. Od zvolenia Jána Pavla II. sme sa aj preto opierali o tohto pápeža. A on pri každej príležitosti, cez pútnikov alebo v príhovoroch, posielal pozdravy na Slovensko. Celé tie roky tvoril Ján Pavol II. súčasť nášho zápasu za slobodu cirkvi a viery. Na vlastnej skúsenosti sme zažívali, čo znamená byť verný Petrovmu nástupcovi. A v takejto atmosfére sa Slovensko pripravilo na november 1989, keď sme boli svedkami zázraku, ktorý sa volá pád komunizmu v Európe. Mimochodom, v tomto hnutí vyrástol neskorší slovenský premiér Ján Čarnogurský a tiež prvý predseda slobodného slovenského parlamentu, ktorý vám predniesol tento príhovor.
Odznelo 6. 6. 2014 vo Vatikáne, v Pápežskej akadémii vied. František Mikloško/
Narodil sa v roku 1947 v Nitre. Študoval matematiku na Prírodovedeckej fakulte UK, neskôr pôsobil na Slovenskej akadémii vied, po prepustení v roku 1983 bol robotníkom. Patril k najbližším spolupracovníkom Vladimíra Jukla a tajného biskupa Jána Chryzostoma Korca v tajnej cirkvi, v marci 1988 bol iniciátorom a jedným z hlavných organizátorov Sviečkovej demonštrácie. Po revolúcii 1989 bol členom VPN, neskôr sa stal členom KDH. Bol predsedom parlamentu a dlhoročným poslancom. Napísal päť kníh, okrem iných bol autorom a editorom knihy Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989. Je nositeľom viacerých medzinárodných aj domácich ocenení. Ženatý, žije v Bratislave. Publikovaný text odznel ako prejav vo Vatikáne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.