.táto dedinka je slávna najmä vďaka bielemu ornamentu, ktorý tu zvykli najmä ženy maľovať na brvná dreveníc. Tento ornament krášlil aj oblečenie našich olympionikov v Londýne a poputuje reprezentovať Slovensko aj na svetovú výstavu Expo 2015 do Milána. Tento originálny vzor je zapísaný aj v zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.
Kedysi však mali čičmianske domy oveľa jednoduchšiu výzdobu, ako ju poznáme dnes. V 19. storočí sa obvykle zdobili iba nárožia zrubov a priestor okolo okien, alebo prvý a posledný trám. Po rozsiahlom požiari v 1921 však pamiatkari vyzývali obyvateľov Čičmian, aby si na domoch obnovili aj tradičnú maľbu – no v novom duchu.
„Pamiatkari vtedy vyhlásili súťaž o najkrajšie maľovaný dom a ženy sa začali predbiehať, ktorá je šikovnejšia. Ocenené vyhrali husi alebo dobytok. Do Čičmian dokonca prišla Alica Masaryková, dcéra prezidenta, aby odovzdala víťazom ceny. Odvtedy ženy začali maľovať celú plochu zrubu a zjednotili ornamenty,“ uvádza riaditeľ Krajského pamiatkového úradu (KPÚ) v Žiline Miloš Dudáš a pokračuje: „Po roku 1946 maľba dreveníc dosiahla podobu gýča, namiesto historických geometrických motívov začali Čičmanci používať vzory zo svojich výšiviek a krojov ako je vtáčik a podobne.“
.ide to aj bez normy
V jednej maľovanej drevenici z 18. storočia býva aj projektant a strojný inžinier Juraj Kudjak s rodinou. Už dvadsať rokov sa venuje opravám zrubových stavieb. A práve on si ako prvý v roku 2010 všimol, že na Radenov dom – unikátnu poschodovú drevenicu, ktorej vlastníkom je žilinský VÚC a v správe ju má Považské múzeum, osadili namiesto predpísaného, ručne štiepaného šindľa iný – nízko kvalitný rezaný šindeľ. Kudjak okamžite zalarmoval Vandu Tuchyňovú, ktorá vtedy pracovala ako redaktorka Slovenského rozhlasu a zároveň je aktivistkou občianskeho združenia Proti korupcii.
Reakcia prišla rýchlo. Za Kudjakom prišli dvaja muži, ktorí sa predstavili ako konatelia dodávateľskej firmy, svoje mená neuviedli, a vyhrážali sa mu, že dobre vedia, kde býva a že má dieťa, ktoré chodí do školy. Nezastrašili ho. Ešte v čase, keď práce trvali, oslovil chlapov na stavbe jeho otec Anton Kudjak. Aj jeho zarazila zlá kvalita šindľov. „,Chlapi, odkiaľ ste,‘ opýtal som sa ich. ,Z Oravskej Polhory Štefaňaci,‘ povedali mi a dodali, že majú inštrukcie hovoriť, že ide o šindeľ z kvalitného červeného smreka. ,A čo ste vy načisto osprosteli,‘ opýtal som sa ich,“ hovorí Anton Kudjak. Aj jeho nekvalita šindľov rozčúlila, pretože Radenov dom by mal byť výkvetom ľudovej architektúry.
„Ak mal kedysi kunčaft pocit, že dostal zlé pivo, tak nakázal šenkárovi, aby si obliekol kožené gate a sadol si na drevenú lavicu, na ktorú predtým naliali pivo. Ak v stanovenom čase vstal a neprilepil sa, išlo o zlé pivo. A nepotreboval na to nijakú normu,“ dodáva s úsmevom Juraj Kudjak.
.dva posudky
Vanda Tuchyňová dala v mene združenia tri trestné oznámenia na múzeum ako zadávateľa prác, no polícia všetky zamietla. Ani ona sa nevzdala. „Vzala som si vzorku šindľa z Radenovho domu a obišla som si výrobcov šindľov na Kysuciach, na Orave aj v Poľsku. Všetci iba zalomili rukami a povedali, že to je šindeľ, ktorý sa hodí na psiu búdu. Hrče sa časom začnú vylupovať a do strechy bude zatekať,“ spomína Tuchyňová. „Avizovala som prípad Pamiatkovej inšpekcii Ministerstva kultúry SR. Tá vykonala kontrolu a priznala, že je tu problém. Výsledok? Múzeum namiesto výmeny zlej strechy dohodlo s firmou MPM ako hlavným dodávateľom predĺženie jej záruky na 25 rokov. Opierali sa pritom o znalecký posudok profesora Ladislava Reinprechta. Ten však strechu vôbec nevidel zblízka, iba zo zeme.“
Združenie Proti korupcii dalo v roku 2012 vypracovať alternatívny znalecký posudok českému expertovi Stanislavovi Mikovi. Ten si dal tú námahu a na strechu po rebríku vyliezol. Jeho závery neprekvapujú. Použitý rezaný šindeľ sa podľa Miku hodí nanajvýš na vnútorné vertikálne obklady, no vôbec nie na strechu pamiatky. Jeho kvalita je veľmi nízka. Všetko nasvedčuje tomu, že ho vyrobili v Poľsku z dosiek a to tak, že jednu stranu obrúsili na hranu a do druhej vyrezali drážku. Rezaním dosiek sa prerušili drevné vlákna, takže šindeľ má oproti rozpočtovanému štiepanému šindľu so životnosťou od 40 do 60 rokov oveľa kratšiu životnosť asi 15 rokov.
.kde je pravda?
Za všetkým sú peniaze, aj v tomto prípade. Kvalitný štiepaný šindeľ stojí podľa znalca Miku v rámci Európskej únie 61 centov, no šindeľ dodaný na dvesto štvorcových metrov strechy Radenovho domu má hodnotu maximálne 25 centov za kus. Podozrivý je už výber firmy. Múzeum na opravu krovu a strechy Radenovho domu oslovilo tri firmy, pričom ani jedna sa nešpecializuje na prácu s drevom. Víťazom „tendra“ bola žilinská stavebno-montážna firma MPM. Tá pritom dala urobiť šindľovú strechu firme Drevostavby Dolný Kubín.
Podľa faktúry strecha stála 12-tisíc eur, no jej hodnota podľa znalca Miku je o polovicu nižšia. Kde teda skončilo 6-tisíc eur? Na to múzeum ani VÚC nevie odpovedať. Pozoruhodný je aj rozpočet. Múzeum pôvodne žiadalo od ministerstva kultúry dotáciu na Radenov dom vo výške 56 587 eur. Ministerstvo z programu Obnovme si svoj dom udelí obvykle žiadateľovi iba časť žiadanej dotácie a zvyšok si musí získať sám. Ide o príspevkový program. Tu však poskytli približne 40 percent požadovanej sumy – 20 700 eur. VÚC dnes tvrdí, že múzeum k tejto sume doložilo z vlastných zdrojov 2 800 eur, takže celá stavba vyšla na 23 500 eur. Ako sa dá spraviť stavba, ktorá mala stáť vyše 56-tisíc eur za ani nie polovičnú sumu? Aj to je otázka, na ktorú VÚC nevie odpovedať.
Vedúci odboru vnútornej správy VÚC Ján Jarošík hovorí ironicky o „kauze“. Nijaké machinácie s financiami nepripúšťa, naopak, hovorí o efektívnom šetrení celkových nákladov. „Nie sme úplne spokojní, ale máme záruku 25 rokov,“ dodáva Jarošík.
.kto je zodpovedný?
Čo je úplne absurdné, VÚC podal v roku 2012 na Pamiatkovú inšpekciu MK SR dva podnety na kontrolu postupu KPÚ. V prvom pamiatkarov obviňuje z toho, že zanedbali detailné sledovanie priebehu obnovy strechy Radenovho domu. V druhom mali zanedbať skutočnosť, že tretina použitých šindľov má hrče a pätina nebola rezaná pozdĺž vláknami, ale naprieč, čo sa odrazilo na kvalite a životnosti strechy.
Inšpekcia podnety v plnej miere zamietla a uviedla, že KPÚ nie je oprávnený kontrolovať kvalitu takej opravy. Túto povinnosť má naopak VÚC ako majiteľ Radenovho domu a Považské múzeum ako jeho správca a investor. Hlavné pochybenie spočíva podľa hlavného štátneho radcu inšpekcie Alexa Tahyho v tom, že múzeum realizovalo práce v rozpore s podmienkami KPÚ, a to bez toho, aby si dalo zmeny vopred odsúhlasiť. „Nebola dodržaná podmienka predpísaného štiepaného šindľa ako záruka jeho kvality, o čom sa KPÚ dozvedel, až keď bola strecha úplne dokončená. V prípade Radenovho domu nejde o autentické historické materiály, ale o kópie z nedávnej minulosti. Preto nedodržanie typu šindľa nepovažujeme za principiálnu chybu, ale za akceptovanie nekvalitnej dodávky prác zo strany ich zadávateľa, a teda nehospodárne nakladanie s verejnými prostriedkami, “ uvádza Tahy s tým, že KPÚ nemá povinnosť a ani kapacity, aby krok za krokom sledoval prebiehajúcu obnovu.
Aký by mal byť teda ďalší osud nekvalitnej strechy Radenovho domu? Riaditeľ KPÚ Dudáš hovorí, že nemá právo dať príkaz na odstránenie stavby alebo jej časti – to môže iba stavebný úrad. „Napokon sme akceptovali strechu z píleného šindľa. Máme spracované Zásady ochrany pamiatkového územia z roku 2007. A tie hovoria, že v Čičmanoch môže byť použitý štiepaný aj pílený šindeľ,“ vraví Dudáš.
.čo ďalej?
Čičmany v minulosti niekoľkokrát vyhoreli. V roku 1921 vyhorela celá dolná časť dediny a pamiatkari začali vyvíjať úsilie o záchranu. Mnohí miestni začali stavať nové domy na vyhorenisku, pričom si zavolali geodeta zo Žiliny. Ten začal Čičmany nanovo parcelovať. Keď sa o tom dozvedel Štátny referát ochrany pamiatok, tak tam poslali svojich ľudí a miestnych zabrzdili, aby to nerobili. Pamiatkari sľúbili, že podporia tých, ktorí budú stavať nové drevené domy, ale podľa tradičných čičmianskych vzorov.
„V roku 1922 doboví pamiatkari zadali úlohu architektom v Prahe, aby navrhli tri typy nových domov, podľa ktorých si majú ľudia stavať nové Čičmany. Vychádzali z tradičných domov, ale prispôsobili ich už novej dobe a novým materiálom. Ľudia to najprv odmietali. Potom ale prišiel štát s ponukou, že im zaplatí drevo, ak sa budú držať troch typov projektov z Prahy. Potom na to pristúpili,“ hovorí Dudáš a pokračuje: „Prvé dva typy boli jednoduché prízemné domy, tretí poschodový, čo je aj prípad Radenovho domu, ktorý bol v roku 1924 nanovo postavený.“
Radenovci boli bohatá gazdovská rodina, ktorá vlastnila jeden zo šestnástich gruntov. Usadlosti mali mená podľa pôvodných majiteľov: Joklovce, Čechovce, ale aj Radenovce. Počas 2. svetovej vojny zachvátil Čičmany ďalší veľký požiar. Po vojne bol Radenov dom vo veľmi zlom stave. Majiteľ, potomok pôvodných obyvateľov, sa oň nestaral. V roku 1959 mal dom zhodené celé horné poschodie aj celý krov, ostali len štyri steny prízemia. Štát prejavil záujem zriadiť v ňom múzeum. V roku 1967 dom získalo Považské múzeum a opravilo ho. Koncom sedemdesiatych rokov na strechu osadili nový šindeľ. Vydržal tridsať rokov, potom začali hniť trámy krovu a vlhnúť omietky.
Čo teda ďalej? Minulý týždeň sa z iniciatívy združenia Proti korupcii konalo v Čičmanoch pracovné stretnutie aktérov celej kauzy. Je príznačné, že zástupcovia dodávateľskej firmy MPM, ako aj subdodávateľskej firmy Drevostavby Dolný Kubín, neprišli. Po vypočutí všetkých príspevkov sa Pamiatková inšpekcia rozhodla pripraviť výzvu Považskému múzeu, ktorého štatutár z konferencie zutekal, aby neodkladne uplatnilo voči dodávateľovi reklamáciu a žiadalo výmenu buď celej krytiny, alebo aspoň všetkých nekvalitných šindľov. Chceli sme získať aj stanovisko firmy MPM Žilina. Obaja jej konatelia boli v čase uzávierky tohto článku v zahraničí a za firmu nám nemal kto odpovedať.
Kedysi však mali čičmianske domy oveľa jednoduchšiu výzdobu, ako ju poznáme dnes. V 19. storočí sa obvykle zdobili iba nárožia zrubov a priestor okolo okien, alebo prvý a posledný trám. Po rozsiahlom požiari v 1921 však pamiatkari vyzývali obyvateľov Čičmian, aby si na domoch obnovili aj tradičnú maľbu – no v novom duchu.
„Pamiatkari vtedy vyhlásili súťaž o najkrajšie maľovaný dom a ženy sa začali predbiehať, ktorá je šikovnejšia. Ocenené vyhrali husi alebo dobytok. Do Čičmian dokonca prišla Alica Masaryková, dcéra prezidenta, aby odovzdala víťazom ceny. Odvtedy ženy začali maľovať celú plochu zrubu a zjednotili ornamenty,“ uvádza riaditeľ Krajského pamiatkového úradu (KPÚ) v Žiline Miloš Dudáš a pokračuje: „Po roku 1946 maľba dreveníc dosiahla podobu gýča, namiesto historických geometrických motívov začali Čičmanci používať vzory zo svojich výšiviek a krojov ako je vtáčik a podobne.“
.ide to aj bez normy
V jednej maľovanej drevenici z 18. storočia býva aj projektant a strojný inžinier Juraj Kudjak s rodinou. Už dvadsať rokov sa venuje opravám zrubových stavieb. A práve on si ako prvý v roku 2010 všimol, že na Radenov dom – unikátnu poschodovú drevenicu, ktorej vlastníkom je žilinský VÚC a v správe ju má Považské múzeum, osadili namiesto predpísaného, ručne štiepaného šindľa iný – nízko kvalitný rezaný šindeľ. Kudjak okamžite zalarmoval Vandu Tuchyňovú, ktorá vtedy pracovala ako redaktorka Slovenského rozhlasu a zároveň je aktivistkou občianskeho združenia Proti korupcii.
Reakcia prišla rýchlo. Za Kudjakom prišli dvaja muži, ktorí sa predstavili ako konatelia dodávateľskej firmy, svoje mená neuviedli, a vyhrážali sa mu, že dobre vedia, kde býva a že má dieťa, ktoré chodí do školy. Nezastrašili ho. Ešte v čase, keď práce trvali, oslovil chlapov na stavbe jeho otec Anton Kudjak. Aj jeho zarazila zlá kvalita šindľov. „,Chlapi, odkiaľ ste,‘ opýtal som sa ich. ,Z Oravskej Polhory Štefaňaci,‘ povedali mi a dodali, že majú inštrukcie hovoriť, že ide o šindeľ z kvalitného červeného smreka. ,A čo ste vy načisto osprosteli,‘ opýtal som sa ich,“ hovorí Anton Kudjak. Aj jeho nekvalita šindľov rozčúlila, pretože Radenov dom by mal byť výkvetom ľudovej architektúry.
„Ak mal kedysi kunčaft pocit, že dostal zlé pivo, tak nakázal šenkárovi, aby si obliekol kožené gate a sadol si na drevenú lavicu, na ktorú predtým naliali pivo. Ak v stanovenom čase vstal a neprilepil sa, išlo o zlé pivo. A nepotreboval na to nijakú normu,“ dodáva s úsmevom Juraj Kudjak.
.dva posudky
Vanda Tuchyňová dala v mene združenia tri trestné oznámenia na múzeum ako zadávateľa prác, no polícia všetky zamietla. Ani ona sa nevzdala. „Vzala som si vzorku šindľa z Radenovho domu a obišla som si výrobcov šindľov na Kysuciach, na Orave aj v Poľsku. Všetci iba zalomili rukami a povedali, že to je šindeľ, ktorý sa hodí na psiu búdu. Hrče sa časom začnú vylupovať a do strechy bude zatekať,“ spomína Tuchyňová. „Avizovala som prípad Pamiatkovej inšpekcii Ministerstva kultúry SR. Tá vykonala kontrolu a priznala, že je tu problém. Výsledok? Múzeum namiesto výmeny zlej strechy dohodlo s firmou MPM ako hlavným dodávateľom predĺženie jej záruky na 25 rokov. Opierali sa pritom o znalecký posudok profesora Ladislava Reinprechta. Ten však strechu vôbec nevidel zblízka, iba zo zeme.“
Združenie Proti korupcii dalo v roku 2012 vypracovať alternatívny znalecký posudok českému expertovi Stanislavovi Mikovi. Ten si dal tú námahu a na strechu po rebríku vyliezol. Jeho závery neprekvapujú. Použitý rezaný šindeľ sa podľa Miku hodí nanajvýš na vnútorné vertikálne obklady, no vôbec nie na strechu pamiatky. Jeho kvalita je veľmi nízka. Všetko nasvedčuje tomu, že ho vyrobili v Poľsku z dosiek a to tak, že jednu stranu obrúsili na hranu a do druhej vyrezali drážku. Rezaním dosiek sa prerušili drevné vlákna, takže šindeľ má oproti rozpočtovanému štiepanému šindľu so životnosťou od 40 do 60 rokov oveľa kratšiu životnosť asi 15 rokov.
.kde je pravda?
Za všetkým sú peniaze, aj v tomto prípade. Kvalitný štiepaný šindeľ stojí podľa znalca Miku v rámci Európskej únie 61 centov, no šindeľ dodaný na dvesto štvorcových metrov strechy Radenovho domu má hodnotu maximálne 25 centov za kus. Podozrivý je už výber firmy. Múzeum na opravu krovu a strechy Radenovho domu oslovilo tri firmy, pričom ani jedna sa nešpecializuje na prácu s drevom. Víťazom „tendra“ bola žilinská stavebno-montážna firma MPM. Tá pritom dala urobiť šindľovú strechu firme Drevostavby Dolný Kubín.
Podľa faktúry strecha stála 12-tisíc eur, no jej hodnota podľa znalca Miku je o polovicu nižšia. Kde teda skončilo 6-tisíc eur? Na to múzeum ani VÚC nevie odpovedať. Pozoruhodný je aj rozpočet. Múzeum pôvodne žiadalo od ministerstva kultúry dotáciu na Radenov dom vo výške 56 587 eur. Ministerstvo z programu Obnovme si svoj dom udelí obvykle žiadateľovi iba časť žiadanej dotácie a zvyšok si musí získať sám. Ide o príspevkový program. Tu však poskytli približne 40 percent požadovanej sumy – 20 700 eur. VÚC dnes tvrdí, že múzeum k tejto sume doložilo z vlastných zdrojov 2 800 eur, takže celá stavba vyšla na 23 500 eur. Ako sa dá spraviť stavba, ktorá mala stáť vyše 56-tisíc eur za ani nie polovičnú sumu? Aj to je otázka, na ktorú VÚC nevie odpovedať.
Vedúci odboru vnútornej správy VÚC Ján Jarošík hovorí ironicky o „kauze“. Nijaké machinácie s financiami nepripúšťa, naopak, hovorí o efektívnom šetrení celkových nákladov. „Nie sme úplne spokojní, ale máme záruku 25 rokov,“ dodáva Jarošík.
.kto je zodpovedný?
Čo je úplne absurdné, VÚC podal v roku 2012 na Pamiatkovú inšpekciu MK SR dva podnety na kontrolu postupu KPÚ. V prvom pamiatkarov obviňuje z toho, že zanedbali detailné sledovanie priebehu obnovy strechy Radenovho domu. V druhom mali zanedbať skutočnosť, že tretina použitých šindľov má hrče a pätina nebola rezaná pozdĺž vláknami, ale naprieč, čo sa odrazilo na kvalite a životnosti strechy.
Inšpekcia podnety v plnej miere zamietla a uviedla, že KPÚ nie je oprávnený kontrolovať kvalitu takej opravy. Túto povinnosť má naopak VÚC ako majiteľ Radenovho domu a Považské múzeum ako jeho správca a investor. Hlavné pochybenie spočíva podľa hlavného štátneho radcu inšpekcie Alexa Tahyho v tom, že múzeum realizovalo práce v rozpore s podmienkami KPÚ, a to bez toho, aby si dalo zmeny vopred odsúhlasiť. „Nebola dodržaná podmienka predpísaného štiepaného šindľa ako záruka jeho kvality, o čom sa KPÚ dozvedel, až keď bola strecha úplne dokončená. V prípade Radenovho domu nejde o autentické historické materiály, ale o kópie z nedávnej minulosti. Preto nedodržanie typu šindľa nepovažujeme za principiálnu chybu, ale za akceptovanie nekvalitnej dodávky prác zo strany ich zadávateľa, a teda nehospodárne nakladanie s verejnými prostriedkami, “ uvádza Tahy s tým, že KPÚ nemá povinnosť a ani kapacity, aby krok za krokom sledoval prebiehajúcu obnovu.
Aký by mal byť teda ďalší osud nekvalitnej strechy Radenovho domu? Riaditeľ KPÚ Dudáš hovorí, že nemá právo dať príkaz na odstránenie stavby alebo jej časti – to môže iba stavebný úrad. „Napokon sme akceptovali strechu z píleného šindľa. Máme spracované Zásady ochrany pamiatkového územia z roku 2007. A tie hovoria, že v Čičmanoch môže byť použitý štiepaný aj pílený šindeľ,“ vraví Dudáš.
.čo ďalej?
Čičmany v minulosti niekoľkokrát vyhoreli. V roku 1921 vyhorela celá dolná časť dediny a pamiatkari začali vyvíjať úsilie o záchranu. Mnohí miestni začali stavať nové domy na vyhorenisku, pričom si zavolali geodeta zo Žiliny. Ten začal Čičmany nanovo parcelovať. Keď sa o tom dozvedel Štátny referát ochrany pamiatok, tak tam poslali svojich ľudí a miestnych zabrzdili, aby to nerobili. Pamiatkari sľúbili, že podporia tých, ktorí budú stavať nové drevené domy, ale podľa tradičných čičmianskych vzorov.
„V roku 1922 doboví pamiatkari zadali úlohu architektom v Prahe, aby navrhli tri typy nových domov, podľa ktorých si majú ľudia stavať nové Čičmany. Vychádzali z tradičných domov, ale prispôsobili ich už novej dobe a novým materiálom. Ľudia to najprv odmietali. Potom ale prišiel štát s ponukou, že im zaplatí drevo, ak sa budú držať troch typov projektov z Prahy. Potom na to pristúpili,“ hovorí Dudáš a pokračuje: „Prvé dva typy boli jednoduché prízemné domy, tretí poschodový, čo je aj prípad Radenovho domu, ktorý bol v roku 1924 nanovo postavený.“
Radenovci boli bohatá gazdovská rodina, ktorá vlastnila jeden zo šestnástich gruntov. Usadlosti mali mená podľa pôvodných majiteľov: Joklovce, Čechovce, ale aj Radenovce. Počas 2. svetovej vojny zachvátil Čičmany ďalší veľký požiar. Po vojne bol Radenov dom vo veľmi zlom stave. Majiteľ, potomok pôvodných obyvateľov, sa oň nestaral. V roku 1959 mal dom zhodené celé horné poschodie aj celý krov, ostali len štyri steny prízemia. Štát prejavil záujem zriadiť v ňom múzeum. V roku 1967 dom získalo Považské múzeum a opravilo ho. Koncom sedemdesiatych rokov na strechu osadili nový šindeľ. Vydržal tridsať rokov, potom začali hniť trámy krovu a vlhnúť omietky.
Čo teda ďalej? Minulý týždeň sa z iniciatívy združenia Proti korupcii konalo v Čičmanoch pracovné stretnutie aktérov celej kauzy. Je príznačné, že zástupcovia dodávateľskej firmy MPM, ako aj subdodávateľskej firmy Drevostavby Dolný Kubín, neprišli. Po vypočutí všetkých príspevkov sa Pamiatková inšpekcia rozhodla pripraviť výzvu Považskému múzeu, ktorého štatutár z konferencie zutekal, aby neodkladne uplatnilo voči dodávateľovi reklamáciu a žiadalo výmenu buď celej krytiny, alebo aspoň všetkých nekvalitných šindľov. Chceli sme získať aj stanovisko firmy MPM Žilina. Obaja jej konatelia boli v čase uzávierky tohto článku v zahraničí a za firmu nám nemal kto odpovedať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.