Iný vesmír

A nemyslím iba na politikov či očividne smutnú paničku z Ústavného súdu. Všimol som si už dávno pred voľbami, že možnosť zvolenia Andreja Kisku vyvolávala hmatateľné zdesenie v oveľa širšom priestore. Keď mu v zime začali rásť preferencie, okamžite bolo zoširoka počuť, aký je neskúsený, naivný, ako nerozumie zahraničnej politike, že je príliš bohatý, ale aj príliš charitatívny, že skrátka takýto človek nesmie narušiť dohodu politikov, médií a okolitých kibicov o tom, kto nám tu môže vládnuť. Bol to takmer zborový spev z toho vesmíru, ktorý sa síce delí na pravicu a ľavicu, pobožných a neznabohov, reformátorov a populistov, našich a vašich, ale kdesi v skrytosti tvorí spolu držiaci kartel vyvolených, ktorí sa dohodli, že oni a len oni tvoria našu štandardnú politickú triedu. Kŕčovito sa preto hľadal iný vyzývateľ pre Fica, prišli lži, klebety a ohovárania, Milan Žitný označil Kisku za bezpečnostné riziko a Eduard Chmelár bohorovne varoval, že ak sa Kiska dostane do druhého kola, je absolútne bez šance, a preto si Fico veľmi želá práve jeho. A potom, v rozhodujúcej chvíli, vyslali Milan Kňažko s Radom Procházkom signál, že ani oni si Kisku vlastne až tak neželajú.
Lenže Andrej Kiska vyhral.
Nečakal som, že odteraz Chmelár prestane blúzniť a vráti diplom, ani že Kňažko s Procházkom už nebudú mlžiť, ale aj tak som trochu prekvapený. Čítam, že Kiska je morálny gýč, akoby sme nevedeli prijať, že bohatý človek môže mať autentický súcit s trpiacimi. Počúvam, že sa tu buduje kult jeho osobnosti, akoby sme nevedeli zniesť, že vo verejnom priestore sa objavil niekto s pozitívnym životným príbehom. Ale hlavne evidujem mnoho zaručených receptov zprava i zľava, čo musí a čo nesmie, aby sme ho medzi seba veľkodušne prijali. Skazený svet politických intríg a mediálnych manipulácií teda napokon neochotne otvára náruč, ale kladie si podmienky. Dobre, odpustíme ti, že si vyhral, ale musíš byť ako my.
Lenže on práve nie je „ako my“. Keď ho vítal Pavol Paška, keď podával pri sľube ruku Ivete Macejkovej, aj keď rečnil smerom k Robertovi Ficovi, bolo zrejmé, že sú to iné svety. Celkom iné pohľady, iná reč, iný úsmev. A tiež úplne iná životná motivácia, ktorá sa každému bez varovania zapisuje do tváre.
Neviem, aký bude Andrej Kiska prezident. Prvé kroky – inaugurácia, bezdomovci, Biele vrany, Devín aj súdna rada – sú výborné, ale sú len prvé. Ešte neprišli tie pokušenia moci, ktoré aj z mnohých vnútorne dobrých ľudí urobili trosky, zúfalo visiace na vlastnej dôležitosti. V tomto sa nedá nič predvídať, spor medzi primátom Ja a primátom Ty má vždy a u každého otvorený koniec. Jedno ale vnímam už teraz – od vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 sme nemali takú autentickú hlavu štátu, ako dnes.
Keď Václav Havel vyslovil slogan „Pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“, dostalo sa mu skôr výsmechu než porozumenia. Politická a mediálna trieda vidí svet politiky v úplne iných kategóriách. Ale myslím si, že práve tým vysmievaným sloganom pomenoval bývalý český prezdient celkom presne svety, ktoré sa stretli na inaugurácii o 25 rokov neskôr.