Nečakaná a najmä predčasná smrť sa stala celonárodnou udalosťou. Hold zomrelému vzdal prezident Joachim Gauck, jeho domovský denník, konzervatívny Frankfurter Allgemeine Zeitung (FAZ), aj všetky konkurenčné noviny uverejňovali rozsiahle nekrológy, ktoré boli plné obdivu a rešpektu. Die Welt zosumarizoval desať veľkých tém, za ktoré Nemci vďačia Schirrmacherovi. Spiegel dokonca napísal, že všetci novinári z jeho generácie sú nahraditeľní, ale on nie. Náhla smrť na infarkt dala zabudnúť aj starým ranám – spisovateľ Martin Walser, ktorého Schirrmacher svojho času obvinil z antisemitizmu, ľutoval, že ho nestretával častejšie, inak by ho presviedčal, aby pribrzdil svoje šialené pracovné tempo.
Schirrmachera už od mladosti sprevádzala povesť génia. Ako 25-ročný nastúpil do kultúrnej prílohy FAZ, ktorú viedol legendárny literárny kritik Marcel Reich-Ranicki. To bola tá najlepšia škola. Od neho si prevzal heslo „jasnosť, žiadne cudzie slová, vášnivý úsudok“, on bol pre neho stelesnením protestu proti „nude a priemeru“. No hoci Schirrmacher udivoval svojou literárnou podkutosťou, vôbec netúžil ísť v šľapajách veľkého vzoru. Na konci 80. rokov Schirrmacher zavrhol vtedajšiu nemeckú literatúru, ktorá podľa neho rezignovala na veľké spoločenské romány, ale utiekala sa do pustovníckych idyliek. Na poli literárnej kritiky začínajúci novinár nevidel výzvy, oveľa viac ho vzrušovalo prepájanie kultúry s politikou, spoločnosti s vedou.
Novinár, ktorý nevyvoláva celonárodné debaty, je mŕtvy – možno tak by sa dalo zhrnúť jeho krédo. Keď neskôr prebral zodpovednosť za kultúrnu prílohu, vyformoval ju nanovo a otvoril aj autorom z oblasti prírodných vied. Staromódnejší kritici mu zazlievali, že je posadnutý mediálnym efektom. Ako príklad slúžil Schirrmacherov úlet – pre mnohých zas počin – keď celých šesť strán svojich novín zaplnil čerstvo rozlúštenou sekvenciou genómu DNA. Tí, ktorí ho najbližšie poznali, tvrdia niečo iné: mal v sebe neuhasiteľnú vášeň, ktorú prenášal do osobných rozhovorov aj do redakčných porád, neustále objavoval nové témy a nabádal ľudí navôkol, aby ho nasledovali. Mathias Döpfner, riaditeľ vydavateľstva Axel Springer, po jeho smrti napísal: „Nikdy som nestretol človeka, ktorý by bol viac nadšený a viac nadchýňal.“
Sám Schirrmacher miloval nečakané zvraty, nechcel, aby ho brali ako konvenčného konzervatívca. Po vypuknutí finančnej krízy sa stal kritikom kapitalizmu a dal za pravdu ľavici. Minulý rok vydal knihu Ego: Das Spiel des Lebens (Ego: Hra života), v ktorej opisuje, ako diktát ekonómie a kompjuterizácia manipulujú dnešného človeka (jeho sporné tézy odmietol iný významný novinár Josef Joffe). Práve v posledných rokoch sa našiel Schirrmacher v apokalyptike – digitálny vek, algorytmy, Google, Facebook, tu všade objavoval hrozby z digitálneho ovládnutia jednotlivca, ktorý v ére Big Data stráca slobodu. Je prirodzené, že Snowden sa stal aj jeho hrdinom.
Schirrmacher bol však zaujímavejší, keď sa nevenoval futurológii, ale aktuálnemu dianiu v spoločnosti. Bol prvým novinárom, s ktorým sa nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Günter Grass zhováral o svojej minulosti vo Waffen-SS. Schirrmacher nato zverejnil úvodník s názvom Priznanie, v ktorom udal tón celosvetovej diskusii o Grassovi. A keď z funkcie prezidenta odstúpil nešťastník Christian Wulff, Schirrmacher zažiaril generačnou analýzou. Wulffova generácia päťdesiatnikov-babyboomerov, narodených v západnej časti Nemecka v čase prebytku, vraj postupne stroskotala na sebe samej: bola prvou generáciou v Nemecku, ktorá bola početnejšia než nasledujúca generácia, nezažila preto povstanie mladých proti sebe, nemusela sa presadzovať, a vyrástla z nej predčasne vyhasnutá generácia bez ideí, ktorá dnešnú politiku napĺňa prázdnotou.
So Schirrmacherom bude navždy spojená téma demografie, ktorú v Nemecku nastolil originálnym spôsobom. Jeho kniha Das Methusalem-Komplott (česky vyšlo ako Spiknutí metuzalémů) z roku 2004, ktorá bola preložená do 14 jazykov, vyburcovala Nemcov, aby si naplno uvedomili príchod novej éry. Aj v tomto prípade Schirrmachera fascinovala vízia úpadku, keď pred očami čitateľov maľoval budúcu podobu krajiny. Ale prišiel aj s optimistickým návodom, ako prežiť v spoločnosti matuzalemov, odvrhnúť kult mladosti a objaviť pôvaby starnutia. Z tej knihy sa dokonca zdalo, že sa na svoju starobu teší. Svojím priskorým odchodom zahalil kultúrne Nemecko do smútku.
Schirrmachera už od mladosti sprevádzala povesť génia. Ako 25-ročný nastúpil do kultúrnej prílohy FAZ, ktorú viedol legendárny literárny kritik Marcel Reich-Ranicki. To bola tá najlepšia škola. Od neho si prevzal heslo „jasnosť, žiadne cudzie slová, vášnivý úsudok“, on bol pre neho stelesnením protestu proti „nude a priemeru“. No hoci Schirrmacher udivoval svojou literárnou podkutosťou, vôbec netúžil ísť v šľapajách veľkého vzoru. Na konci 80. rokov Schirrmacher zavrhol vtedajšiu nemeckú literatúru, ktorá podľa neho rezignovala na veľké spoločenské romány, ale utiekala sa do pustovníckych idyliek. Na poli literárnej kritiky začínajúci novinár nevidel výzvy, oveľa viac ho vzrušovalo prepájanie kultúry s politikou, spoločnosti s vedou.
Novinár, ktorý nevyvoláva celonárodné debaty, je mŕtvy – možno tak by sa dalo zhrnúť jeho krédo. Keď neskôr prebral zodpovednosť za kultúrnu prílohu, vyformoval ju nanovo a otvoril aj autorom z oblasti prírodných vied. Staromódnejší kritici mu zazlievali, že je posadnutý mediálnym efektom. Ako príklad slúžil Schirrmacherov úlet – pre mnohých zas počin – keď celých šesť strán svojich novín zaplnil čerstvo rozlúštenou sekvenciou genómu DNA. Tí, ktorí ho najbližšie poznali, tvrdia niečo iné: mal v sebe neuhasiteľnú vášeň, ktorú prenášal do osobných rozhovorov aj do redakčných porád, neustále objavoval nové témy a nabádal ľudí navôkol, aby ho nasledovali. Mathias Döpfner, riaditeľ vydavateľstva Axel Springer, po jeho smrti napísal: „Nikdy som nestretol človeka, ktorý by bol viac nadšený a viac nadchýňal.“
Sám Schirrmacher miloval nečakané zvraty, nechcel, aby ho brali ako konvenčného konzervatívca. Po vypuknutí finančnej krízy sa stal kritikom kapitalizmu a dal za pravdu ľavici. Minulý rok vydal knihu Ego: Das Spiel des Lebens (Ego: Hra života), v ktorej opisuje, ako diktát ekonómie a kompjuterizácia manipulujú dnešného človeka (jeho sporné tézy odmietol iný významný novinár Josef Joffe). Práve v posledných rokoch sa našiel Schirrmacher v apokalyptike – digitálny vek, algorytmy, Google, Facebook, tu všade objavoval hrozby z digitálneho ovládnutia jednotlivca, ktorý v ére Big Data stráca slobodu. Je prirodzené, že Snowden sa stal aj jeho hrdinom.
Schirrmacher bol však zaujímavejší, keď sa nevenoval futurológii, ale aktuálnemu dianiu v spoločnosti. Bol prvým novinárom, s ktorým sa nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Günter Grass zhováral o svojej minulosti vo Waffen-SS. Schirrmacher nato zverejnil úvodník s názvom Priznanie, v ktorom udal tón celosvetovej diskusii o Grassovi. A keď z funkcie prezidenta odstúpil nešťastník Christian Wulff, Schirrmacher zažiaril generačnou analýzou. Wulffova generácia päťdesiatnikov-babyboomerov, narodených v západnej časti Nemecka v čase prebytku, vraj postupne stroskotala na sebe samej: bola prvou generáciou v Nemecku, ktorá bola početnejšia než nasledujúca generácia, nezažila preto povstanie mladých proti sebe, nemusela sa presadzovať, a vyrástla z nej predčasne vyhasnutá generácia bez ideí, ktorá dnešnú politiku napĺňa prázdnotou.
So Schirrmacherom bude navždy spojená téma demografie, ktorú v Nemecku nastolil originálnym spôsobom. Jeho kniha Das Methusalem-Komplott (česky vyšlo ako Spiknutí metuzalémů) z roku 2004, ktorá bola preložená do 14 jazykov, vyburcovala Nemcov, aby si naplno uvedomili príchod novej éry. Aj v tomto prípade Schirrmachera fascinovala vízia úpadku, keď pred očami čitateľov maľoval budúcu podobu krajiny. Ale prišiel aj s optimistickým návodom, ako prežiť v spoločnosti matuzalemov, odvrhnúť kult mladosti a objaviť pôvaby starnutia. Z tej knihy sa dokonca zdalo, že sa na svoju starobu teší. Svojím priskorým odchodom zahalil kultúrne Nemecko do smútku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.