Nebude náhoda, že najdrahšie osobné auto v našom verejnom sektore za poslednej vlády obstarala práve Národná banka Slovenska. V čase, keď sa živnostníci a dohodári skladali vyššími daňami na konsolidáciu verejných financií, si funkcionár NBS kúpil Mercedes za neuveriteľných 89-tisíc eur. Raz darmo, človek, ktorý v plánovacej rade Európskej centrálnej banky spolurozhoduje o finančných osudoch stoviek miliónov európskych sporiteľov a defaultoch členských štátov, si zaslúži luxus.
Príchod doby centrálnych bankárov naznačila už bradatá tvár šéfa americkej centrálnej banky Bena Bernankeho na titulke časopisu Time v roku 2009, kde bol označený za najvýznamnejšiu osobnosť sveta. Zásadný vplyv štátnych monopolov na produkciu peňazí sa však vo vyspelom svete neznížil ani 5 rokov po. Svojimi krokmi dodnes priamo ovplyvňujú ceny nehnuteľností, iných aktív či zisky celého finančného sektora. Centrálne banky, ktoré môžu vytváraním nových peňazí kupovať čas pre politikov, ovplyvňujú tiež ochotu robiť prospešné ekonomické reformy. To, kde sa skrýva ozajstná moc, dlho maskovalo divadlo v parlamentoch ohľadom schvaľovania plejády eurovalov (a v jednom jeho dejstve vyvrcholilo tragikomickým pádom slovenskej vlády). Lenže nie eurovaly, ale bilión nových eur vytvorených ECB pre komerčné banky a najmä neskorší sľub šéfa ECB, vytlačiť akékoľvek množstvo nových peňazí na záchranu eura, udržali túto menu v hre. Odvtedy je na trhoch pokoj.
Problém však je, že pokoj je už aj na ministerstvách. Spacifikované trhy netlačia na politikov a tí si ako študent s presunutým termínom štátnic užívajú voľný čas napriek tomu, že nemajú spravené domáce úlohy a dlhy rastú na historické maximá. V zachraňovanom Portugalsku ústavný súd napríklad zrušil časť opatrení, zameraných na zníženie platov štátnych zamestnancov. To narušilo plán portugalskej konsolidácie verejných financií, na čo Brusel odpovedal zmrazením výplaty pomoci, ktorú Portugalsko dostáva od roku 2011. Keďže si však krajina vďaka bianko zmenke ECB môže napriek dlhu vo výške 130 percent HDP požičať za extrémne nízke úroky, portugalská vláda si povedala, že žiadne nové úpravy rozpočtu robiť nebude, a že sa teda poslednej tranže pomoci vzdáva. Veď kto by robil politicky riskantné reformy v čase, keď si krajina vďaka ECB môže požičať za pár percent?
Štáty a ich centrálne banky však nemanipulujú iba dlhopisové trhy. Podľa nedávneho prieskumu nakúpili verejné inštitúcie po celom svete len za minulý rok akcie spolu za 1 bilión dolárov. Podnikatelia, investori a spotrebitelia preto pôsobia v ekonomike plnej falošných cenových signálov. Nikto netuší, kde by boli ceny akcií, úroky a ceny nehnuteľností v prípade, že by centrálni bankári prestali s karikatúrou kapitalizmu a odišli na dovolenku.
Ekonomika je dnes ako žonglér, ktorého nútia žonglovať so silnými dioptriami. Síce sám dobre vie, že vidí skreslene, no on ani nikto iný nevie, či sa mu podarí korigovať chyby, ktoré okuliare vyvolávajú. Čakáme, ako a kedy to dopadne.
.autor pracuje v INESS.
Príchod doby centrálnych bankárov naznačila už bradatá tvár šéfa americkej centrálnej banky Bena Bernankeho na titulke časopisu Time v roku 2009, kde bol označený za najvýznamnejšiu osobnosť sveta. Zásadný vplyv štátnych monopolov na produkciu peňazí sa však vo vyspelom svete neznížil ani 5 rokov po. Svojimi krokmi dodnes priamo ovplyvňujú ceny nehnuteľností, iných aktív či zisky celého finančného sektora. Centrálne banky, ktoré môžu vytváraním nových peňazí kupovať čas pre politikov, ovplyvňujú tiež ochotu robiť prospešné ekonomické reformy. To, kde sa skrýva ozajstná moc, dlho maskovalo divadlo v parlamentoch ohľadom schvaľovania plejády eurovalov (a v jednom jeho dejstve vyvrcholilo tragikomickým pádom slovenskej vlády). Lenže nie eurovaly, ale bilión nových eur vytvorených ECB pre komerčné banky a najmä neskorší sľub šéfa ECB, vytlačiť akékoľvek množstvo nových peňazí na záchranu eura, udržali túto menu v hre. Odvtedy je na trhoch pokoj.
Problém však je, že pokoj je už aj na ministerstvách. Spacifikované trhy netlačia na politikov a tí si ako študent s presunutým termínom štátnic užívajú voľný čas napriek tomu, že nemajú spravené domáce úlohy a dlhy rastú na historické maximá. V zachraňovanom Portugalsku ústavný súd napríklad zrušil časť opatrení, zameraných na zníženie platov štátnych zamestnancov. To narušilo plán portugalskej konsolidácie verejných financií, na čo Brusel odpovedal zmrazením výplaty pomoci, ktorú Portugalsko dostáva od roku 2011. Keďže si však krajina vďaka bianko zmenke ECB môže napriek dlhu vo výške 130 percent HDP požičať za extrémne nízke úroky, portugalská vláda si povedala, že žiadne nové úpravy rozpočtu robiť nebude, a že sa teda poslednej tranže pomoci vzdáva. Veď kto by robil politicky riskantné reformy v čase, keď si krajina vďaka ECB môže požičať za pár percent?
Štáty a ich centrálne banky však nemanipulujú iba dlhopisové trhy. Podľa nedávneho prieskumu nakúpili verejné inštitúcie po celom svete len za minulý rok akcie spolu za 1 bilión dolárov. Podnikatelia, investori a spotrebitelia preto pôsobia v ekonomike plnej falošných cenových signálov. Nikto netuší, kde by boli ceny akcií, úroky a ceny nehnuteľností v prípade, že by centrálni bankári prestali s karikatúrou kapitalizmu a odišli na dovolenku.
Ekonomika je dnes ako žonglér, ktorého nútia žonglovať so silnými dioptriami. Síce sám dobre vie, že vidí skreslene, no on ani nikto iný nevie, či sa mu podarí korigovať chyby, ktoré okuliare vyvolávajú. Čakáme, ako a kedy to dopadne.
.autor pracuje v INESS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.