Mojou prácou je vymýšľať vizuálnu podobu charakteru.
Bez ohľadu na to, či niekomu obliekam krinolínu alebo modernú sukňu, práca je to tá istá, musím tú figúru vymyslieť psychologicko-výtvarne, ako sa charakter prejavuje navonok. Teraz sa navyše ako producentka podieľam na filme môjho muža Martina Štrbu. No, producentka. Keď idem niekam rokovať, musím si rozpočet napísať na ruku.
Keď nerobím, obklopím sa horou kníh, hudby a filmov.
Mám na to všetko tak dve a pol hodiny a medzitým by som aj v záhrade chcela niečo urobiť. Cítim hroznú zodpovednosť, keď sa semená kladú do zeme, donekonečna to odďaľujem, sadím vždy na poslednú chvíľu. Keď už je to v zemi, už je to radosť, len burinu trhať. Snívam o záhrade plnej kvetov v každom ročnom období aj s poľom, čo by uživilo rodinu. Ako na všetko v mojom živote, aj tam mám plán, ale ešte som ho nenaplnila ani z desiatich percent.
Chcela by som mať nadčasový šatník.
Teda niečo, čo ma nestojí veľa času, ale vyzerala by som stále dobre a bola pripravená na všetky situácie. Lenže to, čo je pre iných oddych, je pre mňa práca, ísť do obchodu nakupovať šaty vo voľnom čase je pre mňa ako za trest. Ako dieťa som nebola na pekné sukničky a módu, mama ma naučila šiť, štrikovať, ale bola to viac nutnosť ako tvorivosť. Zato mám veľa konkrétnych spomienok spojených s oblečením, spomeniem si na situáciu a vybaví sa mi, kto mal čo oblečené.
Som lenivá, ale strašne sa za to hanbím.
Preto sa zavaľujem enormnou činnosťou. Ani na dovolenke neleňoším na pláži, namiesto toho vymyslím tridsať výletov. Muž nemá v tomto smere žiadne ambície, iba občas povie: Katuška, nemohli by sme aj trochu oddychovať? Našťastie, rýchlo sa unavím. Pred mesiacom v Toskánsku mi asi tri dni trvalo, než som pochopila, že tie mestečká sú všetky rovnako kamenné, káva je všade rovnako dobrá a že sa môžem posadiť na zadok a len tak čumieť pred seba.
Do Prahy som nešla za kariérou, ale za mužom.
Bol už druhý rok v Prahe, syn mal ísť do prvej triedy a my sme sa v priebehu jediného večera rozhodli presťahovať. Prvý moment bol šok, bola som aj nešťastná, ale dnes si uvedomujem, že také filmy, aké som mala možnosť robiť, by som tu nemala. Navyše, človek v cudzej krajine vydáva zo seba maximum, lebo potrebuje obstáť, urvať si, ten tlak je veľký, možno aj preto zvládne oveľa väčšiu konkurenciu, ako doma.
Pri mojej profesii sa mi nedarí udržať si rituály.
Ani jeden deň nie je rovnaký, raz sa vstáva o štvrtej ráno na pľac, raz sa dospáva nočné nakrúcanie. Ak sa mi tri dni po sebe podarí zacvičiť si, uvariť si kávu, ísť so psom, tak štvrtý deň už ma to nudí. Napriek tomu si myslím, že rituály do života vnášajú pokoj, bojujem o ne tridsať rokov. Nedávno som mala bolestivý zápal v ramene a narazila som na fyzioterapeuta s poklepovou akupresúrou. Vravím si, budem si pol roka klepkať na čelo a budem zdravá. Ešte sa mi to nepodarilo urobiť viackrát za sebou, ale po dvoch dňoch som cítila zlepšenie!
Prečítala som si báseň mojej svokry.
Celý život prežila v tieni muža a synov umelcov. V jednoduchej básni pomenúva, čo má v živote rada, taký pokoj, akceptácia všetkých stránok života, také, aké sú. Keď raz budem veľká, naučím sa prijať život taký, aký je, budem s ním spokojná a budem zaň vďačná. Možno už aj do istej miery som.
Bez ohľadu na to, či niekomu obliekam krinolínu alebo modernú sukňu, práca je to tá istá, musím tú figúru vymyslieť psychologicko-výtvarne, ako sa charakter prejavuje navonok. Teraz sa navyše ako producentka podieľam na filme môjho muža Martina Štrbu. No, producentka. Keď idem niekam rokovať, musím si rozpočet napísať na ruku.
Keď nerobím, obklopím sa horou kníh, hudby a filmov.
Mám na to všetko tak dve a pol hodiny a medzitým by som aj v záhrade chcela niečo urobiť. Cítim hroznú zodpovednosť, keď sa semená kladú do zeme, donekonečna to odďaľujem, sadím vždy na poslednú chvíľu. Keď už je to v zemi, už je to radosť, len burinu trhať. Snívam o záhrade plnej kvetov v každom ročnom období aj s poľom, čo by uživilo rodinu. Ako na všetko v mojom živote, aj tam mám plán, ale ešte som ho nenaplnila ani z desiatich percent.
Chcela by som mať nadčasový šatník.
Teda niečo, čo ma nestojí veľa času, ale vyzerala by som stále dobre a bola pripravená na všetky situácie. Lenže to, čo je pre iných oddych, je pre mňa práca, ísť do obchodu nakupovať šaty vo voľnom čase je pre mňa ako za trest. Ako dieťa som nebola na pekné sukničky a módu, mama ma naučila šiť, štrikovať, ale bola to viac nutnosť ako tvorivosť. Zato mám veľa konkrétnych spomienok spojených s oblečením, spomeniem si na situáciu a vybaví sa mi, kto mal čo oblečené.
Som lenivá, ale strašne sa za to hanbím.
Preto sa zavaľujem enormnou činnosťou. Ani na dovolenke neleňoším na pláži, namiesto toho vymyslím tridsať výletov. Muž nemá v tomto smere žiadne ambície, iba občas povie: Katuška, nemohli by sme aj trochu oddychovať? Našťastie, rýchlo sa unavím. Pred mesiacom v Toskánsku mi asi tri dni trvalo, než som pochopila, že tie mestečká sú všetky rovnako kamenné, káva je všade rovnako dobrá a že sa môžem posadiť na zadok a len tak čumieť pred seba.
Do Prahy som nešla za kariérou, ale za mužom.
Bol už druhý rok v Prahe, syn mal ísť do prvej triedy a my sme sa v priebehu jediného večera rozhodli presťahovať. Prvý moment bol šok, bola som aj nešťastná, ale dnes si uvedomujem, že také filmy, aké som mala možnosť robiť, by som tu nemala. Navyše, človek v cudzej krajine vydáva zo seba maximum, lebo potrebuje obstáť, urvať si, ten tlak je veľký, možno aj preto zvládne oveľa väčšiu konkurenciu, ako doma.
Pri mojej profesii sa mi nedarí udržať si rituály.
Ani jeden deň nie je rovnaký, raz sa vstáva o štvrtej ráno na pľac, raz sa dospáva nočné nakrúcanie. Ak sa mi tri dni po sebe podarí zacvičiť si, uvariť si kávu, ísť so psom, tak štvrtý deň už ma to nudí. Napriek tomu si myslím, že rituály do života vnášajú pokoj, bojujem o ne tridsať rokov. Nedávno som mala bolestivý zápal v ramene a narazila som na fyzioterapeuta s poklepovou akupresúrou. Vravím si, budem si pol roka klepkať na čelo a budem zdravá. Ešte sa mi to nepodarilo urobiť viackrát za sebou, ale po dvoch dňoch som cítila zlepšenie!
Prečítala som si báseň mojej svokry.
Celý život prežila v tieni muža a synov umelcov. V jednoduchej básni pomenúva, čo má v živote rada, taký pokoj, akceptácia všetkých stránok života, také, aké sú. Keď raz budem veľká, naučím sa prijať život taký, aký je, budem s ním spokojná a budem zaň vďačná. Možno už aj do istej miery som.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.