Etgar Keret je jedným z najobľúbenejších spisovateľov v súčasnom Izraeli – okrem spomínanej knihy sme si od neho mohli prečítať výber z poviedok Létající Santini, ktorý vyšiel v českom vydavateľstve G plus G. Hoci jeho majstrovským žánrom sú krátke poviedky, v minulosti písal skeče do televízneho seriálu, je spoluautorom niekoľkých knižných komiksov, spolu so svojou manželkou, prominentnou izraelskou herečkou a režisérkou Širou Gefen spolupracoval na viacerých filmoch (jeden z nich, Medúzy, si v roku 2007 odniesol Zlatú kameru z Cannes).
V recenzii knihy Zrazu klope ktosi na dvere (Artforum, 2012) sme napísali, že ju tvoria „krátke, jednoducho porozprávané príbehy, v niekoľkých prípadoch skôr opisy osoby. Niektoré sú úplne realistické – v tých spoznávate normálny, bežný život v súčasnom Izraeli, v krajine, kde (ako v titulnej poviedke) ak „chcete niečo dosiahnuť, treba si to presadiť násilím". Iné sú zvláštnym spôsobom rozprávkové či magické – dejú sa v nich veci, k akým v živote dochádza len zriedka (hrdinom jednej poviedky je napríklad hemoroid, iná pojednáva o krajine menom Klamárovo). Vo všetkých je taký ten nesilený woodyallenovský humor s vážnou tvárou, keď vám je do smiechu z vecí, ktoré vo svojej podstate vlastne ani nie sú vtipné, ale keď si tých ľudí, tú situáciu predstavíte, je to akoby ste sa náhle ocitli uprostred grotesky. Keret dokáže kdesi za prosté slová jednoduchých príbehov vložiť tajomné hĺbky, do ktorých keď nazriete, tak sa vám ľahko zatočí hlava.”
Asi pred mesiacom sme sa vďaka Artforu s Etgarom Keretom skontaktovali, začali sme si posielať vtipné maily, potom bol Etgar s manželkou v Cannes a nakoniec som mu poslal niekoľko otázok a výsledkom je tento rozhovor.
V týchto dňoch vychádza nová Keretova kniha Sedem dobrých rokov, začiatkom júla príde Etgar na dva dni na Slovensko. Jeden z nich strávi v Bratislave, druhý na Pohode.
.píšeš krátke a veľmi krátke poviedky. Prečo?
Neplánujem to tak. Často si sadnem k počítaču s tým, že idem písať román, ale o tri strany ďalej môjho hrdinu zrazí autobus.
.tvoje texty sa dosť výrazne líšia od textov tvojich izraelských kolegov. Cítiš sa súčasťou nejakej autorskej skupiny, alebo si skôr jeden z tých ťažko zaraditeľných jednotlivcov?
Poviedky nie sú v Izraeli populárne a len veľmi málo poviedkových zbierok tu vychádza. Takže je ťažké nájsť autorov, ktorí ich píšu, o nejakej spisovateľskej skupine ani nehovoriac. Predsa len sú tu však dvaja spisovatelia, ktorí sú mi blízki svojím písaním aj svojimi postojmi. Je to Orly Castel Bloom a Yoel Hoffman.
.čím začínaš písanie poviedky? Postavou? Nápadom? Pozorovaním? Prvou či poslednou vetou? Alebo inými slovami: Čo vieš o poviedke vo chvíli, keď ju začínaš písať?
Veľmi málo. Spúšťačom môže byť všeličo: veta, situácia, niečo, čo som videl na ulici. Keď začínam písať, je to ako veľký, hrozivý skok. Niekedy sa ten skok skončí niekoľkými zlomenými literárnymi kosťami a textom, ktorý nedáva žiadny zmysel, inokedy sa z neho stane poviedka. Je to nevypočítateľné riziko, vďaka ktorému je to celé zábavné a zaujímavé.
.aj keď si často voči svojim postavám krutý, zdá sa, že ich máš napriek tomu rád.
Písanie je pre mňa priestorom pre empatiu a láskavosť. Nie je podľa mňa potrebné, aby umenie bolo kruté. Vo svete je aj bez toho zla a krutosti viac než dosť.
.tvoja manželka je filmárka, aj ty sám sa okrem literatúry venuješ aj filmu. Spája sa to prirodzene s tvojím písaním, alebo filmy a knihy súperia o tvoju pozornosť?
Na filmovaní sa mi najviac páči jeho tímový aspekt. Písanie môže viesť k osamelosti, a tak po pár rokoch osamelého písania je veľmi príjemné viac sa socializovať pri práci na filme. Písanie beletrie je pre mňa nevyhnutnosťou, práca na filmoch je, ako keď idem na párty.
.ako a kedy píšeš? Každý deň, alebo máš „písacie obdobia”?
Nepíšem každý deň. Veľmi by som to chcel, ale môj život je príliš hektický a plný zhonu. Čas na písanie si musím vybojovať. Väčšinou k tomu dôjde len vtedy, keď mám v hlave časť príbehu, nechce z nej odísť a trvá na tom, aby bol napísaný.
.izraelskí spisovatelia mávajú skvelý zmysel pre humor – nakoniec, máme tu veľkú tradíciu židovských vtipov. Starý zákon pritom nie je veľmi veselá kniha.
Ja si nemyslím, že by izraelskí spisovatelia boli nejako výnimočne vtipní. Ten typický židovský humor nachádzame skôr medzi Židmi v diaspóre – Isaac Bashevis-Singer alebo Woody Allen sú toho dobrými príkladmi. Myslím si, že židovský humor vznikol v diaspóre preto, lebo Židia boli vždy menšinou. Humor je totiž vždy zbraňou slabších. Silní ho nepotrebujú. Keď si silný, meníš skutočnosť okolo seba. Keď si na to príliš slabý, robíš si z toho vtipy. Je to najlepší spôsob, ako si uľaviť a pritom si udržať vedomie vlastnej dôstojnosti.
.v najbližších dňoch vyjde v slovenskom preklade tvoja kniha Sedem dobrých rokov. Ako by si ju charakterizoval jednou vetou?
Kniha Sedem dobrých rokov je o období v mojom živote, v ktorom som mal to šťastie, že som bol zároveň synom môjho otca a otcom môjho syna.
.ten človek, ktorý zrazu klope na dvere a núti ťa rozprávať príbeh z úvodnej poviedky tvojej minulej knihy – kto to je? Je to tvoj vydavateľ, ktorý sa nevie dočkať ďalších textov? Sú to tvoji priatelia, ktorí si chcú tú knihu prečítať? Alebo si to ty, ktorý sa chceš prinútiť k písaniu?
Čo sa písania týka, na konci na tie dvere môžeš zaklepať len ty sám. Skutočnosť do teba môže hodiť, čo sa jej len zachce, no len ty môžeš odomknúť dvere svojej vlastnej tvorivosti.
V recenzii knihy Zrazu klope ktosi na dvere (Artforum, 2012) sme napísali, že ju tvoria „krátke, jednoducho porozprávané príbehy, v niekoľkých prípadoch skôr opisy osoby. Niektoré sú úplne realistické – v tých spoznávate normálny, bežný život v súčasnom Izraeli, v krajine, kde (ako v titulnej poviedke) ak „chcete niečo dosiahnuť, treba si to presadiť násilím". Iné sú zvláštnym spôsobom rozprávkové či magické – dejú sa v nich veci, k akým v živote dochádza len zriedka (hrdinom jednej poviedky je napríklad hemoroid, iná pojednáva o krajine menom Klamárovo). Vo všetkých je taký ten nesilený woodyallenovský humor s vážnou tvárou, keď vám je do smiechu z vecí, ktoré vo svojej podstate vlastne ani nie sú vtipné, ale keď si tých ľudí, tú situáciu predstavíte, je to akoby ste sa náhle ocitli uprostred grotesky. Keret dokáže kdesi za prosté slová jednoduchých príbehov vložiť tajomné hĺbky, do ktorých keď nazriete, tak sa vám ľahko zatočí hlava.”
Asi pred mesiacom sme sa vďaka Artforu s Etgarom Keretom skontaktovali, začali sme si posielať vtipné maily, potom bol Etgar s manželkou v Cannes a nakoniec som mu poslal niekoľko otázok a výsledkom je tento rozhovor.
V týchto dňoch vychádza nová Keretova kniha Sedem dobrých rokov, začiatkom júla príde Etgar na dva dni na Slovensko. Jeden z nich strávi v Bratislave, druhý na Pohode.
.píšeš krátke a veľmi krátke poviedky. Prečo?
Neplánujem to tak. Často si sadnem k počítaču s tým, že idem písať román, ale o tri strany ďalej môjho hrdinu zrazí autobus.
.tvoje texty sa dosť výrazne líšia od textov tvojich izraelských kolegov. Cítiš sa súčasťou nejakej autorskej skupiny, alebo si skôr jeden z tých ťažko zaraditeľných jednotlivcov?
Poviedky nie sú v Izraeli populárne a len veľmi málo poviedkových zbierok tu vychádza. Takže je ťažké nájsť autorov, ktorí ich píšu, o nejakej spisovateľskej skupine ani nehovoriac. Predsa len sú tu však dvaja spisovatelia, ktorí sú mi blízki svojím písaním aj svojimi postojmi. Je to Orly Castel Bloom a Yoel Hoffman.
.čím začínaš písanie poviedky? Postavou? Nápadom? Pozorovaním? Prvou či poslednou vetou? Alebo inými slovami: Čo vieš o poviedke vo chvíli, keď ju začínaš písať?
Veľmi málo. Spúšťačom môže byť všeličo: veta, situácia, niečo, čo som videl na ulici. Keď začínam písať, je to ako veľký, hrozivý skok. Niekedy sa ten skok skončí niekoľkými zlomenými literárnymi kosťami a textom, ktorý nedáva žiadny zmysel, inokedy sa z neho stane poviedka. Je to nevypočítateľné riziko, vďaka ktorému je to celé zábavné a zaujímavé.
.aj keď si často voči svojim postavám krutý, zdá sa, že ich máš napriek tomu rád.
Písanie je pre mňa priestorom pre empatiu a láskavosť. Nie je podľa mňa potrebné, aby umenie bolo kruté. Vo svete je aj bez toho zla a krutosti viac než dosť.
.tvoja manželka je filmárka, aj ty sám sa okrem literatúry venuješ aj filmu. Spája sa to prirodzene s tvojím písaním, alebo filmy a knihy súperia o tvoju pozornosť?
Na filmovaní sa mi najviac páči jeho tímový aspekt. Písanie môže viesť k osamelosti, a tak po pár rokoch osamelého písania je veľmi príjemné viac sa socializovať pri práci na filme. Písanie beletrie je pre mňa nevyhnutnosťou, práca na filmoch je, ako keď idem na párty.
.ako a kedy píšeš? Každý deň, alebo máš „písacie obdobia”?
Nepíšem každý deň. Veľmi by som to chcel, ale môj život je príliš hektický a plný zhonu. Čas na písanie si musím vybojovať. Väčšinou k tomu dôjde len vtedy, keď mám v hlave časť príbehu, nechce z nej odísť a trvá na tom, aby bol napísaný.
.izraelskí spisovatelia mávajú skvelý zmysel pre humor – nakoniec, máme tu veľkú tradíciu židovských vtipov. Starý zákon pritom nie je veľmi veselá kniha.
Ja si nemyslím, že by izraelskí spisovatelia boli nejako výnimočne vtipní. Ten typický židovský humor nachádzame skôr medzi Židmi v diaspóre – Isaac Bashevis-Singer alebo Woody Allen sú toho dobrými príkladmi. Myslím si, že židovský humor vznikol v diaspóre preto, lebo Židia boli vždy menšinou. Humor je totiž vždy zbraňou slabších. Silní ho nepotrebujú. Keď si silný, meníš skutočnosť okolo seba. Keď si na to príliš slabý, robíš si z toho vtipy. Je to najlepší spôsob, ako si uľaviť a pritom si udržať vedomie vlastnej dôstojnosti.
.v najbližších dňoch vyjde v slovenskom preklade tvoja kniha Sedem dobrých rokov. Ako by si ju charakterizoval jednou vetou?
Kniha Sedem dobrých rokov je o období v mojom živote, v ktorom som mal to šťastie, že som bol zároveň synom môjho otca a otcom môjho syna.
.ten človek, ktorý zrazu klope na dvere a núti ťa rozprávať príbeh z úvodnej poviedky tvojej minulej knihy – kto to je? Je to tvoj vydavateľ, ktorý sa nevie dočkať ďalších textov? Sú to tvoji priatelia, ktorí si chcú tú knihu prečítať? Alebo si to ty, ktorý sa chceš prinútiť k písaniu?
Čo sa písania týka, na konci na tie dvere môžeš zaklepať len ty sám. Skutočnosť do teba môže hodiť, čo sa jej len zachce, no len ty môžeš odomknúť dvere svojej vlastnej tvorivosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.