Keď Pavol Frešo v roku 2012 na kongrese vo Zvolene porazil Luciu Žitňanskú, sľúbil delegátom „inú SDKÚ“. Takú, ktorá v krátkom čase predstaví voličom zrozumiteľné riešenia a atraktívnu personálnu ponuku. Nestalo sa a veľká časť SDKÚ dnes volá po inom predsedovi.
Príčiny pádu SDKÚ smerom ku dnu sú viaceré, pričom s niektorými sa len ťažko dá niečo urobiť. Nie je to v silách nielen Freša, ale pravdepodobne by to nedokázala ani Žitňaská či akýkoľvek iný politik z dnešného personálneho zázemia strany. Kauza Gorila, voľby v roku 2012 a ďalší vývoj na pravej časti politického spektra urobili z SDKÚ malú politickú stranu, ktorá má svoje najlepšie roky nenávratne za sebou. Dnes si preto len ťažko môže dovoliť to, čo Mikulášovi Dzurindovi roky vychádzalo. Napríklad pritiahnuť do strany nových zaujímavých ľudí, ktorí jej napriek kauzám a škandálom dodávali imidž dynamického, reformného a kompetentného subjektu. Kto by však už dnes chcel spojiť svoje meno s SDKÚ? Teda so stranou poškodenej povesti, ktorá nielenže nemá šancu zostavovať vládu, ale bude mať problém vôbec sa dostať do parlamentu?
Ako už bolo povedané, tento trend úpadku by sotva zastavil akýkoľvek predseda. Problém Pavla Freša však je, že sa o to ani nepokúsil. Jeho štýl vo veľkej politike charakterizuje nekoncepčnosť a absencia akéhokoľvek politického plánu. Politika vo Frešovom ponímaní znamená pohyb od jednej tlačovej konferencie k druhej bez ohľadu na ich obsah. Cieľom nie je vtlačiť do verejnej debaty svoje témy, ale dosiahnuť, aby logo SDKÚ na niekoľko sekúnd „zahrali“ v médiách. Strana za dva roky od kongresu nedokázala sformulovať inovovanú ponuku pre voliča a žije len zo značky. Programová práca v strane neexistuje a keďže predseda s ničím konkrétnym neprichádza, zasadnutia straníckych orgánov sa premenili na niekoľkohodinové mlátenia prázdnej slamy bez zmysluplného výstupu. Výčitky, že takto to ďalej nemôže fungovať, predseda zvyčajne odbíja svojím bodrým štýlom a prísľubom, že sa to zmení. Ten však stojí len na viere, že sa to nakoniec nejakým trikom uhrá a všetci budú spokojní. Dobrým príkladom je spôsob, akým sa Pavol Frešo snažil eliminovať kritiku, že sa mu do strany nepodarilo prilákať nové tváre. V rámci straníckej kampane pred eurovoľbami sa objavilo množstvo bilbordov s tvárami neznámych, mladých členov SDKÚ. Tie mali demonštrovať, že strana s novými kádrami žiadne ťažkosti nemá.
Ďalším problémom Pavla Freša je neschopnosť tento svoj politický štýl zmeniť. Predseda SDKÚ doteraz v politike len víťazil. Dvakrát vyhral regionálne voľby, stal sa županom a uspel aj vo vnútrostraníckom boji o predsedu. Keďže špecifický kontext a súvislosti týchto víťaztiev presahujú jeho rozlišovaciu schopnosť, je Pavol Frešo presvedčený, že práve on to robí dobre a mýlia sa všetci tí, ktorí ho kritizujú.
Napriek tomu, že Pavol Frešo aj po dvoch rokoch na čele SDKÚ zostáva politikom regionálneho formátu, bez rešpektu vnútri strany a v širšom verejnom priestore, nie je vôbec vylúčené, že si post na septembrovom mimoriadnom kongrese udrží. V radoch jeho kritikov totiž zatiaľ nevidno nikoho, kto by spĺňal tri nasledujúce predpoklady: vedel, čo presne treba urobiť, veril, že sa to môže podariť a zároveň bol ochotný riskovať, že sa môže do dejín zapísať ako ten, za ktorého predsedovania sa SDKÚ nedostala do parlamentu.
Príčiny pádu SDKÚ smerom ku dnu sú viaceré, pričom s niektorými sa len ťažko dá niečo urobiť. Nie je to v silách nielen Freša, ale pravdepodobne by to nedokázala ani Žitňaská či akýkoľvek iný politik z dnešného personálneho zázemia strany. Kauza Gorila, voľby v roku 2012 a ďalší vývoj na pravej časti politického spektra urobili z SDKÚ malú politickú stranu, ktorá má svoje najlepšie roky nenávratne za sebou. Dnes si preto len ťažko môže dovoliť to, čo Mikulášovi Dzurindovi roky vychádzalo. Napríklad pritiahnuť do strany nových zaujímavých ľudí, ktorí jej napriek kauzám a škandálom dodávali imidž dynamického, reformného a kompetentného subjektu. Kto by však už dnes chcel spojiť svoje meno s SDKÚ? Teda so stranou poškodenej povesti, ktorá nielenže nemá šancu zostavovať vládu, ale bude mať problém vôbec sa dostať do parlamentu?
Ako už bolo povedané, tento trend úpadku by sotva zastavil akýkoľvek predseda. Problém Pavla Freša však je, že sa o to ani nepokúsil. Jeho štýl vo veľkej politike charakterizuje nekoncepčnosť a absencia akéhokoľvek politického plánu. Politika vo Frešovom ponímaní znamená pohyb od jednej tlačovej konferencie k druhej bez ohľadu na ich obsah. Cieľom nie je vtlačiť do verejnej debaty svoje témy, ale dosiahnuť, aby logo SDKÚ na niekoľko sekúnd „zahrali“ v médiách. Strana za dva roky od kongresu nedokázala sformulovať inovovanú ponuku pre voliča a žije len zo značky. Programová práca v strane neexistuje a keďže predseda s ničím konkrétnym neprichádza, zasadnutia straníckych orgánov sa premenili na niekoľkohodinové mlátenia prázdnej slamy bez zmysluplného výstupu. Výčitky, že takto to ďalej nemôže fungovať, predseda zvyčajne odbíja svojím bodrým štýlom a prísľubom, že sa to zmení. Ten však stojí len na viere, že sa to nakoniec nejakým trikom uhrá a všetci budú spokojní. Dobrým príkladom je spôsob, akým sa Pavol Frešo snažil eliminovať kritiku, že sa mu do strany nepodarilo prilákať nové tváre. V rámci straníckej kampane pred eurovoľbami sa objavilo množstvo bilbordov s tvárami neznámych, mladých členov SDKÚ. Tie mali demonštrovať, že strana s novými kádrami žiadne ťažkosti nemá.
Ďalším problémom Pavla Freša je neschopnosť tento svoj politický štýl zmeniť. Predseda SDKÚ doteraz v politike len víťazil. Dvakrát vyhral regionálne voľby, stal sa županom a uspel aj vo vnútrostraníckom boji o predsedu. Keďže špecifický kontext a súvislosti týchto víťaztiev presahujú jeho rozlišovaciu schopnosť, je Pavol Frešo presvedčený, že práve on to robí dobre a mýlia sa všetci tí, ktorí ho kritizujú.
Napriek tomu, že Pavol Frešo aj po dvoch rokoch na čele SDKÚ zostáva politikom regionálneho formátu, bez rešpektu vnútri strany a v širšom verejnom priestore, nie je vôbec vylúčené, že si post na septembrovom mimoriadnom kongrese udrží. V radoch jeho kritikov totiž zatiaľ nevidno nikoho, kto by spĺňal tri nasledujúce predpoklady: vedel, čo presne treba urobiť, veril, že sa to môže podariť a zároveň bol ochotný riskovať, že sa môže do dejín zapísať ako ten, za ktorého predsedovania sa SDKÚ nedostala do parlamentu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.