Radoví členovia Smeru boli vždy odrezaní od kľúčových rozhodnutí, keďže snem ako vrcholné fórum strany sa síce konal raz do roka v decembri, ale bol opakovane iba „slávnostný“. Teda bez štandardného pracovného programu, sporov a nových riešení. Za pätnásť rokov sa na ňom ani raz nenašiel priestor na takú základnú demokratickú inštitúciu, akou je všeobecná rozprava delegátov. Okrem hostí rečnil vždy iba jeden muž – predseda Fico.
Tento prológ je dôležitý, aby bolo zrejmé, že „pracovný“ snem Smeru, ktorý sa bude konať 28. júna, je svojím spôsobom míľnikom. Nielen formálne, pretože také divadlo sme ešte nevideli, ale najmä fakticky, keďže rozhodovacie centrum Smeru a jeho špičky sa prvýkrát ocitajú pod tlakom. Ficova drvivá prehra s Kiskom, slabý výsledok v eurovoľbách, ako i pokles preferencií rozviazali ústa nielen Maďariča, ktorý až hrmí kritikou, ale už i „spodnejších vrstiev“ strany, ktoré pocítili existenčnú úzkosť, akú dávno nepoznali. Možno trochu v roku 2010, ale vtedy vypadli zo zostavovania vlády nečakane a po dobrom výsledku. Treaz je garde iné – ešte aj koaličné vládnutie po voľbách v roku 2016, s ktorým sa v Smere počíta, by totiž znamenalo straty a pustenie žilou, čo sa týka postov a dividend z nich.
To, samozrejme, automaticky neznamená, že snemovanie s vizitkou „pracovné“ nebude iba divadlom. Významnejšie ako to, že sa mení žáner, ale obsah možno nie, však nepochybne je, že dnes už Smer inscenuje nielen pre verejnosť. Tá má zrejme oceniť citlivosť Smeru na svoje nálady, no dôležitejšie je, že premiérovo vidíme opatrenia na predídenie turbulencií v samotnej strane. Majú podobu zmien, ku ktorým bolo členstvo veľkoryso prizvané, čím sa chcú otupiť hroty jeho kritiky. Už tento samotný posun k demokratizácii a „deoligarchizácii“ fungovania vládnej strany by bol nečakaný bonus nových vetrov, ktoré do politickej reality zaviali s Ficovou prehrou s Kiskom. Debaty, či vyhadzov z vlády dostanú Malatinský a Čaplovič, alebo iní ministri, sú popri tomto málo významné. Všeobecne platí, že u vlády, ktorej obraz monopolne tvorí premiér, sa rotácie ministrov minú účinkom ešte i vtedy, ak sú správnou reakciou na signály nespokojnosti ľudu či samotnej strany.
Nevraviac o obsahu. Čím, napríklad, pomôže hospodárstvu úplne nevýrazný Žiga? Mimochodom, aby sme z demokratizácie Smer príliš neupodozrievali, práve tento presun, o ktorom sa najviac klebetí, je klasickou známkou pozičného zápasu v štruktúrach strany, kde si košické krídlo nárokuje zvýšenie vplyvu.
Isté je však jedno – akékoľvek rozhodnutia sa prijmú, so skutočnou zodpovednosťou sa minú. Pozícia Roberta Fica je totiž v Smere mimo každej diskusie.
Tento prológ je dôležitý, aby bolo zrejmé, že „pracovný“ snem Smeru, ktorý sa bude konať 28. júna, je svojím spôsobom míľnikom. Nielen formálne, pretože také divadlo sme ešte nevideli, ale najmä fakticky, keďže rozhodovacie centrum Smeru a jeho špičky sa prvýkrát ocitajú pod tlakom. Ficova drvivá prehra s Kiskom, slabý výsledok v eurovoľbách, ako i pokles preferencií rozviazali ústa nielen Maďariča, ktorý až hrmí kritikou, ale už i „spodnejších vrstiev“ strany, ktoré pocítili existenčnú úzkosť, akú dávno nepoznali. Možno trochu v roku 2010, ale vtedy vypadli zo zostavovania vlády nečakane a po dobrom výsledku. Treaz je garde iné – ešte aj koaličné vládnutie po voľbách v roku 2016, s ktorým sa v Smere počíta, by totiž znamenalo straty a pustenie žilou, čo sa týka postov a dividend z nich.
To, samozrejme, automaticky neznamená, že snemovanie s vizitkou „pracovné“ nebude iba divadlom. Významnejšie ako to, že sa mení žáner, ale obsah možno nie, však nepochybne je, že dnes už Smer inscenuje nielen pre verejnosť. Tá má zrejme oceniť citlivosť Smeru na svoje nálady, no dôležitejšie je, že premiérovo vidíme opatrenia na predídenie turbulencií v samotnej strane. Majú podobu zmien, ku ktorým bolo členstvo veľkoryso prizvané, čím sa chcú otupiť hroty jeho kritiky. Už tento samotný posun k demokratizácii a „deoligarchizácii“ fungovania vládnej strany by bol nečakaný bonus nových vetrov, ktoré do politickej reality zaviali s Ficovou prehrou s Kiskom. Debaty, či vyhadzov z vlády dostanú Malatinský a Čaplovič, alebo iní ministri, sú popri tomto málo významné. Všeobecne platí, že u vlády, ktorej obraz monopolne tvorí premiér, sa rotácie ministrov minú účinkom ešte i vtedy, ak sú správnou reakciou na signály nespokojnosti ľudu či samotnej strany.
Nevraviac o obsahu. Čím, napríklad, pomôže hospodárstvu úplne nevýrazný Žiga? Mimochodom, aby sme z demokratizácie Smer príliš neupodozrievali, práve tento presun, o ktorom sa najviac klebetí, je klasickou známkou pozičného zápasu v štruktúrach strany, kde si košické krídlo nárokuje zvýšenie vplyvu.
Isté je však jedno – akékoľvek rozhodnutia sa prijmú, so skutočnou zodpovednosťou sa minú. Pozícia Roberta Fica je totiž v Smere mimo každej diskusie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.