Vinou korupcie a politického marketingu to síce celkom slobodná súťaž nie je, ale kedy bola? Solón, básnik, politik, filozof vo veku prvej demokracie, ktorá sa zrodila v Aténach päť storočí pred naším letopočtom: „...občané sami chtějí zničit slavné to město, poslušně kloníce sluch za ziskem v slepotě své, s nimi pak vůdcové lidu, práv nedbalí...“. Jedna z celebrít klasickej sociológie P. A. Sorokin vo svojom diele Krise našeho věku (anglicky 1947, česky 1948) v závere konštatuje, že dejiny ľudstva sú skôr ako dejinami pokroku dejinami nevyliečiteľnej ľudskej hlúposti, akokoľvek často sa tvárili ako boj za demokraciu v tomto svete.
Máme rok 2014. Na Slovensku sa skončilo funkčné obdobie dvakrát priamo a slobodne zvoleného beznázorového prezidenta. V Česku tento post zastáva charizmatický egomaniak Miloš Zeman. Druhý najvýznamnejší post v českej exekutíve pripadol bývalému agentovi ŠTB a komunistovi Andrejovi Babišovi. Premiérom na Slovensku je rýdzi technológ moci Robert Fico. Tamtiež vyniesli regionálne voľby do štruktúr moci nacionálneho socialistu Kotlebu. V Česku Okamuru a jeho absurdný „Úsvit demokracie“, o ktorom sa vie iba toľko, že presadzuje priamu demokraciu úplne všade. A to som naozaj spomenul iba niekoľko ilustrácií slobodného výberu politikov ľudovým hlasovaním. Fakt, že sa o tom dá takto otvorene hovoriť bez toho, aby bolo nutné sedieť v base či rovno položiť život, je však nesporne pokrok. Napriek tomu, vyvážiť vplyv spomenutých politikov kompetentnými štátnikmi s víziou a s pevnými charaktermi by bol problém. Hlas ľudu, alebo väčšina, sa totiž mýli so železnou pravidelnosťou. Pamätáte sa ešte na miláčika verejnosti Vladimíra Mečiara?
Rozdávať si to s ľudskou prirodzenosťou je vôbec sizyfovský údel. Napokon, demokracia je iba nepatrný fragment známych dejín ľudstva a má mocných nepriateľov. Okrem mľandravých demokratov sa grupujú z radov radikálnych milovníkov jedinej správnej viery a ideológie. Luza sa zatiaľ prizerá a čaká na svoju príležitosť. Tá sa približuje úmerne presvedčeniu, že západná civilizácia je negatívny a chorý typ spoločenského zriadenia. Západná civilizácia však nie je ani negatívny, ani chorý typ spoločenského zriadenia, ale iba jeden z typov, ktorý dáva najviac slobody vrátane slobody zničiť slobodu. Treba len dúfať, že počet mizerných zástancov demokracie a jej militantných nepriateľov neprekročí kritickú hranicu. Alebo presnejšie: keď ju prekročia, nedokážu vytvoriť dlhodobejšiu koalíciu.
Sorokin vo svojom spomenutom diele vkladal nádej do náboženstva, mravnosti a práva. Verím skôr permanentnému konfliktu, ktorý masíruje a spevňuje kolektívnu myseľ, telo a ducha demokratov pod kuratelou mravnosti a práva. Kľúčová otázka: Akej mravnosti a akého práva?
Máme rok 2014. Na Slovensku sa skončilo funkčné obdobie dvakrát priamo a slobodne zvoleného beznázorového prezidenta. V Česku tento post zastáva charizmatický egomaniak Miloš Zeman. Druhý najvýznamnejší post v českej exekutíve pripadol bývalému agentovi ŠTB a komunistovi Andrejovi Babišovi. Premiérom na Slovensku je rýdzi technológ moci Robert Fico. Tamtiež vyniesli regionálne voľby do štruktúr moci nacionálneho socialistu Kotlebu. V Česku Okamuru a jeho absurdný „Úsvit demokracie“, o ktorom sa vie iba toľko, že presadzuje priamu demokraciu úplne všade. A to som naozaj spomenul iba niekoľko ilustrácií slobodného výberu politikov ľudovým hlasovaním. Fakt, že sa o tom dá takto otvorene hovoriť bez toho, aby bolo nutné sedieť v base či rovno položiť život, je však nesporne pokrok. Napriek tomu, vyvážiť vplyv spomenutých politikov kompetentnými štátnikmi s víziou a s pevnými charaktermi by bol problém. Hlas ľudu, alebo väčšina, sa totiž mýli so železnou pravidelnosťou. Pamätáte sa ešte na miláčika verejnosti Vladimíra Mečiara?
Rozdávať si to s ľudskou prirodzenosťou je vôbec sizyfovský údel. Napokon, demokracia je iba nepatrný fragment známych dejín ľudstva a má mocných nepriateľov. Okrem mľandravých demokratov sa grupujú z radov radikálnych milovníkov jedinej správnej viery a ideológie. Luza sa zatiaľ prizerá a čaká na svoju príležitosť. Tá sa približuje úmerne presvedčeniu, že západná civilizácia je negatívny a chorý typ spoločenského zriadenia. Západná civilizácia však nie je ani negatívny, ani chorý typ spoločenského zriadenia, ale iba jeden z typov, ktorý dáva najviac slobody vrátane slobody zničiť slobodu. Treba len dúfať, že počet mizerných zástancov demokracie a jej militantných nepriateľov neprekročí kritickú hranicu. Alebo presnejšie: keď ju prekročia, nedokážu vytvoriť dlhodobejšiu koalíciu.
Sorokin vo svojom spomenutom diele vkladal nádej do náboženstva, mravnosti a práva. Verím skôr permanentnému konfliktu, ktorý masíruje a spevňuje kolektívnu myseľ, telo a ducha demokratov pod kuratelou mravnosti a práva. Kľúčová otázka: Akej mravnosti a akého práva?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.