Psychiatri opisovali nacistu Adolfa Eichmanna ako úplne normálneho človeka. Ako manžel, otec, brat a priateľ vraj mohol ísť dokonca príkladom. Farár, ktorý Eichmanna navštevoval vo väzení, v ňom videl muža s veľmi pozitívnym pohľadom na svet. Hannah Arendtová sa snažila počas procesu pochopiť, ako mohol takýto človek posielať na smrť milióny Židov. Iba som dodržiaval zákon a poslúchal príkazy, vysvetľoval Eichmann. Mnohých to nepresvedčilo.
Približne v tom čase, tisíce kilometrov od Jeruzalema, psychológ Stanley Milgram zistil, že slepá poslušnosť je problémom väčšiny z nás. Milgram bol zvedavý, či druhým ublížime len preto, že nám to niekto prikáže. Do jednej miestnosti zatvoril „žiaka-herca“, ktorý sa učil slovíčka. V druhej sedel „učiteľ“, ktorý mal žiaka za každé nenaučené slovo trestať čoraz vyšším elektrickým šokom. Všetko bolo pod dohľadom autority v bielom plášti – „vedca“.
Učiteľ si myslel, že v experimente sa skúma, či si žiak po treste lepšie pamätá slovíčka. V skutočnosti bol ako jediný skúmaný práve on. Po každom šoku, ktorý žiakovi dal, ho vedec upokojil a vyzval, aby pokračoval. V mene vedy – až do výšky mučivých 450 voltov.
Výsledok prekvapil aj samotného Milgrama. Jeho kolegovia tipovali, že 450 voltov by do tela inej osoby poslal iba jeden človek z tisíc. V skutočnosti tak urobilo až 65 percent „učiteľov“. A to napriek tomu, že počuli, ako sa „žiak“ zmieta v bolestiach. Keď im zásah odobrila autorita, vypli svoje svedomie.
Kniha o experimente sa stala klasikou. Kto chce vedieť, prečo ľudia páchajú zverstvá, bez Milgrama sa nepohne. Citujú ho psychológovia, ekonómovia aj historici. Politológom zase pomohol pochopiť, ako vzniká totalita a prečo ľudia trpia autoritárske režimy. O pokuse bol dokonca natočený film, dostal sa aj do seriálov a popmusic. Rástol však aj zástup kritikov.
Milgramovi vyčítajú hlavne to, že kvôli vede vypol svoje svedomie aj on sám. Z ľudí urobil pokusných králikov a vystavil ich veľkému emočnému stresu. Mnohí bojovali sami so sebou, keď zvažovali ďalší elektrošok. A na konci ostali zdesení, čoho všetkého sú schopní. Psychicky ich to poznačí, varovali niektorí kritici.
Iní si myslia, že Milgram urobil zo správneho pokusu nesprávny záver. Žiadna slepá poslušnosť, tvrdia austrálski psychológovia Alexander Haslam a Stephen Reicher. Zlo podľa nich vzniká vtedy, keď nám ľudia, ktorých si vážime, vykreslia ich pochybné plány v žiarivých farbách. Ubližujeme vedome, lebo veríme, že je to pre dobrú vec. Tak ako si Milgramovi „učitelia“ mysleli, že elektrošokmi pomáhajú žiakom s učením slovíčok.
Milgramov pokus dokázal, že zlo nemá čertove rohy a najčastejšie ho páchajú normálni ľudia. Poslušnosť voči autorite však nie je jediným dôvodom, pre ktorý sme ochotní vypnúť naše svedomie. Psychológ Philip Zimbardo zistil, že na to, aby sme boli krutí, často stačí, že krutí byť smieme a že nás pri tom nik nevidí. Solomon Asch zase odhalil, ako popierame aj nos medzi očami, keď cítime spoločenský tlak. A sociológ Zygmunt Bauman ukázal, že zlo sa pácha najľahšie, keď je človek iba malou súčiastkou vo veľkom stroji. Len si plní svoju úlohu, ktorá je sama osebe neškodná. Preto nemá zlé svedomie ani keď vidí, že ten stroj vzal niekomu život.
Milgramov experiment bol niekoľkokrát zopakovaný v rôznych krajinách. Výsledok bol spravidla rovnaký a nezmenil sa ani po rokoch – poslušnosť stále vyhráva nad svedomím. Nemáme dôvod myslieť si, že u nás to funguje inak. Mnohí odborníci sú navyše presvedčení, že ľudí ako Eichmann by neodchytili ani moderné psychotesty americkej polície a armády. Ako teda voči slepej poslušnosti bojovať?
Jedno riešenie ponúka sám Milgram. Počas svojho experimentu vymýšľal rôzne situácie a pozoroval, či sa na slepej poslušnosti „učiteľov“ niečo zmení. Raz im ako dozor poslal „vedcov“ dvoch – a nechal ich pred učiteľom hádať sa. Jeden vedec chcel v experimente pokračovať, druhý skončiť. Milgram takto do hláv „učiteľov“ zasial zrnko pochybností a pozoroval, čo sa stane. Ďalší názor zafungoval a „učitelia“ sa rozhodli experiment prerušiť. Malé naštrbenie autority stačilo na to, aby zapli svoje svedomie a začali rozmýšľať vlastnou hlavou.
Možno by preto prvou pomocou voči slepej poslušnosti mohlo byť rozumné spochybňovanie. Vždy a všetkého. Pre istotu.
.autor je politológ, pracuje pre Alianciu Fair-play.
Stanley Milgram: Poslušnosť voči autorite. Experiment odhaľujúci časť ľudskej prirodzenosti. Vydavateľstvo F, Trenčín, 2014
Približne v tom čase, tisíce kilometrov od Jeruzalema, psychológ Stanley Milgram zistil, že slepá poslušnosť je problémom väčšiny z nás. Milgram bol zvedavý, či druhým ublížime len preto, že nám to niekto prikáže. Do jednej miestnosti zatvoril „žiaka-herca“, ktorý sa učil slovíčka. V druhej sedel „učiteľ“, ktorý mal žiaka za každé nenaučené slovo trestať čoraz vyšším elektrickým šokom. Všetko bolo pod dohľadom autority v bielom plášti – „vedca“.
Učiteľ si myslel, že v experimente sa skúma, či si žiak po treste lepšie pamätá slovíčka. V skutočnosti bol ako jediný skúmaný práve on. Po každom šoku, ktorý žiakovi dal, ho vedec upokojil a vyzval, aby pokračoval. V mene vedy – až do výšky mučivých 450 voltov.
Výsledok prekvapil aj samotného Milgrama. Jeho kolegovia tipovali, že 450 voltov by do tela inej osoby poslal iba jeden človek z tisíc. V skutočnosti tak urobilo až 65 percent „učiteľov“. A to napriek tomu, že počuli, ako sa „žiak“ zmieta v bolestiach. Keď im zásah odobrila autorita, vypli svoje svedomie.
Kniha o experimente sa stala klasikou. Kto chce vedieť, prečo ľudia páchajú zverstvá, bez Milgrama sa nepohne. Citujú ho psychológovia, ekonómovia aj historici. Politológom zase pomohol pochopiť, ako vzniká totalita a prečo ľudia trpia autoritárske režimy. O pokuse bol dokonca natočený film, dostal sa aj do seriálov a popmusic. Rástol však aj zástup kritikov.
Milgramovi vyčítajú hlavne to, že kvôli vede vypol svoje svedomie aj on sám. Z ľudí urobil pokusných králikov a vystavil ich veľkému emočnému stresu. Mnohí bojovali sami so sebou, keď zvažovali ďalší elektrošok. A na konci ostali zdesení, čoho všetkého sú schopní. Psychicky ich to poznačí, varovali niektorí kritici.
Iní si myslia, že Milgram urobil zo správneho pokusu nesprávny záver. Žiadna slepá poslušnosť, tvrdia austrálski psychológovia Alexander Haslam a Stephen Reicher. Zlo podľa nich vzniká vtedy, keď nám ľudia, ktorých si vážime, vykreslia ich pochybné plány v žiarivých farbách. Ubližujeme vedome, lebo veríme, že je to pre dobrú vec. Tak ako si Milgramovi „učitelia“ mysleli, že elektrošokmi pomáhajú žiakom s učením slovíčok.
Milgramov pokus dokázal, že zlo nemá čertove rohy a najčastejšie ho páchajú normálni ľudia. Poslušnosť voči autorite však nie je jediným dôvodom, pre ktorý sme ochotní vypnúť naše svedomie. Psychológ Philip Zimbardo zistil, že na to, aby sme boli krutí, často stačí, že krutí byť smieme a že nás pri tom nik nevidí. Solomon Asch zase odhalil, ako popierame aj nos medzi očami, keď cítime spoločenský tlak. A sociológ Zygmunt Bauman ukázal, že zlo sa pácha najľahšie, keď je človek iba malou súčiastkou vo veľkom stroji. Len si plní svoju úlohu, ktorá je sama osebe neškodná. Preto nemá zlé svedomie ani keď vidí, že ten stroj vzal niekomu život.
Milgramov experiment bol niekoľkokrát zopakovaný v rôznych krajinách. Výsledok bol spravidla rovnaký a nezmenil sa ani po rokoch – poslušnosť stále vyhráva nad svedomím. Nemáme dôvod myslieť si, že u nás to funguje inak. Mnohí odborníci sú navyše presvedčení, že ľudí ako Eichmann by neodchytili ani moderné psychotesty americkej polície a armády. Ako teda voči slepej poslušnosti bojovať?
Jedno riešenie ponúka sám Milgram. Počas svojho experimentu vymýšľal rôzne situácie a pozoroval, či sa na slepej poslušnosti „učiteľov“ niečo zmení. Raz im ako dozor poslal „vedcov“ dvoch – a nechal ich pred učiteľom hádať sa. Jeden vedec chcel v experimente pokračovať, druhý skončiť. Milgram takto do hláv „učiteľov“ zasial zrnko pochybností a pozoroval, čo sa stane. Ďalší názor zafungoval a „učitelia“ sa rozhodli experiment prerušiť. Malé naštrbenie autority stačilo na to, aby zapli svoje svedomie a začali rozmýšľať vlastnou hlavou.
Možno by preto prvou pomocou voči slepej poslušnosti mohlo byť rozumné spochybňovanie. Vždy a všetkého. Pre istotu.
.autor je politológ, pracuje pre Alianciu Fair-play.
Stanley Milgram: Poslušnosť voči autorite. Experiment odhaľujúci časť ľudskej prirodzenosti. Vydavateľstvo F, Trenčín, 2014
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.