Nevdojak mi prišla na um aj niekoľko týždňov stará informácia o sýrskom chlapcovi z mesta Aleppo. Volá sa Mohamed Asaf, má štrnásť rokov a pracuje v nemocnici. Nevie nič o svojej rodine a jeho jediného kamaráta Jusufa mu Assadova armáda zabila pri bombovom útoku. Aj to sú dôvody, vďaka ktorým zažil akýsi rýchlokurz dozrievania. Nesťažuje sa, tú prácu v nemocnici vníma ako naplnenie svojho života. Na detské hry dávno zabudol, lebo má denne na starosti podstatnejšie veci. Oči tohto chlapca už za krátky jeho čas života videli viac, ako je únosné. Odváža mŕtvoly z operačnej sály a asistuje tam pri pôrodoch. Tá nemocnica v Aleppe je jediná možnosť pre rodiace matky, ale aj pre stovky zranených bojovníkov slobodnej sýrskej armády. Je to teda miesto, kde sa stretáva aj smrť, aj život. Ale v osobe Mohameda aj nádej pre novú Sýriu. Znie to v mojej mysli ako hudba. To jediné v závale triviálností zdá sa mi skutočné. Len to jediné je pravda. Ako keď sa narodí zázračné dieťa do tragickej rodiny!
Je to hrdina našich dní. Mám ho pred očami a chcem mu povedať Ďakujem! Vtom cítim výfukový plyn. Prišlo auto. Nereptám, ochotne nakladám bremená. A nechcem, aby moje prázdniny boli prázdne...!
Je to hrdina našich dní. Mám ho pred očami a chcem mu povedať Ďakujem! Vtom cítim výfukový plyn. Prišlo auto. Nereptám, ochotne nakladám bremená. A nechcem, aby moje prázdniny boli prázdne...!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.