.ty si z muzikantskej rodiny?
Áno. Otec je violista, brat je violončelista. A mama bola baletka, až kým neotehotnela, vtedy čakala môjho staršieho brata. Ona je Moskvička a v Rusku je to tak, že keď baletka otehotnie, de facto sa končí jej kariéra.
.v ktorom divadle tancovala?
Boľšoj teátr.
.tak to je prvá scéna!
Jej posledné predstavenie bolo Labutie jazero a to hlavné sólo v ňom vtedy tancovala Maja Pliseckaja. Bolo to jedno z jej posledných predstavení.
.ty si si narodil už na Slovensku?
Môj brat sa narodil ešte v Moskve, aj tam strávil prvé dva roky života, ja už som Košičan.
.ale chodievali ste do Ruska, nie?
Jasné. Boli tam starí rodičia. Voľakedy to bolo bežnejšie. Vlak išiel tri-štyri dni, ľudia sa socializovali, diskutovali. Boli to senzačné výlety.
.pamätáš si na nejaké obdobie svojho života, keď si chcel byť niečím iným ako hudobníkom?
Keď som končil základnú školu, chcel som ísť na športové gymnázium a venovať sa futbalu. Bol som aj talentovaný. Chodil som na športovú základnú školu na Škultétyho ulici, čo bola liaheň hokejových talentov pre HC Košice. Na tej škole boli hokejisti, basketbalisti a všešportovo nadaní. A to som bol ja. Robil som šprint, skok do diaľky, 1 000 metrov a štafetu. Keď sa bolo treba definitívne rozhodnúť, kam pôjdem na strednú školu, otec ma zobral do auta a pomaly sme sa plazili mestom k základnej škole, kde malo padnúť definitívne rozhodnutie. Pri fakultnej nemocnici na križovatke začala všade svietiť červená. Chodci mali červenú, autá mali červenú, nikto na tej križovatke nebol, len ja s otcom v aute. Bolo to prapodivné. V tom tichu hovorím otcovi: „Idem na konzervatórium.” Otec sa potešil, ale nedal to najavo. Spýtal sa ma, že čo tam chcem robiť. Povedal som, že chcem študovať kompozíciu. Ja som si už vtedy tie notičky skladal a bavilo ma to od piatich rokov. Hoci na sídlisku, kde som vyrastal, vtedy všetci počúvali house.
.ty si čo vtedy počúval?
Klasiku. V domácej platňotéke bolo 90 % klasiky. Od malička som bol vrytý do klasickej hudby, a tak som sa na všetky ostatné trendy díval z určitého piedestálu a manipulatívne som sa snažil uchopiť ich pointy. Nikdy som tomu neprepadol.
.po konzervatóriu si išel na VŠMU?
Vyzeralo to tak, že pôjdem do Kyjeva, ale asi v treťom ročníku konzervatória som bol na koncerte hudby Jevgenija Iršaia a dokázal som jej rozumieť. No a Iršai vtedy začal učiť na VŠMU. Moje rozhodnutie sa zjednodušilo. Tak som VŠMU vyštudoval a po troch rokoch na voľnej nohe som doktorand.
.čo znamená byť doktorom kompozície?
Znamená to, že budem môcť učiť na vysokej škole.
.to by ťa bavilo?
Už teraz ma to baví. Cítim ohromnú šancu dať mladým ľuďom svoju skúsenosť, vysvetliť im, že venovať sa hudbe je obrovská výzva a obrovská frajerina. A je dôležité robiť to čo najlepšie, lebo cez to, čo robíme, pôsobíme na celý národ, ktorý môže byť na nás jedného dňa pyšný. Ak sa na to vykašleme, bude sa tento národ spoliehať iba na obkukovanie iných a nebude disponovať svojím vlastným bohatstvom.
.robíš vážnu hudbu, hráš v projekte Hrana aj v Talent Transporte, niečo si robil s Ivanom Táslerom. Aj festival Viva musica! akoby spájal tieto dva hudobné svety.
Ja si myslím, že Viva musica! sa nesnaží vytvárať novú hudobnú kvalitu, ale má ambíciu dokázať spoločnosti, respektíve jej elitnej časti, že ľudia nie sú hlúpi, že sú citliví a sú schopní vnímať, prežívať a pochopiť aj zložitejšiu umeleckú potravu. Nielen seriály a paušálny fastfood, ktorým nás štát vykrmuje. To vnímam ako najhlavnejšiu ambíciu tohto festivalu a myslím, že sa mu to aj darí.
.pre Viva musicu! komponuješ hudbu k nemému filmu Upír Nosferatu. To bol tvoj nápad?
Bola to idea Mateja Drličku, ktorá sa postupne stávala realitou. A teraz sme vo fáze urputného snaženia sa o to, aby sme celý tento proces doviedli do víťazného konca.
.ako k tomu pristupuješ?
Je to už v tom názve: nemý film so sprievodom Viva Orchestra. Bude to komorný orchester, no nie s typickým nástrojovým zložením. Je vyskladaný tak, aby konečný zvukový a hudobný výsledok dokázal byť čo najviac všeobecný. Aby jednotlivé zvuky neponúkali poslucháčovi konkrétne asociácie na konkrétne udalosti. Niektoré nástroje totiž okamžite po zaznení definujú človeku mantinelmi uzavretý kód. Napríklad zvuk klavíra: len sa ozve, už je človek v určitom priestore, ktorý klavír evokuje. Snažil som sa od toho oslobodiť. Má to 90 minút a krátko pred finišom môžem povedať, že ak sa ešte povenujem thereminu, na ktorom budem hrať, tak to kvílenie nezavraždí žiadneho poslucháča.
.poznal si hudbu, ktorú k tomuto filmu robili DG 307?
Počul som o tom, ale samotnú hudbu som nepočul. Hudby k tomuto filmu vzniklo veľmi veľa. Desiatky verzií. Neštudoval som, ako to uchopili iní. Cítil by som sa tým zviazaný.
.čím sa líšila práca na hudbe k tomuto filmu od komponovania divadelnej hudby?
Prvý rozdiel je v tom, že tu som dostal za úlohu vytvoriť určitú hudobnú kontinuitu, ktorá trvá 90 minút. Je to výzva z tektonického hľadiska kompozície. Je dôležité vyvážiť filmovú informáciu do takej miery, aby sa človek až do konca filmu necítil presýtený, alebo naopak, nezasýtený hudbou. Ide o to, udržať pozornosť k filmu, netýrať, netrápiť. Zároveň vytvoriť partnera k samotnému filmu. Partnera, ktorý ho nebude podkopávať. Hudba je veľká sila, ktorej stačí málo na to, aby ukradla všetku pozornosť. Ak sa hudba rozhodne, že upúta pozornosť, tak k nej môžu premietať aj pornografiu, proti hudbe nič nezmôže.
.voľnú tvorbu robíš radšej, však?
Radšej a robí sa mi aj ľahšie. Je to presne to, čo som študoval, je to skutočná tvorba, ktorá žehná môjmu životu. Všimol som si, že keď sa jej nevenujem, teda keď nepíšem noty, keď nevytváram diela, ktoré nie su podmienené peniazmi, tak sa v mojom živote začínajú diať kontraproduktívne veci. Musím komponovať hudbu.
.ako keby ťa hudba zachraňovala.
Je to magické, hoci až o zachraňovaní by som nehovoril. Jednoducho, keby som to prestal robiť, okolnosti môjho života sa zhoršia. Je to v určitom slova zmysle modlitba za budúcnosť a za všetkých ľudí okolo mňa.
Áno. Otec je violista, brat je violončelista. A mama bola baletka, až kým neotehotnela, vtedy čakala môjho staršieho brata. Ona je Moskvička a v Rusku je to tak, že keď baletka otehotnie, de facto sa končí jej kariéra.
.v ktorom divadle tancovala?
Boľšoj teátr.
.tak to je prvá scéna!
Jej posledné predstavenie bolo Labutie jazero a to hlavné sólo v ňom vtedy tancovala Maja Pliseckaja. Bolo to jedno z jej posledných predstavení.
.ty si si narodil už na Slovensku?
Môj brat sa narodil ešte v Moskve, aj tam strávil prvé dva roky života, ja už som Košičan.
.ale chodievali ste do Ruska, nie?
Jasné. Boli tam starí rodičia. Voľakedy to bolo bežnejšie. Vlak išiel tri-štyri dni, ľudia sa socializovali, diskutovali. Boli to senzačné výlety.
.pamätáš si na nejaké obdobie svojho života, keď si chcel byť niečím iným ako hudobníkom?
Keď som končil základnú školu, chcel som ísť na športové gymnázium a venovať sa futbalu. Bol som aj talentovaný. Chodil som na športovú základnú školu na Škultétyho ulici, čo bola liaheň hokejových talentov pre HC Košice. Na tej škole boli hokejisti, basketbalisti a všešportovo nadaní. A to som bol ja. Robil som šprint, skok do diaľky, 1 000 metrov a štafetu. Keď sa bolo treba definitívne rozhodnúť, kam pôjdem na strednú školu, otec ma zobral do auta a pomaly sme sa plazili mestom k základnej škole, kde malo padnúť definitívne rozhodnutie. Pri fakultnej nemocnici na križovatke začala všade svietiť červená. Chodci mali červenú, autá mali červenú, nikto na tej križovatke nebol, len ja s otcom v aute. Bolo to prapodivné. V tom tichu hovorím otcovi: „Idem na konzervatórium.” Otec sa potešil, ale nedal to najavo. Spýtal sa ma, že čo tam chcem robiť. Povedal som, že chcem študovať kompozíciu. Ja som si už vtedy tie notičky skladal a bavilo ma to od piatich rokov. Hoci na sídlisku, kde som vyrastal, vtedy všetci počúvali house.
.ty si čo vtedy počúval?
Klasiku. V domácej platňotéke bolo 90 % klasiky. Od malička som bol vrytý do klasickej hudby, a tak som sa na všetky ostatné trendy díval z určitého piedestálu a manipulatívne som sa snažil uchopiť ich pointy. Nikdy som tomu neprepadol.
.po konzervatóriu si išel na VŠMU?
Vyzeralo to tak, že pôjdem do Kyjeva, ale asi v treťom ročníku konzervatória som bol na koncerte hudby Jevgenija Iršaia a dokázal som jej rozumieť. No a Iršai vtedy začal učiť na VŠMU. Moje rozhodnutie sa zjednodušilo. Tak som VŠMU vyštudoval a po troch rokoch na voľnej nohe som doktorand.
.čo znamená byť doktorom kompozície?
Znamená to, že budem môcť učiť na vysokej škole.
.to by ťa bavilo?
Už teraz ma to baví. Cítim ohromnú šancu dať mladým ľuďom svoju skúsenosť, vysvetliť im, že venovať sa hudbe je obrovská výzva a obrovská frajerina. A je dôležité robiť to čo najlepšie, lebo cez to, čo robíme, pôsobíme na celý národ, ktorý môže byť na nás jedného dňa pyšný. Ak sa na to vykašleme, bude sa tento národ spoliehať iba na obkukovanie iných a nebude disponovať svojím vlastným bohatstvom.
.robíš vážnu hudbu, hráš v projekte Hrana aj v Talent Transporte, niečo si robil s Ivanom Táslerom. Aj festival Viva musica! akoby spájal tieto dva hudobné svety.
Ja si myslím, že Viva musica! sa nesnaží vytvárať novú hudobnú kvalitu, ale má ambíciu dokázať spoločnosti, respektíve jej elitnej časti, že ľudia nie sú hlúpi, že sú citliví a sú schopní vnímať, prežívať a pochopiť aj zložitejšiu umeleckú potravu. Nielen seriály a paušálny fastfood, ktorým nás štát vykrmuje. To vnímam ako najhlavnejšiu ambíciu tohto festivalu a myslím, že sa mu to aj darí.
.pre Viva musicu! komponuješ hudbu k nemému filmu Upír Nosferatu. To bol tvoj nápad?
Bola to idea Mateja Drličku, ktorá sa postupne stávala realitou. A teraz sme vo fáze urputného snaženia sa o to, aby sme celý tento proces doviedli do víťazného konca.
.ako k tomu pristupuješ?
Je to už v tom názve: nemý film so sprievodom Viva Orchestra. Bude to komorný orchester, no nie s typickým nástrojovým zložením. Je vyskladaný tak, aby konečný zvukový a hudobný výsledok dokázal byť čo najviac všeobecný. Aby jednotlivé zvuky neponúkali poslucháčovi konkrétne asociácie na konkrétne udalosti. Niektoré nástroje totiž okamžite po zaznení definujú človeku mantinelmi uzavretý kód. Napríklad zvuk klavíra: len sa ozve, už je človek v určitom priestore, ktorý klavír evokuje. Snažil som sa od toho oslobodiť. Má to 90 minút a krátko pred finišom môžem povedať, že ak sa ešte povenujem thereminu, na ktorom budem hrať, tak to kvílenie nezavraždí žiadneho poslucháča.
.poznal si hudbu, ktorú k tomuto filmu robili DG 307?
Počul som o tom, ale samotnú hudbu som nepočul. Hudby k tomuto filmu vzniklo veľmi veľa. Desiatky verzií. Neštudoval som, ako to uchopili iní. Cítil by som sa tým zviazaný.
.čím sa líšila práca na hudbe k tomuto filmu od komponovania divadelnej hudby?
Prvý rozdiel je v tom, že tu som dostal za úlohu vytvoriť určitú hudobnú kontinuitu, ktorá trvá 90 minút. Je to výzva z tektonického hľadiska kompozície. Je dôležité vyvážiť filmovú informáciu do takej miery, aby sa človek až do konca filmu necítil presýtený, alebo naopak, nezasýtený hudbou. Ide o to, udržať pozornosť k filmu, netýrať, netrápiť. Zároveň vytvoriť partnera k samotnému filmu. Partnera, ktorý ho nebude podkopávať. Hudba je veľká sila, ktorej stačí málo na to, aby ukradla všetku pozornosť. Ak sa hudba rozhodne, že upúta pozornosť, tak k nej môžu premietať aj pornografiu, proti hudbe nič nezmôže.
.voľnú tvorbu robíš radšej, však?
Radšej a robí sa mi aj ľahšie. Je to presne to, čo som študoval, je to skutočná tvorba, ktorá žehná môjmu životu. Všimol som si, že keď sa jej nevenujem, teda keď nepíšem noty, keď nevytváram diela, ktoré nie su podmienené peniazmi, tak sa v mojom živote začínajú diať kontraproduktívne veci. Musím komponovať hudbu.
.ako keby ťa hudba zachraňovala.
Je to magické, hoci až o zachraňovaní by som nehovoril. Jednoducho, keby som to prestal robiť, okolnosti môjho života sa zhoršia. Je to v určitom slova zmysle modlitba za budúcnosť a za všetkých ľudí okolo mňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.