Yoram Yovell („Láska a jiné nemoci“. Portál, Praha 2007) je AUTOR. Príbehy jeho pacientov, „postihnutých láskou a inými chorobami“ sú neuveriteľné a súčasne všedné. Neuveriteľné vďaka tomu, že otvárajú dvere do kuchyne, kde sa varí láska – do psychoanalýzy, psychiatrie, evolučnej biológie, vied o mysli a myslení... náboženskej spirituality a poézie.
Autor sám je tiež neuveriteľný. Jeho kniha má takmer tristo strán a nedá sa zavrieť. Popri kauzách svojich pacientov trpiacich nedostatkom schopnosti milovať, neverou partnera, traumatickými zážitkami, kultúrnymi odlišnosťami, depresiami či fóbiami predstavuje terapeuta a jeho „nástroje“ v akcii. Je to fascinujúce poznanie. Napríklad to o slobodnej vôli. Empiricky bolo potvrdené polsekundové oneskorenie medzi elektrickým impulzom čosi urobiť a medzi vedomým rozhodnutím naozaj to urobiť (výskumy Benjamina Libeta). Mozog sa jednoducho rozhoduje akoby nezávisle od nášho chcenia a svoje činy iba dodatočne legitimizujeme vedomím. Dokonca aj vlastné životné príbehy ex post dokresľujeme ako potrebujeme, chceme, musíme. Áno, slobodná vôľa môže byť klam a my konáme pod vplyvom nevedomých, a preto nekontrolovaných podnetov. Je tu však ešte stále tá polsekunda od impulzu k vedomému aktu. Zdá sa, že slobodná voľba človeka spočíva v tom, že môžeme tomuto impulzu povedať nie. Jednoducho čosi, do čoho nás nutká biologická prirodzenosť, neurobiť. Pol sekundy. To je asi ten okamih, keď sa slova ujímajú aj iné zdroje nášho správania než biologická prirodzenosť. Napríklad morálka a náboženstvo.
Áno, niektoré rozhodnutia sa rodia hodiny, týždne, mesiace, roky. Žeby dva procesy – okamžité rozhodovanie a konanie po náležitej reflexii, zvažovaní, diskusii? Yovellova kniha je však o mileneckej láske. Prichádza ako blesk z jasného neba, nestojí o intervenciu racionálnej kalkulácie, dokáže vyvolať reťaz činov, ktoré sú neuveriteľné, poskytuje ľudskej duši potravu, energiu, motiváciu... zadarmo. Teda, nedá sa to kúpiť na trhu. Milujúci jej však rád obetuje všetko, čo má, často aj vrátane holého života.
Mnohí odborníci sa pokúšali objasniť záhadu vzťahu lásky, tela a duše. Yoram Yovell je napríklad freudovec. Ľudská duša je podľa freudovského konceptu konfliktným spolužitím systému morálnych príkazov, ktorými sa riadime, a súboru inštiktívnych pudov, prianí či tlakov vonkajších okolností. Ľudské „ja“ (ego) robí, čo je v jeho silách, aby nastolilo akú-takú rovnováhu medzi uvedenými „inštanciami“ duše. Nie vždy sa to darí a tu je zdroj mnohých duševných porúch a trápení. Ich liečenie a riešenie býva kombináciou modernej farmakomedicíny a psychoanalýzy či inakšej terapie. To však hovoríme o „postihnutí“ láskou, a nie o láske ako o prejave plného života. Odkiaľ sa to berie?
Istý Paul McLean prišiel s poznatkom, že ľudský mozog je svojím spôsobom stavba, ktorá má v základoch pozostatky celej evolúcie – celej prehistórie človeka až úplne k prvým živým tvorom. Každá z týchto vrstiev čímsi prispieva do finálnej podoby povahy a prejavov lásky. Nájdeme v nej cynickú nevšímavosť plazov rovnako ako bytostnú závislosť mláďaťa a matky, ako sa vyvinula u prvotných cicavcov. Slová „Polož si mě na srdce jako pečeť, jako pečeť na své rámě. Vždyť silná jako smrt je láska, neúprosná jako hrob žárlivost lásky. Žár její – žár ohně, plamen Hospodinův.“ (Píseň písní 8,6) však naozaj nemožno pripísať biologickému dedičstvu po predchodcoch človeka.
LÁSKA je priesečníkom medzi živočíšnou a duchovnou podstatou človeka. Podobných priesečníkov je istotne viac, ale tento jeden je nadovšetko. Takéto konštatovanie však na hony zaváňa banalitou. Vedia to všetci. Tým istým „všetkým“ však robí problémy pochopiť, ako je možné, že v jednej a tej istej ľudskej bytosti sú namixované tak rozmanité podoby lásky, akými sú materská (otcovská) láska, láska k domovu, vlasti, k rodnej pôde, k Bohu, k poznávaniu, pravde, blížnym a mnohé ďalšie lásky, spolu s láskou mileneckou. A ako je možné, že v jednej a tej istej ľudskej bytosti prebývajú vedľa seba súčasne láska k jednému a ľahostajnosť či nenávisť k druhému? Nenaplnená potreba lásky sa rozumom sublimuje do pestrých podôb. Určite by ste vedeli aj vy ukázať prstom na niekoho, kto miluje ľudstvo, ale ľudí neznáša, miluje svoje deti, ale susedovým dokáže zakrútiť krkom, miluje Boha, ale iba toho svojho, miluje svoju vlasť, ale iba pre sebe podobných..., na milovanom lipne a žiarlivo si ho „oplocuje“, akoby to bol jeho majetok. Možno je kritickým bodom civilizačného pohybu práve ona polsekunda medzi nutkaním „uchmatni“ a rozhodnutím „daruj“. Láska je sila, ktorá spôsobuje, že striedavo robíme to i ono, čím sa život stáva udržateľným.
Autor sám je tiež neuveriteľný. Jeho kniha má takmer tristo strán a nedá sa zavrieť. Popri kauzách svojich pacientov trpiacich nedostatkom schopnosti milovať, neverou partnera, traumatickými zážitkami, kultúrnymi odlišnosťami, depresiami či fóbiami predstavuje terapeuta a jeho „nástroje“ v akcii. Je to fascinujúce poznanie. Napríklad to o slobodnej vôli. Empiricky bolo potvrdené polsekundové oneskorenie medzi elektrickým impulzom čosi urobiť a medzi vedomým rozhodnutím naozaj to urobiť (výskumy Benjamina Libeta). Mozog sa jednoducho rozhoduje akoby nezávisle od nášho chcenia a svoje činy iba dodatočne legitimizujeme vedomím. Dokonca aj vlastné životné príbehy ex post dokresľujeme ako potrebujeme, chceme, musíme. Áno, slobodná vôľa môže byť klam a my konáme pod vplyvom nevedomých, a preto nekontrolovaných podnetov. Je tu však ešte stále tá polsekunda od impulzu k vedomému aktu. Zdá sa, že slobodná voľba človeka spočíva v tom, že môžeme tomuto impulzu povedať nie. Jednoducho čosi, do čoho nás nutká biologická prirodzenosť, neurobiť. Pol sekundy. To je asi ten okamih, keď sa slova ujímajú aj iné zdroje nášho správania než biologická prirodzenosť. Napríklad morálka a náboženstvo.
Áno, niektoré rozhodnutia sa rodia hodiny, týždne, mesiace, roky. Žeby dva procesy – okamžité rozhodovanie a konanie po náležitej reflexii, zvažovaní, diskusii? Yovellova kniha je však o mileneckej láske. Prichádza ako blesk z jasného neba, nestojí o intervenciu racionálnej kalkulácie, dokáže vyvolať reťaz činov, ktoré sú neuveriteľné, poskytuje ľudskej duši potravu, energiu, motiváciu... zadarmo. Teda, nedá sa to kúpiť na trhu. Milujúci jej však rád obetuje všetko, čo má, často aj vrátane holého života.
Mnohí odborníci sa pokúšali objasniť záhadu vzťahu lásky, tela a duše. Yoram Yovell je napríklad freudovec. Ľudská duša je podľa freudovského konceptu konfliktným spolužitím systému morálnych príkazov, ktorými sa riadime, a súboru inštiktívnych pudov, prianí či tlakov vonkajších okolností. Ľudské „ja“ (ego) robí, čo je v jeho silách, aby nastolilo akú-takú rovnováhu medzi uvedenými „inštanciami“ duše. Nie vždy sa to darí a tu je zdroj mnohých duševných porúch a trápení. Ich liečenie a riešenie býva kombináciou modernej farmakomedicíny a psychoanalýzy či inakšej terapie. To však hovoríme o „postihnutí“ láskou, a nie o láske ako o prejave plného života. Odkiaľ sa to berie?
Istý Paul McLean prišiel s poznatkom, že ľudský mozog je svojím spôsobom stavba, ktorá má v základoch pozostatky celej evolúcie – celej prehistórie človeka až úplne k prvým živým tvorom. Každá z týchto vrstiev čímsi prispieva do finálnej podoby povahy a prejavov lásky. Nájdeme v nej cynickú nevšímavosť plazov rovnako ako bytostnú závislosť mláďaťa a matky, ako sa vyvinula u prvotných cicavcov. Slová „Polož si mě na srdce jako pečeť, jako pečeť na své rámě. Vždyť silná jako smrt je láska, neúprosná jako hrob žárlivost lásky. Žár její – žár ohně, plamen Hospodinův.“ (Píseň písní 8,6) však naozaj nemožno pripísať biologickému dedičstvu po predchodcoch človeka.
LÁSKA je priesečníkom medzi živočíšnou a duchovnou podstatou človeka. Podobných priesečníkov je istotne viac, ale tento jeden je nadovšetko. Takéto konštatovanie však na hony zaváňa banalitou. Vedia to všetci. Tým istým „všetkým“ však robí problémy pochopiť, ako je možné, že v jednej a tej istej ľudskej bytosti sú namixované tak rozmanité podoby lásky, akými sú materská (otcovská) láska, láska k domovu, vlasti, k rodnej pôde, k Bohu, k poznávaniu, pravde, blížnym a mnohé ďalšie lásky, spolu s láskou mileneckou. A ako je možné, že v jednej a tej istej ľudskej bytosti prebývajú vedľa seba súčasne láska k jednému a ľahostajnosť či nenávisť k druhému? Nenaplnená potreba lásky sa rozumom sublimuje do pestrých podôb. Určite by ste vedeli aj vy ukázať prstom na niekoho, kto miluje ľudstvo, ale ľudí neznáša, miluje svoje deti, ale susedovým dokáže zakrútiť krkom, miluje Boha, ale iba toho svojho, miluje svoju vlasť, ale iba pre sebe podobných..., na milovanom lipne a žiarlivo si ho „oplocuje“, akoby to bol jeho majetok. Možno je kritickým bodom civilizačného pohybu práve ona polsekunda medzi nutkaním „uchmatni“ a rozhodnutím „daruj“. Láska je sila, ktorá spôsobuje, že striedavo robíme to i ono, čím sa život stáva udržateľným.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.