A teraz detail: Gašparovičova tvár. Nepreniknuteľná, tvrdá ako vždy. Bez akéhokoľvek výrazu. Tvár hodná vyhadzovača z výčapu. Absurdné. Náš syn práve objavil šuplík. Prvýkrát v živote. Začína ho otvárať. Bože, ako sa teší, otvára, zatvára a čo všetko sa môže stať s jeho prstíkmi, kým nevie, čo všetko sa môže stať? A ako sa tomu dá vyhnúť, keď jediný spôsob, ako sa tomu vyhnúť, je, že sa mu do toho šuplíka raz privrú prsty? Ihneď som na nohách. Andrej Kiska je tiež na nohách, v uliciach mesta. Podáva ruky ľuďom a smeje sa. Aký je zlatý! Taký nezáludný. Ešteže má za chrbtom ochrankárov, myslím si, lebo bohvie aký blázon sa tam môže naňho vyrútiť. Aj my s mužom sme ako ochrankári. Striedame sa. Jeden pozerá do počítača a komentuje dianie, druhý je v pätách synovi. Surfujem a čítam úryvky z prejavu. „Ako chce byť prezidentom všetkých ľudí? “ Hovorím nahlas mužovi, ale v duchu si vravím: „Milý pán prezident, len čo sa zastanete tých posledných, ktorí to najviac potrebujú, poštvete proti sebe stádo sršňov. Pozrite na ombudsmanku Dubovcovú.“ A zrazu mi to dochádza: Už tam nie je sama! Už sú dvaja! Akási nepochopiteľná radosť mi žmýka srdce ako citrón. V noci sa náš syn dvíha zo sna ako námesačný. Padá a dvíha sa. Taký zlomový deň v jeho živote! Pozorujeme ho s mužom plní dojatia. Bohvie, čo sa dnes sníva Andrejovi Kiskovi?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.