Profesor Ladislav Kováč vo svojej slávnej eseji z roku 1989 Premýšľanie o vede a našich dejinách napísal, že „len čo opustíme mýtické ,etruské‘ myslenie, hľadajúce apriórny zmysel a účel tam, kde existuje prostá kauzálna dynamika diania, pochopíme dôležitú pravdu, namierenú proti fatalistickej filozofii malého národa: každý čin, ekonomický aj kultúrny, je ontotvorný, je generovaním reality.“ Ak existuje potvrdenie Kováčovho zvolania – „dejiny nie sú tvorené, ale sa tvoria“ – potom je ním naše dvadsiate storočie. Hoci to bol čas neslobody a vraždenia, čas totalitných ideológií a oportúnneho prispôsobovania sa, slovenská spoločnosť vyšla z toho storočia posilnená. Prešli sme dvoma totalitnými režimami, obidva mali za sebou vonkajšie zdroje a domácich nadšencov, ale najmä sa ukázalo, že celá optika nazerania na naše dejiny očami devätnásteho storočia stratila akúkoľvek platnosť. Kontinent bol roztrhaný na kusy a namiesto dobiehania nejakých vzorov bolo treba dobe čeliť. A slovenský či, ak chcete, československý príbeh v čase neslobody je dôkazom toho, ako sme dejiny tvorili, vyrovnávali sa s príkladmi iných a ponúkali svetu príklady vlastné. A menili nimi dejiny. Je teda na čase prijať naše dvadsiate storočie a dať mu v našom dejinnom naratíve miesto, ktoré si zaslúži.
.pravda proti moci
Dvadsiate piate výročie od novembra 1989 je na to dobrá príležitosť. Dvadsaťpäť rokov po Povstaní, v auguste roku 1969, bol v Banskej Bystrici odhalený pamätník SNP. Bolo to v predvečer normalizácie, na našom území boli sovietske vojská, Husák nahradil Dubčeka na čele strany a Dubček práve podpísal obuškový zákon. Povstanie bolo štátnym kultom a ďakovať Rusom malo v tom roku osobitú príchuť. A predsa sa práve vtedy, v tieni veľkých dejín, podarilo niečo, čo ich časom prevýšilo a zatienilo. Bola to realistická interpretácia Povstania, vyvzdorovaná proti sovietskemu kultu. Umeleckým vyjadrením tohto emancipovaného gesta sa stal práve bystrický Pamätník, osobitne súsošie Jozefa Jankoviča, ktoré mu dalo dušu. Povstanie, ako ho videl Jankovič, nebolo víťazným triumfom, ale utrpením, ktoré malo zmysel. Trpeli tí, čo zomreli, ale najmä tí, čo prežili. Tie tri postavy, ktoré nad hromadou obetí stoja, sú toho dôkazom. Komunistom ten obraz nesedel, ale komunisti sú preč a Jankovičova socha stojí na svojom mieste.
Pred pár dňami sme si pripomenuli začiatok dvadsiateho piateho výročia roku zázrakov, ako 89. rok nazval Timothy Garton Ash, výročie prvých volieb v bývalom komunistickom bloku. A opäť je to čas, keď historickú udalosť neinterpretujú už len pamätníci, ale aj nová generácia. Poľské voľby neboli úplne slobodné, a predsa si bez nich nemožno predstaviť nasledovný pochod slobody v celom regióne. „Poľský jún“ otvoril cestu nielen k nášmu Novembru, k pádu Berlínskeho múru či prestrihnutej opone na maďarsko-rakúskej hranici, ale pohol dejinami v celej východnej Európe vrátane Pobaltia, aj samotného Ruska. Došlo na slová kardinála Wyszynského, ktorý hlboko v čase komunizmu povedal, že komunizmus padne v Poľsku a Poľsko musí za to zaplatiť cenu, nech už je akákoľvek. Poliaci sa navyše poučili a proti útlaku povstali inak ako v auguste 1944, v čase varšavského povstania, keď sa toto miliónové mesto premenilo na novodobé Kartágo, kde prežívalo tisíc Robinsonov. Solidarita mala iný étos a Ján Pavol II. ho preniesol aj na slovenský disent.
Ak sa s odstupom času nemá stať dvadsiate storočie len nepochopiteľnou slepou ulicou dejín novoveku, treba zachovať odkaz jeho obetí a pamäť na to, čím naozaj bolo. Bojiskom, kde sa rozhodovalo o bytí a nebytí národov, ideologickou arénou, v ktorej sa zrazila moc s pravdou. Celkom osobitne sa to týka aj Slovenska. Tento týždeň si pripomenieme šesťdesiate výročie veľkého prejavu Silvestra Krčméryho pred komunistickým súdom v Trenčíne. Ten prejav je slávny vďaka jeho záveru, kde obžalovaný Krčméry prítomným komunistickým prokurátorom, sudcom a advokátom povedal: „Vy máte moc, my máme pravdu.“ Takmer o dvadsať rokov neskôr, vo februári 1974, sa k téme lži vráti Solženicyn a napíše jeden z najslávnejších textov venovaných moci a lži v dejinách: „Napriek všetkej našej nesmelosti nech si teda každý vyberie, či pôjde a bude slúžiť lži (pochopiteľne, nie z lásky k nej, ale preto, že chce uživiť rodinu a vychovávať deti – v duchu lži), alebo či prišiel čas, aby sa stal čestným človekom, hodným úcty tak od svojich detí, ako aj súčasníkov.“ A o ďalšie štyri roky neskôr uchopí tú istú tému ako základ vysvetľujúci prežívanie komunizmu Václav Havel v Moci bezmocných. V roku 1954 odsúdil neznámy Krčméry lživú podstatu komunizmu bez povšimnutia. Jeho prejavu sa dostalo pozornosti až v posledných rokoch, na sklonku jeho života. Najdôležitejšie slová, ktoré u nás tvárou v tvár neslobodnému režimu zazneli, však tridsaťročný Krčméry povedal rok potom, ako Czeslaw Milosz napísal Zotročenú myseľ a dva roky predtým, než Tatarka napíše Démona súhlasu. Na rozdiel od Tatarku aj Milosza, ktorý už písal v exile, Krčméry svoju obhajobu povedal po vyše dvojročnom mučení v podmienkach, kde bol vystavený nátlaku, aký dovtedy opísal len Dante, keď opisoval najťažšie kruhy pekla. Krčméry stelesňuje to najlepšie a najodvážnejšie v dejinách nášho disentu v období komunizmu. Jeho osobný príbeh navyše presahuje dejiny červenej diktatúry.
Keď ho niekto spoznal na konci života, len ťažko tomu mohol uveriť, ale Krčméry bol dušou vzdorujúci muž, mal odvahu stáť si za svojím proti akejkoľvek formálnej autorite. V porovnaní s veľkými revolucionármi sa však jeho vzdor spájal až s neuveriteľnou skromnosťou. Jeho písmo je toho dôkazom, je až na hranicu zrozumiteľnosti úsporné, stále akoby malo potrebu nechávať priestor, nechce zaplniť celú stranu a ohromiť romantizujúcim gestom. Bez stopy namyslenosti a triumfu, hoc aj po vyhratej bitke. Pritom to bol ten istý muž, ktorý odmietol prezidentskú milosť a matkine listy pre neho v istom zmysle nehrali rolu.
Krčméryho príklad vyniká aj v porovnaní s Ladislavom Hanusom, najväčším intelektuálnym talentom medzi katolíkmi v jeho generácii. Hanus v roku 1941 napíše, že „slovenský štát si má uvedomiť, že vznikol a existuje na rozhraní časov, poriadkov a svetonáhľadov“. Hanus vedel, že v tejto krútňave sa odohráva „prerod ľudstva“ a „základná prestavba sveta, človeka, štátu i spoločnosti“, napriek tomu sa neodhodlal na odvážnejší krok, než bola opatrná akademická polemika s ideológom Tisovho režimu, vydaná neskoro – v roku 1944. A to je na čas „cválajúcich politických udalostí pod živelným náporom bojujúcich strán“ trochu málo. Jeho veľké vzory Maritain a Guardini dokázali oveľa viac a oveľa skôr.
A oveľa viac sa malo stať aj na Slovensku. Nielen vďaka Krčmérymu, Juklovi, Vaškovi a ďalším, ktorí sa pod vplyvom Kolakoviča priamo zapojili do Povstania. Títo vtedy dvadsaťroční mladíci boli na okraji spoločnosti. Ich chorvátsky profesor im síce do myslí a sŕdc vštepil, ako to napísal Václav Vaško, že „odpor k nacizmu a fašizmu je taký zásadný, že boj proti nemu, politický, ideový či ozbrojený, treba považovať za mravnú povinnosť,“ a to si jeho žiaci, aspoň tí najdôležitejší, aj osvojili. To všetko neskôr prispeje k tomu, že Povstanie sa stane jednou z ústredných tradícií demokratického štátu. A vzťah k Rusku, Kolakovičova hlavná idea, ďaleko preváži odpor ku komunizmu. Dôkazom toho sa stane niečo, čo opäť presiahne hranice Slovenska: hnutie Fatima, ktorého štyridsiate výročie si pripomíname v tomto roku a ktorého kňazi pôsobia vo viacerých krajinách po svete, najmä v Rusku.
.prekročiť hranice
Hlboko v čase vojny sa však stalo ešte niečo, čo v sebe nesie integrujúci étos pre súčasnosť. Bol to akt skupiny mladých Židov, ktorí ušli z koncentračného tábora Auschwitz. Pre naše dejiny sú najdôležitejší traja z nich, Alfréd Wetzler, Rudolf Vrba a Arnošt Rosin, za ich útekom však stáli aj ďalší.
O úteku Vrbu a Wetzlera bolo toho napísané už dosť, o úteku Arnošta Rosina a poľského Žida Czeslawa Mordowicza zase tragicky málo. Ale existuje niečo, čo presahuje význam historiografie, a tým je étos tohto aktu.
Vďaka Ústavu pamäti národa som mal v uplynulých mesiacoch možnosť navštíviť viacero stredných škôl, kde som so študentami diskutoval o tom, čo znamenala Správa Vrbu a Wetzlera, ale aj jej doplnenie Rosinom a Mordowiczom, pre naše dejiny. Uvedomil som si dve veci. Holokaust, podobne ako komunizmus, je pre nastupujúcu generáciu nezaujímavý. Nie je to však až taká tragédia, ako by sa mohlo zdať, pretože príbehy ľudí, ktorí dokázali povedať svetu pravdu o holokauste alebo gulagoch, tých istých študentov fascinujú. Fakt, že Vrba s Wetzlerom dokázali nacistické peklo nielen prežiť, ale z neho utiecť, dostať sa na Slovensko a napísať o ňom Správu, ktorá zmenila dejiny, je v niečom predsa len silnejší než historická kapitola o holokauste. Ľudí nezaujímajú dejiny, ľudí zaujímajú príbehy, povedal raz Paul Johnson. Najmä, ak tým príbehom rozumieme, a Vrbovi a Wetzlerovi rozumieme.
Štát, ktorého boli občanmi, ich odsunul za svoje hranice. Nie je pravda, že dejiny slovenského vojnového štátu sa pokrivili až v roku 1941, keď bol prijatý Židovský kódex, či o rok neskôr, keď sa začali deportácie. Tiso dal rozkaz vyvážať slovenských Židov za hranice nového štátu okamžite po tom, ako vznikol. Celkom príznačne, aj v tomto prípade mala chudoba „prednosť“.
Spolužitie Židov, Čechov a Slovákov (ale aj Maďarov, Nemcov a ďalších národov) v prvej polovici storočia treba vidieť v širšej perspektíve. Originálny slovenský židovský spisovateľ Gejza Vámoš sa ešte pred rokom 1939, keď emigroval do Číny, sťažoval na charakter týchto vzťahov. Žid bol pre československú väčšinu automaticky podozrivý pre svoju dvojitú identitu, akoby bol geneticky predisponovaným zradcom štátu. Aký paradox, že o pár rokov neskôr sa iný režim rovnako pozeral na českých a slovenských kresťanov. A práve tu sa rodí jeden z hlavných odkazov slovenských Židov a roku 1944. Wetzler, Vrba a Rosin neušli len s cieľom zachrániť seba, ako niekoľko odvážnych Židov pred nimi, chceli zachrániť iných – v prvom rade maďarských Židov. Pre nás na Slovensku je však dôležitý aj ich vzťah k našej krajine. Cítili sa v tomto prostredí integrovaní a považovali ho, nech už sa k nim dovtedy správal akokoľvek, za svoj. Málokto ukázal v našich dejinách väčšiu lojalitu k „svojmu“ štátu ako práve oni. Ak utiekli z nacistickej ríše na Slovensko, mohli utiecť aj ďalej. Vrba, Wetzler aj Rosin však zostali na Slovensku, tu napísali svoju Správu a z tohto územia sa snažili o jej distribúciu. A tu sa aj zapojili aj do Povstania.
V tomto roku, keď si pripomíname sedemdesiate výročie ich úteku a napísanie Správy, si treba pripomenúť nielen ich odvahu a statočnosť, ale zvlášť u nás na Slovensku aj ich záväzok k tejto krajine.
Podarilo sa im niečo, čím ďaleko presiahli hranice. Vrba s Wetzlerom, Rosinom a Mordowiczom dosiahli viac ako pred nimi Jan Karski či Witold Pilecki, ktorí tiež preukázali obrovskú odvahu a osobnú statočnosť, tiež o situácii Židov v koncentračných táboroch napísali Správy a tiež sa snažili zastaviť hrôzy holokaustu. Správa Vrbu a Wetzlera prišla neskôr a hoci nemala takú podporu, akú mali Pilecki a Karski vo svojej exilovej vláde, napriek tomu to bola ona, ktorá odhalila svetu pravdu o holokauste. A v dejinách len ťažko nájdete ľudí bez postavenia, vojenských či politických funkcií, ktorí by dokázali zachrániť viac životov ako práve títo štyria Židia. Dvestotisíc ľudí, dve Petržalky, im vďačí za svoj život.
.disidentské príbehy
Prečo sú tieto príbehy dôležité pre Slovensko dvadsiateho prvého storočia? Pretože prežívame krízu kolektívnych záväzkov a nedokážeme atraktívne definovať patriotizmus. Potrebujeme preto budovať nový naratív našich dejín. Dominik Tatarka v šesťdesiatych rokoch písal, že náš národ je večne oslobodzovaným národom. Akoby sme nedokázali zavŕšiť národnú emancipáciu a stále potrebovali byť oslobodzovaní a zachraňovaní. Iní písali o dedičnom komplexe menejcennosti, o dedičnej neschopnosti, malom osude malého národa, či dokonca ľudu, ktorý ani národom nie je. Dnes už však Tatarkov pohľad neplatí. Čiastočne aj vďaka samotnému Tatarkovi. Žijeme v slobodnej krajine s úctyhodnou tradíciou. Tú tradíciu, tak ako v 19. storočí, nepísali mocní – Metternichovia, Kossuthovia či Apponyiovia – ale ich oponenti. V dvadsiatom storočí to neboli Tisovia, Husákovia či Mináčovia, ale ich oponenti. Dvadsiate storočie má byť v našich dejinách storočím Wetzlera, Vrbu, Rosina, Krčméryho, Jukla, Vaška, Svätopluka Štúra či Tatarku, nech ostaneme len pri zosnulých.
A príznačné je ešte niečo. Hoci celé naše moderné dejiny boli posiate konfesionálnymi či etnickými rozdeleniami, a hoci tieto rozdelenia nabrali v dvadsiatom storočí na šialenej intenzite, napriek tomu to boli práve vyššie spomínané postavy, ktoré toto štiepenie prekonávali. Židia bojovali za nový štát, Krčméry a Jukl sa postavili proti Tisovmu režimu, Tatarka s Hamadom bránili katolicizmus a Čarnogurský s Mikloškom sa v marci 1988 zastávali občianskych slobôd.
Pri dvadsiatom piatom výročí roku 1989 a sedemdesiatom výročí Povstania existuje dobrý dôvod na nové uchopenie našich dejín. Roky 1944 a 1989 treba prepojiť. Už nie sme národom, ktorý potrebuje dokazovať svoje opodstatnenie, ktorý sa obáva porovnania s inými, obmedzuje ho vlastný nacionalizmus a rieši iba svoje prežívanie či zaostávanie. Sme národom Silvestra Krčméryho a Dominika Tatarku, sme národom Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera, sme národom Povstania a národom tajnej cirkvi, ktorá bola masovejšia ako akékoľvek iné nekomunistické hnutie mimo Poľska a sme národom, ktorého Židia nielenže zastavili holokaust, ale nebáli sa o zodpovednosti a zlyhaniach iných Židov hovoriť aj po skončení vojny. Rudolf Vrba sa sporil s židovskými intelektuálmi ako Jehuda Bauer po celý svoj život. Ako sám povedal, nechcel z holokaustu žiť, chcel o ňom hovoriť pravdu. Cez vojnu, keď mu išlo o život, aj potom, keď išlo o osobnú prestíž. Fakt, že sa preto nestal hlavným svedkom v Eichmannovom procese v Jeruzaleme, hoci Eichmann bol jeho úhlavným nepriateľom, mužom zodpovedným za deportovanie maďarských Židov na sklonku vojny, čomu chcel Vrba s Wetzlerom a Rosinom zabrániť, mu nijako neuberá na jeho zásluhách. Naopak, je dôležitým svedectvom.
Všetky tieto disidentské príbehy nespája len to, že sú zviazané so Slovenskom, že ich aktérmi boli židovskí, evanjelickí, etnicky aj nábožensky zmiešaní či katolícki Slováci. Prepája ich najmä pocit lojality k tomuto územiu a zápas o charakter režimu, ktorý tu raz bude.
Ak sa totiž obzrieme dozadu, čo je vlastne esenciou a odkazom týchto hrdinov dvadsiateho storočia? Myslím, že je to veta, ktorú mi počas svojej poslednej návštevy v Bratislave povedala Gerta Vrbová: „Keď sa pozriete na to, čo urobil Rudo Vrba v Auschwitzi, že ušiel a čo spolu s Wetzlerom dokázali, znamená to jedno: Vždy sa dá niečo urobiť!“ To isté si mysleli Krčméry s Juklom, Vaško s Neuwirthom a mnohí ďalší. A vďaka tomu je dvadsiate storočie centrom našich dejín. l
.pravda proti moci
Dvadsiate piate výročie od novembra 1989 je na to dobrá príležitosť. Dvadsaťpäť rokov po Povstaní, v auguste roku 1969, bol v Banskej Bystrici odhalený pamätník SNP. Bolo to v predvečer normalizácie, na našom území boli sovietske vojská, Husák nahradil Dubčeka na čele strany a Dubček práve podpísal obuškový zákon. Povstanie bolo štátnym kultom a ďakovať Rusom malo v tom roku osobitú príchuť. A predsa sa práve vtedy, v tieni veľkých dejín, podarilo niečo, čo ich časom prevýšilo a zatienilo. Bola to realistická interpretácia Povstania, vyvzdorovaná proti sovietskemu kultu. Umeleckým vyjadrením tohto emancipovaného gesta sa stal práve bystrický Pamätník, osobitne súsošie Jozefa Jankoviča, ktoré mu dalo dušu. Povstanie, ako ho videl Jankovič, nebolo víťazným triumfom, ale utrpením, ktoré malo zmysel. Trpeli tí, čo zomreli, ale najmä tí, čo prežili. Tie tri postavy, ktoré nad hromadou obetí stoja, sú toho dôkazom. Komunistom ten obraz nesedel, ale komunisti sú preč a Jankovičova socha stojí na svojom mieste.
Pred pár dňami sme si pripomenuli začiatok dvadsiateho piateho výročia roku zázrakov, ako 89. rok nazval Timothy Garton Ash, výročie prvých volieb v bývalom komunistickom bloku. A opäť je to čas, keď historickú udalosť neinterpretujú už len pamätníci, ale aj nová generácia. Poľské voľby neboli úplne slobodné, a predsa si bez nich nemožno predstaviť nasledovný pochod slobody v celom regióne. „Poľský jún“ otvoril cestu nielen k nášmu Novembru, k pádu Berlínskeho múru či prestrihnutej opone na maďarsko-rakúskej hranici, ale pohol dejinami v celej východnej Európe vrátane Pobaltia, aj samotného Ruska. Došlo na slová kardinála Wyszynského, ktorý hlboko v čase komunizmu povedal, že komunizmus padne v Poľsku a Poľsko musí za to zaplatiť cenu, nech už je akákoľvek. Poliaci sa navyše poučili a proti útlaku povstali inak ako v auguste 1944, v čase varšavského povstania, keď sa toto miliónové mesto premenilo na novodobé Kartágo, kde prežívalo tisíc Robinsonov. Solidarita mala iný étos a Ján Pavol II. ho preniesol aj na slovenský disent.
Ak sa s odstupom času nemá stať dvadsiate storočie len nepochopiteľnou slepou ulicou dejín novoveku, treba zachovať odkaz jeho obetí a pamäť na to, čím naozaj bolo. Bojiskom, kde sa rozhodovalo o bytí a nebytí národov, ideologickou arénou, v ktorej sa zrazila moc s pravdou. Celkom osobitne sa to týka aj Slovenska. Tento týždeň si pripomenieme šesťdesiate výročie veľkého prejavu Silvestra Krčméryho pred komunistickým súdom v Trenčíne. Ten prejav je slávny vďaka jeho záveru, kde obžalovaný Krčméry prítomným komunistickým prokurátorom, sudcom a advokátom povedal: „Vy máte moc, my máme pravdu.“ Takmer o dvadsať rokov neskôr, vo februári 1974, sa k téme lži vráti Solženicyn a napíše jeden z najslávnejších textov venovaných moci a lži v dejinách: „Napriek všetkej našej nesmelosti nech si teda každý vyberie, či pôjde a bude slúžiť lži (pochopiteľne, nie z lásky k nej, ale preto, že chce uživiť rodinu a vychovávať deti – v duchu lži), alebo či prišiel čas, aby sa stal čestným človekom, hodným úcty tak od svojich detí, ako aj súčasníkov.“ A o ďalšie štyri roky neskôr uchopí tú istú tému ako základ vysvetľujúci prežívanie komunizmu Václav Havel v Moci bezmocných. V roku 1954 odsúdil neznámy Krčméry lživú podstatu komunizmu bez povšimnutia. Jeho prejavu sa dostalo pozornosti až v posledných rokoch, na sklonku jeho života. Najdôležitejšie slová, ktoré u nás tvárou v tvár neslobodnému režimu zazneli, však tridsaťročný Krčméry povedal rok potom, ako Czeslaw Milosz napísal Zotročenú myseľ a dva roky predtým, než Tatarka napíše Démona súhlasu. Na rozdiel od Tatarku aj Milosza, ktorý už písal v exile, Krčméry svoju obhajobu povedal po vyše dvojročnom mučení v podmienkach, kde bol vystavený nátlaku, aký dovtedy opísal len Dante, keď opisoval najťažšie kruhy pekla. Krčméry stelesňuje to najlepšie a najodvážnejšie v dejinách nášho disentu v období komunizmu. Jeho osobný príbeh navyše presahuje dejiny červenej diktatúry.
Keď ho niekto spoznal na konci života, len ťažko tomu mohol uveriť, ale Krčméry bol dušou vzdorujúci muž, mal odvahu stáť si za svojím proti akejkoľvek formálnej autorite. V porovnaní s veľkými revolucionármi sa však jeho vzdor spájal až s neuveriteľnou skromnosťou. Jeho písmo je toho dôkazom, je až na hranicu zrozumiteľnosti úsporné, stále akoby malo potrebu nechávať priestor, nechce zaplniť celú stranu a ohromiť romantizujúcim gestom. Bez stopy namyslenosti a triumfu, hoc aj po vyhratej bitke. Pritom to bol ten istý muž, ktorý odmietol prezidentskú milosť a matkine listy pre neho v istom zmysle nehrali rolu.
Krčméryho príklad vyniká aj v porovnaní s Ladislavom Hanusom, najväčším intelektuálnym talentom medzi katolíkmi v jeho generácii. Hanus v roku 1941 napíše, že „slovenský štát si má uvedomiť, že vznikol a existuje na rozhraní časov, poriadkov a svetonáhľadov“. Hanus vedel, že v tejto krútňave sa odohráva „prerod ľudstva“ a „základná prestavba sveta, človeka, štátu i spoločnosti“, napriek tomu sa neodhodlal na odvážnejší krok, než bola opatrná akademická polemika s ideológom Tisovho režimu, vydaná neskoro – v roku 1944. A to je na čas „cválajúcich politických udalostí pod živelným náporom bojujúcich strán“ trochu málo. Jeho veľké vzory Maritain a Guardini dokázali oveľa viac a oveľa skôr.
A oveľa viac sa malo stať aj na Slovensku. Nielen vďaka Krčmérymu, Juklovi, Vaškovi a ďalším, ktorí sa pod vplyvom Kolakoviča priamo zapojili do Povstania. Títo vtedy dvadsaťroční mladíci boli na okraji spoločnosti. Ich chorvátsky profesor im síce do myslí a sŕdc vštepil, ako to napísal Václav Vaško, že „odpor k nacizmu a fašizmu je taký zásadný, že boj proti nemu, politický, ideový či ozbrojený, treba považovať za mravnú povinnosť,“ a to si jeho žiaci, aspoň tí najdôležitejší, aj osvojili. To všetko neskôr prispeje k tomu, že Povstanie sa stane jednou z ústredných tradícií demokratického štátu. A vzťah k Rusku, Kolakovičova hlavná idea, ďaleko preváži odpor ku komunizmu. Dôkazom toho sa stane niečo, čo opäť presiahne hranice Slovenska: hnutie Fatima, ktorého štyridsiate výročie si pripomíname v tomto roku a ktorého kňazi pôsobia vo viacerých krajinách po svete, najmä v Rusku.
.prekročiť hranice
Hlboko v čase vojny sa však stalo ešte niečo, čo v sebe nesie integrujúci étos pre súčasnosť. Bol to akt skupiny mladých Židov, ktorí ušli z koncentračného tábora Auschwitz. Pre naše dejiny sú najdôležitejší traja z nich, Alfréd Wetzler, Rudolf Vrba a Arnošt Rosin, za ich útekom však stáli aj ďalší.
O úteku Vrbu a Wetzlera bolo toho napísané už dosť, o úteku Arnošta Rosina a poľského Žida Czeslawa Mordowicza zase tragicky málo. Ale existuje niečo, čo presahuje význam historiografie, a tým je étos tohto aktu.
Vďaka Ústavu pamäti národa som mal v uplynulých mesiacoch možnosť navštíviť viacero stredných škôl, kde som so študentami diskutoval o tom, čo znamenala Správa Vrbu a Wetzlera, ale aj jej doplnenie Rosinom a Mordowiczom, pre naše dejiny. Uvedomil som si dve veci. Holokaust, podobne ako komunizmus, je pre nastupujúcu generáciu nezaujímavý. Nie je to však až taká tragédia, ako by sa mohlo zdať, pretože príbehy ľudí, ktorí dokázali povedať svetu pravdu o holokauste alebo gulagoch, tých istých študentov fascinujú. Fakt, že Vrba s Wetzlerom dokázali nacistické peklo nielen prežiť, ale z neho utiecť, dostať sa na Slovensko a napísať o ňom Správu, ktorá zmenila dejiny, je v niečom predsa len silnejší než historická kapitola o holokauste. Ľudí nezaujímajú dejiny, ľudí zaujímajú príbehy, povedal raz Paul Johnson. Najmä, ak tým príbehom rozumieme, a Vrbovi a Wetzlerovi rozumieme.
Štát, ktorého boli občanmi, ich odsunul za svoje hranice. Nie je pravda, že dejiny slovenského vojnového štátu sa pokrivili až v roku 1941, keď bol prijatý Židovský kódex, či o rok neskôr, keď sa začali deportácie. Tiso dal rozkaz vyvážať slovenských Židov za hranice nového štátu okamžite po tom, ako vznikol. Celkom príznačne, aj v tomto prípade mala chudoba „prednosť“.
Spolužitie Židov, Čechov a Slovákov (ale aj Maďarov, Nemcov a ďalších národov) v prvej polovici storočia treba vidieť v širšej perspektíve. Originálny slovenský židovský spisovateľ Gejza Vámoš sa ešte pred rokom 1939, keď emigroval do Číny, sťažoval na charakter týchto vzťahov. Žid bol pre československú väčšinu automaticky podozrivý pre svoju dvojitú identitu, akoby bol geneticky predisponovaným zradcom štátu. Aký paradox, že o pár rokov neskôr sa iný režim rovnako pozeral na českých a slovenských kresťanov. A práve tu sa rodí jeden z hlavných odkazov slovenských Židov a roku 1944. Wetzler, Vrba a Rosin neušli len s cieľom zachrániť seba, ako niekoľko odvážnych Židov pred nimi, chceli zachrániť iných – v prvom rade maďarských Židov. Pre nás na Slovensku je však dôležitý aj ich vzťah k našej krajine. Cítili sa v tomto prostredí integrovaní a považovali ho, nech už sa k nim dovtedy správal akokoľvek, za svoj. Málokto ukázal v našich dejinách väčšiu lojalitu k „svojmu“ štátu ako práve oni. Ak utiekli z nacistickej ríše na Slovensko, mohli utiecť aj ďalej. Vrba, Wetzler aj Rosin však zostali na Slovensku, tu napísali svoju Správu a z tohto územia sa snažili o jej distribúciu. A tu sa aj zapojili aj do Povstania.
V tomto roku, keď si pripomíname sedemdesiate výročie ich úteku a napísanie Správy, si treba pripomenúť nielen ich odvahu a statočnosť, ale zvlášť u nás na Slovensku aj ich záväzok k tejto krajine.
Podarilo sa im niečo, čím ďaleko presiahli hranice. Vrba s Wetzlerom, Rosinom a Mordowiczom dosiahli viac ako pred nimi Jan Karski či Witold Pilecki, ktorí tiež preukázali obrovskú odvahu a osobnú statočnosť, tiež o situácii Židov v koncentračných táboroch napísali Správy a tiež sa snažili zastaviť hrôzy holokaustu. Správa Vrbu a Wetzlera prišla neskôr a hoci nemala takú podporu, akú mali Pilecki a Karski vo svojej exilovej vláde, napriek tomu to bola ona, ktorá odhalila svetu pravdu o holokauste. A v dejinách len ťažko nájdete ľudí bez postavenia, vojenských či politických funkcií, ktorí by dokázali zachrániť viac životov ako práve títo štyria Židia. Dvestotisíc ľudí, dve Petržalky, im vďačí za svoj život.
.disidentské príbehy
Prečo sú tieto príbehy dôležité pre Slovensko dvadsiateho prvého storočia? Pretože prežívame krízu kolektívnych záväzkov a nedokážeme atraktívne definovať patriotizmus. Potrebujeme preto budovať nový naratív našich dejín. Dominik Tatarka v šesťdesiatych rokoch písal, že náš národ je večne oslobodzovaným národom. Akoby sme nedokázali zavŕšiť národnú emancipáciu a stále potrebovali byť oslobodzovaní a zachraňovaní. Iní písali o dedičnom komplexe menejcennosti, o dedičnej neschopnosti, malom osude malého národa, či dokonca ľudu, ktorý ani národom nie je. Dnes už však Tatarkov pohľad neplatí. Čiastočne aj vďaka samotnému Tatarkovi. Žijeme v slobodnej krajine s úctyhodnou tradíciou. Tú tradíciu, tak ako v 19. storočí, nepísali mocní – Metternichovia, Kossuthovia či Apponyiovia – ale ich oponenti. V dvadsiatom storočí to neboli Tisovia, Husákovia či Mináčovia, ale ich oponenti. Dvadsiate storočie má byť v našich dejinách storočím Wetzlera, Vrbu, Rosina, Krčméryho, Jukla, Vaška, Svätopluka Štúra či Tatarku, nech ostaneme len pri zosnulých.
A príznačné je ešte niečo. Hoci celé naše moderné dejiny boli posiate konfesionálnymi či etnickými rozdeleniami, a hoci tieto rozdelenia nabrali v dvadsiatom storočí na šialenej intenzite, napriek tomu to boli práve vyššie spomínané postavy, ktoré toto štiepenie prekonávali. Židia bojovali za nový štát, Krčméry a Jukl sa postavili proti Tisovmu režimu, Tatarka s Hamadom bránili katolicizmus a Čarnogurský s Mikloškom sa v marci 1988 zastávali občianskych slobôd.
Pri dvadsiatom piatom výročí roku 1989 a sedemdesiatom výročí Povstania existuje dobrý dôvod na nové uchopenie našich dejín. Roky 1944 a 1989 treba prepojiť. Už nie sme národom, ktorý potrebuje dokazovať svoje opodstatnenie, ktorý sa obáva porovnania s inými, obmedzuje ho vlastný nacionalizmus a rieši iba svoje prežívanie či zaostávanie. Sme národom Silvestra Krčméryho a Dominika Tatarku, sme národom Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera, sme národom Povstania a národom tajnej cirkvi, ktorá bola masovejšia ako akékoľvek iné nekomunistické hnutie mimo Poľska a sme národom, ktorého Židia nielenže zastavili holokaust, ale nebáli sa o zodpovednosti a zlyhaniach iných Židov hovoriť aj po skončení vojny. Rudolf Vrba sa sporil s židovskými intelektuálmi ako Jehuda Bauer po celý svoj život. Ako sám povedal, nechcel z holokaustu žiť, chcel o ňom hovoriť pravdu. Cez vojnu, keď mu išlo o život, aj potom, keď išlo o osobnú prestíž. Fakt, že sa preto nestal hlavným svedkom v Eichmannovom procese v Jeruzaleme, hoci Eichmann bol jeho úhlavným nepriateľom, mužom zodpovedným za deportovanie maďarských Židov na sklonku vojny, čomu chcel Vrba s Wetzlerom a Rosinom zabrániť, mu nijako neuberá na jeho zásluhách. Naopak, je dôležitým svedectvom.
Všetky tieto disidentské príbehy nespája len to, že sú zviazané so Slovenskom, že ich aktérmi boli židovskí, evanjelickí, etnicky aj nábožensky zmiešaní či katolícki Slováci. Prepája ich najmä pocit lojality k tomuto územiu a zápas o charakter režimu, ktorý tu raz bude.
Ak sa totiž obzrieme dozadu, čo je vlastne esenciou a odkazom týchto hrdinov dvadsiateho storočia? Myslím, že je to veta, ktorú mi počas svojej poslednej návštevy v Bratislave povedala Gerta Vrbová: „Keď sa pozriete na to, čo urobil Rudo Vrba v Auschwitzi, že ušiel a čo spolu s Wetzlerom dokázali, znamená to jedno: Vždy sa dá niečo urobiť!“ To isté si mysleli Krčméry s Juklom, Vaško s Neuwirthom a mnohí ďalší. A vďaka tomu je dvadsiate storočie centrom našich dejín. l
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.