.slovenská
Od čias Suchoňa a Cikkera sa toho veľa zmenilo. Jedinou novou veľkou operou (rozumejme dielo s kompletným orchestrom určené pre dospelého diváka) uvedenou v SND po novembri 1989 boli The Players od Juraja Beneša (2004). Inak sa operné partitúry zväčša pretĺkajú mimo oficiálneho operného priestoru (Skrat, GUnaGU, Stanica Žilina-Záriečie, chrámy rôzneho vyznania). V horšom prípade končia v zásuvkách pracovných stolov. A v tom najhoršom nevzniknú vôbec. „Skladatelia argumentujú, že načo písať operu, keď ju nikto neuvedie. A divadlá poukazujú na to, že žiadne nové diela nie sú k dispozícii. Takže sa moceme do kruhu,“ odpovedal na otázku, prečo je súčasnej tvorby menej než šafranu, hudobný skladateľ Peter Zagar (kød, 1/2012).
Tento kruh sa začiatkom sezóny 2013/2014 konečne (na chvíľu?) prelomil: Slovenské národné divadlo uviedlo v svetovej premiére Doriana Graya, opernú prvotinu Ľubice Čekovskej (1975), ktorá si skladateľské ostrohy brúsila na londýnskej Royal Academy of Music u kľúčových autorít súčasnej hudby Paula Pattersona, Arva Pärta, Thomasa Adésa či Harrisona Birtwistlea. Aj jej debut vznikol na anglický námet a v anglickom jazyku (libreto z pera renomovanej spisovateľky Kate Pullingerovej). Netreba však za tým čítať „odnárodnenosť“ autorky, ale zdravé ambície exportovať dielo na mimoslovenské javiská. Dorian Gray tento potenciál má. Začína sa síce pomerne konvenčne, no s pribúdajúcimi šrámami na svedomí titulného hrdinu nadobúda partitúra harmonicky i rytmicky odvážnejší ráz. Výborným nápadom je hudobné zhmotnenie Dorianovho portrétu, ktorý je v javiskovej rovine iba prázdnym rámom. Krásu mladíka, upadajúcu v dôsledku zlého života, zhmotnila autorka v čistej melodickej linke chlapčenských sopránov (Bratislavský chlapčenský zbor), ktorá sa postupne digitálne deformuje, až z pôvodnej anjelskej melódie ostane len kvíliaca a šuštiaca persifláž. Pri speváckych partoch stojí za ocenenie, že hoci preveria vokálne dispozície interpretov, ešte vždy sú komponované s reálnym pohľadom na možnosti ľudského hlasu – a to nie je v modernej opernej tvorbe vôbec samozrejmosťou.
O tom, že nejde o slepú uličku, do ktorej zablúdia len zasvätenci, svedčí slušný divácky záujem a dobrá odozva u „normálneho“ publika. A to napriek tomu, že po divadelnej stránke sa dalo z diela vyťažiť podstatne viac, než sa to podarilo hosťujúcemu tímu na čele s vychytenou nemeckou režisérkou Nicolou Raab. Tá prekvapila najmä tým, že ničím neprekvapila: málo nápaditá scénická podoba iba lineárne ilustruje dej, bez rozohrania druhého plánu, prítomného vo Wildovej predlohe aj v Čekovskej hudbe. Čo dielu ubrala režisérka, to mu pridal dirigent: pod vedením mladého noblesného Angličana Christophera Warda, ktorý predstavil motivicky bohatú partitúru nádherne zrozumiteľným spôsobom, pôsobil orchester SND, akoby bola súdobá hudba jeho každodenným chlebom.
Popri Čekovskej veľkoryso poňatom debute boli tento rok uvedené aj komorné opusy Mareka Piačeka (1972), originálneho „hravého“ experimentátora, ktorý má k dnešnému dňu na autorskom konte osem opier (všetky premiérované v „alternatívnych“ priestoroch). Najväčšie očakávania sa spájali s operou - dokumentom 66 sezón, skomponovanou na motívy rovnomenného filmu Petra Kerekesa. Uviedlo ju Štátne divadlo Košice v spolupráci s Asociáciou súčasného divadla a Európskym hlavným mestom kultúry v charizmatickom priestore Kunsthalle – zrekonštruovanej košickej plavárne. Škoda, že scénické premiéry ostali doteraz jedinými predstaveniami zaujímavého projektu. Kto nestihol slávnostnú prezentáciu počas predvianočného víkendu, môže akurát dúfať, že nešlo len o zazmluvnenú „povinnú jazdu“ uzatvárajúcu projekt Košice 2013. Podobné nádeje sa vzťahujú aj k ďalšiemu Piačekovmu projektu, dokumentárnej melodráme Apollopera, rekonštruujúcej bombardovanie bratislavskej Apolky. Umne skomponovaná partitúra s dominantným zástojom zboru by si zaslúžila plnohodnotnú scénickú podobu – zatiaľ sme sa museli uskromniť s koncertným uvedením v Malej sále Slovenskej filharmónie a v rámci Radio_Head Awards festivalu v Komornom štúdiu Slovenského rozhlasu. A do tretice Piaček zrealizoval sympatický edukačný projekt Opera 2'16 a pol: Vesmírna odysea (Stanica Žilina-Záriečie), v ktorom popri troch sólistoch Slovenskej filharmónie účinkovalo dvadsaťpäť detí zo žilinského kraja. Podčiarknuté, zrátané: podobnú koncentráciu nových slovenských titulov sme dávno nezaregistrovali.
.v SND čierna
Ak by sme hľadali nitku spájajúcu päť najnovších inscenácií Opery SND, jej farba by bola čierna: i v prípadoch, keď smutný pohľad na človeka nepramenil priamo z titulu (Dorian Gray), vynahradili nám to tvorcovia.
V koncepcii hosťujúceho nemeckého režiséra Martina Schüllera, podpísaného pod Rigolettom, stelesňuje Vojvoda zhýralý narcizmus a emocionálnu pustotu. V tragédii Gildinho zneuctenia nehrá o nič láskavejšiu rolu, než zvrhlí posluhovači Marullo a Borsa. No ani nešťastný otec Rigoletto nevychádza v dobrom svetle – jeho oportunizmus hraničí s nadprácou. Celkovo však príspevok k verdiovskému roku nepatrí k výhram sezóny – slušne nahodená inscenácia postupne stráca grády, až v závere rozbije realistickosť tvaru naivné zjavenie mŕtvej Gildy.
Aj Peter Konwitschny pretavil Pucciniho Bohému, ktorú u nás poznáme skôr ako sladkastú melodrámu, do smutnej štúdie o zbabranom živote. Spieva a hrá sa v nej o strachu – z osamelosti, zo smrti, ale i z lásky, obnášajúcej zodpovednosť za milovanú/milujúcu osobu. Konwitschného bohémovia nevládzu byť empatickí a súcitní: sú vytlačení na okraj spoločnosti, bez perspektívy, chudobní, uzimení a hladní. Pokope ich držia viac núdza a zotrvačnosť než priateľstvo za hrob. Smrti sa otáčajú chrbtom, zanechajúc na scéne mŕtvu Mimi a zmäteného Rodolfa, ktorý nemá silu pripojiť sa k odchádzajúcim druhom, ani klesnúť k milenkinmu telu. Záverečný moment, keď v úplnom tichu stojí uprostred prázdneho javiska paralyzovaný básnik a publikum sa zdráha prerušiť vzácny okamih divadelnej pravdy konvenčným potleskom, sa v opere každý deň nezažije. Málokomu je zrejme pochuti, že si na neho režisér v tejto chvíli nemilosrdne posvieti. Zapálené svetlo v hľadisku je však neoddeliteľnou súčasťou Konwitschného zámeru: Nestojí o naše dojatie, jeho cieľom je, aby sme z divadla nevychádzali oddýchnutí, ale zasiahnutí a zmenení. A hoci rovnako ako v prípade Eugena Onegina (2004) a Madama Butterfly (2007) ide o remake staršej práce, vôbec to nevadí – múdre inscenácie nestarnú. Vďaka Petrovi Konwitschnému a dirigentovi Friedrichovi Haiderovi sa v SND servíruje lekcia írečitého hudobnodivadelného kumštu, ktorú si netreba nechať ujsť.
Inscenátori Mozartovej poslednej opery La clemenza di Tito (jej historicky prvé uvedenie na profesionálnom javisku patrí k najvýraznejším dramaturgickým činom Haiderovej éry) Jiří Nekvasil a Daniel Dvořák zjavne neuverili, že by sa z muža s poškvrnenými rukami, akým bol historický predobraz operného cisára Tita, mohla nástupom na trón stať morálne bezúhonná a zbožňovaniahodná osobnosť. Neboli síce takí radikálni ako ich rakúsky kolega Martin Kušej (skvelá salzburská inscenácia z roku 2003), vykresľujúci Tita ako choromyseľného, nevypočítateľného vládcu nerónskeho typu. No aj v Bratislave sa pochybuje o úprimnosti ideálneho vladára, ktorý s povznesenou ľahostajnosťou prijíma prejavy lásky svojich poddaných z výšin vysokozdvižného vozíka. Škoda len prepálenej farebno-svetelnej inštalácie (inšpirácia Danom Flavinom), jej vizuálna agresivita a symbolická nezrozumiteľnosť uberajú produkcii body. Stratu vyrovnáva skvelé hudobné naštudovanie: podobne ako Bohéma, aj Tito opätovne dokladoval, že vo Friedrichovi Haiderovi získala Opera SND na svoje čelo skvelého dirigenta s jasným muzikantským postojom, ktorý dokáže motivovať orchester na stúpajúcu kvalitu výkonov.
Bratislavskú sezónu uzavrela Čajkovského Piková dáma v réžii Mariána Chudovského. V inscenácii temnejšej než všetky predchádzajúce sa spája dusný príbeh o hráčskej vášni, čo pripraví hlavného hrdinu o rozum i cit, s koncepciou režiséra, ktorého umelecké okuliare nikdy nemali ružové sklá. Mestská societa obývajúca Pikovú dámu nie je o nič lepšia ako zatratenec Hermann – len si ešte zachovala zdanie normálnosti. Smotánka na sanktpeterburskom plese sa oddáva hazardu, alkoholu i erotickým zábavkám, všade sa povaľujú karty a bankovky. Vertikálne lamely, medzi ktorými sa potuluje Hermann, pripomínajú nervové vlákna ubolenej mysle, odrazy v ich zrkadlovom nátere evokujú schizofrenický rozklad nešťastníkovej osobnosti. Po jednom Wardovom (Dorian Gray) a troch Haiderových naštudovaniach (Rigoletto, Bohéma, Tito) dostal v Pikovej dáme príležitosť hlavný dirigent Opery Rastislav Štúr, aby – nie prvýkrát – potvrdil, že je výsostne divadelne cítiacim dirigentom so zmyslom pre funkciu detailov v široko klenutom celku. Ak sa dá niečo „Pikovke“ vytknúť, tak asi jej zraniteľnosť. Už prvé dva premiérové večery naznačili, že ak sa na javisku nestretne správne obsadenie a do hľadiska nepreskočí iskra, napätie príbehu vyprchá.
.v Štátnom divadle medzi snom a realitou
Takéto motto dali svojej sezóne Košičania a repertoár rozšírili o Belliniho Námesačnú, Straussovu Ariadnu na Naxe, veristické dvojičky Sedliacka česť/Komedianti, ktoré zjednocuje moment divadla v divadle či pohyb medzi ráciom a iracionalitou.
Nie je to tak dávno, čo dramaturgia košickej opery čerpala výlučne zo studnice titulov považovaných za kasové ťaháky, ktoré sa zhmotňovali v divácky nekonfliktných tvaroch. S príchodom staronového šéfa Karola Kevického a jeho mladej českej spolupracovníčky Lindy Keprtovej sa kormidlo rázne otočilo. Ich odvahu prichádzať s neopozeranými titulmi verifikuje nielen úspech vlaňajších Dialógov karmelitánok, ktoré Keprtovej vyniesli prestížnu DOSKU za najlepšiu réžiu sezóny 2012/2013 (že to bola cena zaslúžená, dokázali Košičania pred pár dňami ako hostia medzinárodného festivalu Eurokontext i v pomyselnom súboji so „silnejšími hráčmi“). Dôkazom správnosti zvolenej cesty je najmä kvalitatívny rast sólistického ansámblu, orchestra aj zboru.
Z čisto divadelného hľadiska nepredstavuje žiadna z inscenácií režírovaných českými umelcami jednoznačné „terno“: Námesačná (Václav Málek) je príliš naivná a ilustratívna, artistná Ariadna (Linda Keprtová) zatlačená do grotesky bez kontrastného divadelného aj „človečieho“ rozmeru, realisticky uchopená dvojinscenácia Sedliackej cti a Komediantov (Michael Tarant) zase javiskovo „prepálená“. Pre spravodlivosť, nie sú ani prepadákmi, odsúdenými na derniéru. Predovšetkým na každej z nich poznať, že konfrontácie s neznámymi štýlovými oblasťami (virtuózne belcanto v naštudovaní Petra Valentoviča aj exkluzívna klasika 20. storočia pod taktovkou Mariána Lejavu zneli v Štátnom divadle prvýkrát) sú maximálne prospešné: náročné skúšky zvyšujú kvality i umelecké sebavedomie súboru. Ak vezmeme do úvahy, že mzda zboristu či orchestrálneho hráča mimo centra dosahuje sotva štyristo eur, takže si väčšina z nich privyrába, ako vie, deje sa v Košiciach menší zázrak.
.v Štátnej opere útlmová
Podobné konštatovanie už roky platí pre banskobystrickú Štátnu operu, ktorej orchester si pod vedením šéfdirigenta Mariána Vacha vybudoval rešpekt a uznanie najmä za verdiovské opusy a slovenskú opernú klasiku (Krútňava, Coriolanus). Sezóna 2013/2014 bola operne diétnejšia. Kvantitatívny ukazovateľ je podmienený objektívne: v zmysle dlhoročnej koncepcie venujú Bystričania jednu zo štyroch premiér sezóny na striedačku baletu alebo muzikálu/operete (na rade bol tanec) a sporadicky (vyšlo na tento rok) naštudujú „multižánrové“ dielo, zväčša z dielne domácej autorky Dany Dinkovej (tentoraz koláž Verdi). Pre operu tak zvýšili len dve čiarky. Z nich prvá ašpiruje na najslabšiu inscenáciu opernej sezóny: Dvořákova Rusalka hosťujúcej českej režisérky Jany Andělovej Pletichovej nie je ani predstavením pre detského diváka (jej dĺžka a javisková statickosť nudia), ani inscenáciou pre dospelých (na to je príliš naivná, popisná a hudobne fádna). Postavám chýba iskra života aj vzájomné vzťahy, spieva sa výlučne z rampy do hľadiska – a od toho sme si už veru i na konvenčne nastavenom Slovensku odvykli. Zriedka uvádzaní Bizetovi Lovci perál dostali pod rukami režisérky Andrey Hlinkovej, výtvarníčky Miriam Struhárovej a módneho návrhára Borisa Hanečku vizuálne výrazný šat: zaplavili ich surrealistické projekcie inšpirované Salvadorom Dalím, lesklé materiály a hojné tanečné čísla. Javiskové efekty diváka možno zaujmú, no ich nestriedme používanie ide na úkor divadelnosti tvaru. Po nevydarenej Rusalke je pozitívom naštudovania hudobná rehabilitácia súboru: Procházkov zbor aj orchester pod rukami Igora Bullu zneli farebne, suverénne a čisto.
.o spevákoch
Stále síce platí, že nám žalostne chýbajú dramatickejšie hlasy vo všetkých hlasových odboroch, ale keďže ide o krízu celosvetovú, sústreďme sa radšej na to, čo máme doma dobré. V premiérach tejto sezóny zarezonovali napríklad Eva Hornyáková (Mimi) a Kyungho Kim (Rodolfo) v Bohéme, Terézia Kružliaková (Sesto) a Linda Ballová (Vittelia) v La clemenza di Tito, Miroslav Dvorský (Hermann) a Jitka Sapara-Fischerová (Grófka) v Pikovej dáme, Louise Hudson (Ariadna) a Michaela Váradyová (Zerbinetta) v Ariadne na Naxe, Janette Zsigová (Nedda) a Boldizsár Lászlóo v Komediantoch či hosťujúca Poľka Katarzyna Mackiewicz v Lovcoch perál. Pár repríz Traviaty, Macbetha, Otella, Dona Giovanniho a Barbiera zo Sevilly ozdobili naši medzinárodne žiadaní svetobežníci Dalibor Jenis, Pavol Bršlík a Jana Kurucová. Ozajstné melomanské lahôdky sa servírovali na koncertoch agentúry KAPOS, ktorá rozšírila exkluzívnu kolekciu Svetových operných hviezd o barokovú kráľovnú Joyce DiDonato a slovanského tenorového princa Piotra Beczału.
Vyzerá to tak, že opere na Slovensku sa naozaj nevodí zle.
.autorka je operná kritička.
Od čias Suchoňa a Cikkera sa toho veľa zmenilo. Jedinou novou veľkou operou (rozumejme dielo s kompletným orchestrom určené pre dospelého diváka) uvedenou v SND po novembri 1989 boli The Players od Juraja Beneša (2004). Inak sa operné partitúry zväčša pretĺkajú mimo oficiálneho operného priestoru (Skrat, GUnaGU, Stanica Žilina-Záriečie, chrámy rôzneho vyznania). V horšom prípade končia v zásuvkách pracovných stolov. A v tom najhoršom nevzniknú vôbec. „Skladatelia argumentujú, že načo písať operu, keď ju nikto neuvedie. A divadlá poukazujú na to, že žiadne nové diela nie sú k dispozícii. Takže sa moceme do kruhu,“ odpovedal na otázku, prečo je súčasnej tvorby menej než šafranu, hudobný skladateľ Peter Zagar (kød, 1/2012).
Tento kruh sa začiatkom sezóny 2013/2014 konečne (na chvíľu?) prelomil: Slovenské národné divadlo uviedlo v svetovej premiére Doriana Graya, opernú prvotinu Ľubice Čekovskej (1975), ktorá si skladateľské ostrohy brúsila na londýnskej Royal Academy of Music u kľúčových autorít súčasnej hudby Paula Pattersona, Arva Pärta, Thomasa Adésa či Harrisona Birtwistlea. Aj jej debut vznikol na anglický námet a v anglickom jazyku (libreto z pera renomovanej spisovateľky Kate Pullingerovej). Netreba však za tým čítať „odnárodnenosť“ autorky, ale zdravé ambície exportovať dielo na mimoslovenské javiská. Dorian Gray tento potenciál má. Začína sa síce pomerne konvenčne, no s pribúdajúcimi šrámami na svedomí titulného hrdinu nadobúda partitúra harmonicky i rytmicky odvážnejší ráz. Výborným nápadom je hudobné zhmotnenie Dorianovho portrétu, ktorý je v javiskovej rovine iba prázdnym rámom. Krásu mladíka, upadajúcu v dôsledku zlého života, zhmotnila autorka v čistej melodickej linke chlapčenských sopránov (Bratislavský chlapčenský zbor), ktorá sa postupne digitálne deformuje, až z pôvodnej anjelskej melódie ostane len kvíliaca a šuštiaca persifláž. Pri speváckych partoch stojí za ocenenie, že hoci preveria vokálne dispozície interpretov, ešte vždy sú komponované s reálnym pohľadom na možnosti ľudského hlasu – a to nie je v modernej opernej tvorbe vôbec samozrejmosťou.
O tom, že nejde o slepú uličku, do ktorej zablúdia len zasvätenci, svedčí slušný divácky záujem a dobrá odozva u „normálneho“ publika. A to napriek tomu, že po divadelnej stránke sa dalo z diela vyťažiť podstatne viac, než sa to podarilo hosťujúcemu tímu na čele s vychytenou nemeckou režisérkou Nicolou Raab. Tá prekvapila najmä tým, že ničím neprekvapila: málo nápaditá scénická podoba iba lineárne ilustruje dej, bez rozohrania druhého plánu, prítomného vo Wildovej predlohe aj v Čekovskej hudbe. Čo dielu ubrala režisérka, to mu pridal dirigent: pod vedením mladého noblesného Angličana Christophera Warda, ktorý predstavil motivicky bohatú partitúru nádherne zrozumiteľným spôsobom, pôsobil orchester SND, akoby bola súdobá hudba jeho každodenným chlebom.
Popri Čekovskej veľkoryso poňatom debute boli tento rok uvedené aj komorné opusy Mareka Piačeka (1972), originálneho „hravého“ experimentátora, ktorý má k dnešnému dňu na autorskom konte osem opier (všetky premiérované v „alternatívnych“ priestoroch). Najväčšie očakávania sa spájali s operou - dokumentom 66 sezón, skomponovanou na motívy rovnomenného filmu Petra Kerekesa. Uviedlo ju Štátne divadlo Košice v spolupráci s Asociáciou súčasného divadla a Európskym hlavným mestom kultúry v charizmatickom priestore Kunsthalle – zrekonštruovanej košickej plavárne. Škoda, že scénické premiéry ostali doteraz jedinými predstaveniami zaujímavého projektu. Kto nestihol slávnostnú prezentáciu počas predvianočného víkendu, môže akurát dúfať, že nešlo len o zazmluvnenú „povinnú jazdu“ uzatvárajúcu projekt Košice 2013. Podobné nádeje sa vzťahujú aj k ďalšiemu Piačekovmu projektu, dokumentárnej melodráme Apollopera, rekonštruujúcej bombardovanie bratislavskej Apolky. Umne skomponovaná partitúra s dominantným zástojom zboru by si zaslúžila plnohodnotnú scénickú podobu – zatiaľ sme sa museli uskromniť s koncertným uvedením v Malej sále Slovenskej filharmónie a v rámci Radio_Head Awards festivalu v Komornom štúdiu Slovenského rozhlasu. A do tretice Piaček zrealizoval sympatický edukačný projekt Opera 2'16 a pol: Vesmírna odysea (Stanica Žilina-Záriečie), v ktorom popri troch sólistoch Slovenskej filharmónie účinkovalo dvadsaťpäť detí zo žilinského kraja. Podčiarknuté, zrátané: podobnú koncentráciu nových slovenských titulov sme dávno nezaregistrovali.
.v SND čierna
Ak by sme hľadali nitku spájajúcu päť najnovších inscenácií Opery SND, jej farba by bola čierna: i v prípadoch, keď smutný pohľad na človeka nepramenil priamo z titulu (Dorian Gray), vynahradili nám to tvorcovia.
V koncepcii hosťujúceho nemeckého režiséra Martina Schüllera, podpísaného pod Rigolettom, stelesňuje Vojvoda zhýralý narcizmus a emocionálnu pustotu. V tragédii Gildinho zneuctenia nehrá o nič láskavejšiu rolu, než zvrhlí posluhovači Marullo a Borsa. No ani nešťastný otec Rigoletto nevychádza v dobrom svetle – jeho oportunizmus hraničí s nadprácou. Celkovo však príspevok k verdiovskému roku nepatrí k výhram sezóny – slušne nahodená inscenácia postupne stráca grády, až v závere rozbije realistickosť tvaru naivné zjavenie mŕtvej Gildy.
Aj Peter Konwitschny pretavil Pucciniho Bohému, ktorú u nás poznáme skôr ako sladkastú melodrámu, do smutnej štúdie o zbabranom živote. Spieva a hrá sa v nej o strachu – z osamelosti, zo smrti, ale i z lásky, obnášajúcej zodpovednosť za milovanú/milujúcu osobu. Konwitschného bohémovia nevládzu byť empatickí a súcitní: sú vytlačení na okraj spoločnosti, bez perspektívy, chudobní, uzimení a hladní. Pokope ich držia viac núdza a zotrvačnosť než priateľstvo za hrob. Smrti sa otáčajú chrbtom, zanechajúc na scéne mŕtvu Mimi a zmäteného Rodolfa, ktorý nemá silu pripojiť sa k odchádzajúcim druhom, ani klesnúť k milenkinmu telu. Záverečný moment, keď v úplnom tichu stojí uprostred prázdneho javiska paralyzovaný básnik a publikum sa zdráha prerušiť vzácny okamih divadelnej pravdy konvenčným potleskom, sa v opere každý deň nezažije. Málokomu je zrejme pochuti, že si na neho režisér v tejto chvíli nemilosrdne posvieti. Zapálené svetlo v hľadisku je však neoddeliteľnou súčasťou Konwitschného zámeru: Nestojí o naše dojatie, jeho cieľom je, aby sme z divadla nevychádzali oddýchnutí, ale zasiahnutí a zmenení. A hoci rovnako ako v prípade Eugena Onegina (2004) a Madama Butterfly (2007) ide o remake staršej práce, vôbec to nevadí – múdre inscenácie nestarnú. Vďaka Petrovi Konwitschnému a dirigentovi Friedrichovi Haiderovi sa v SND servíruje lekcia írečitého hudobnodivadelného kumštu, ktorú si netreba nechať ujsť.
Inscenátori Mozartovej poslednej opery La clemenza di Tito (jej historicky prvé uvedenie na profesionálnom javisku patrí k najvýraznejším dramaturgickým činom Haiderovej éry) Jiří Nekvasil a Daniel Dvořák zjavne neuverili, že by sa z muža s poškvrnenými rukami, akým bol historický predobraz operného cisára Tita, mohla nástupom na trón stať morálne bezúhonná a zbožňovaniahodná osobnosť. Neboli síce takí radikálni ako ich rakúsky kolega Martin Kušej (skvelá salzburská inscenácia z roku 2003), vykresľujúci Tita ako choromyseľného, nevypočítateľného vládcu nerónskeho typu. No aj v Bratislave sa pochybuje o úprimnosti ideálneho vladára, ktorý s povznesenou ľahostajnosťou prijíma prejavy lásky svojich poddaných z výšin vysokozdvižného vozíka. Škoda len prepálenej farebno-svetelnej inštalácie (inšpirácia Danom Flavinom), jej vizuálna agresivita a symbolická nezrozumiteľnosť uberajú produkcii body. Stratu vyrovnáva skvelé hudobné naštudovanie: podobne ako Bohéma, aj Tito opätovne dokladoval, že vo Friedrichovi Haiderovi získala Opera SND na svoje čelo skvelého dirigenta s jasným muzikantským postojom, ktorý dokáže motivovať orchester na stúpajúcu kvalitu výkonov.
Bratislavskú sezónu uzavrela Čajkovského Piková dáma v réžii Mariána Chudovského. V inscenácii temnejšej než všetky predchádzajúce sa spája dusný príbeh o hráčskej vášni, čo pripraví hlavného hrdinu o rozum i cit, s koncepciou režiséra, ktorého umelecké okuliare nikdy nemali ružové sklá. Mestská societa obývajúca Pikovú dámu nie je o nič lepšia ako zatratenec Hermann – len si ešte zachovala zdanie normálnosti. Smotánka na sanktpeterburskom plese sa oddáva hazardu, alkoholu i erotickým zábavkám, všade sa povaľujú karty a bankovky. Vertikálne lamely, medzi ktorými sa potuluje Hermann, pripomínajú nervové vlákna ubolenej mysle, odrazy v ich zrkadlovom nátere evokujú schizofrenický rozklad nešťastníkovej osobnosti. Po jednom Wardovom (Dorian Gray) a troch Haiderových naštudovaniach (Rigoletto, Bohéma, Tito) dostal v Pikovej dáme príležitosť hlavný dirigent Opery Rastislav Štúr, aby – nie prvýkrát – potvrdil, že je výsostne divadelne cítiacim dirigentom so zmyslom pre funkciu detailov v široko klenutom celku. Ak sa dá niečo „Pikovke“ vytknúť, tak asi jej zraniteľnosť. Už prvé dva premiérové večery naznačili, že ak sa na javisku nestretne správne obsadenie a do hľadiska nepreskočí iskra, napätie príbehu vyprchá.
.v Štátnom divadle medzi snom a realitou
Takéto motto dali svojej sezóne Košičania a repertoár rozšírili o Belliniho Námesačnú, Straussovu Ariadnu na Naxe, veristické dvojičky Sedliacka česť/Komedianti, ktoré zjednocuje moment divadla v divadle či pohyb medzi ráciom a iracionalitou.
Nie je to tak dávno, čo dramaturgia košickej opery čerpala výlučne zo studnice titulov považovaných za kasové ťaháky, ktoré sa zhmotňovali v divácky nekonfliktných tvaroch. S príchodom staronového šéfa Karola Kevického a jeho mladej českej spolupracovníčky Lindy Keprtovej sa kormidlo rázne otočilo. Ich odvahu prichádzať s neopozeranými titulmi verifikuje nielen úspech vlaňajších Dialógov karmelitánok, ktoré Keprtovej vyniesli prestížnu DOSKU za najlepšiu réžiu sezóny 2012/2013 (že to bola cena zaslúžená, dokázali Košičania pred pár dňami ako hostia medzinárodného festivalu Eurokontext i v pomyselnom súboji so „silnejšími hráčmi“). Dôkazom správnosti zvolenej cesty je najmä kvalitatívny rast sólistického ansámblu, orchestra aj zboru.
Z čisto divadelného hľadiska nepredstavuje žiadna z inscenácií režírovaných českými umelcami jednoznačné „terno“: Námesačná (Václav Málek) je príliš naivná a ilustratívna, artistná Ariadna (Linda Keprtová) zatlačená do grotesky bez kontrastného divadelného aj „človečieho“ rozmeru, realisticky uchopená dvojinscenácia Sedliackej cti a Komediantov (Michael Tarant) zase javiskovo „prepálená“. Pre spravodlivosť, nie sú ani prepadákmi, odsúdenými na derniéru. Predovšetkým na každej z nich poznať, že konfrontácie s neznámymi štýlovými oblasťami (virtuózne belcanto v naštudovaní Petra Valentoviča aj exkluzívna klasika 20. storočia pod taktovkou Mariána Lejavu zneli v Štátnom divadle prvýkrát) sú maximálne prospešné: náročné skúšky zvyšujú kvality i umelecké sebavedomie súboru. Ak vezmeme do úvahy, že mzda zboristu či orchestrálneho hráča mimo centra dosahuje sotva štyristo eur, takže si väčšina z nich privyrába, ako vie, deje sa v Košiciach menší zázrak.
.v Štátnej opere útlmová
Podobné konštatovanie už roky platí pre banskobystrickú Štátnu operu, ktorej orchester si pod vedením šéfdirigenta Mariána Vacha vybudoval rešpekt a uznanie najmä za verdiovské opusy a slovenskú opernú klasiku (Krútňava, Coriolanus). Sezóna 2013/2014 bola operne diétnejšia. Kvantitatívny ukazovateľ je podmienený objektívne: v zmysle dlhoročnej koncepcie venujú Bystričania jednu zo štyroch premiér sezóny na striedačku baletu alebo muzikálu/operete (na rade bol tanec) a sporadicky (vyšlo na tento rok) naštudujú „multižánrové“ dielo, zväčša z dielne domácej autorky Dany Dinkovej (tentoraz koláž Verdi). Pre operu tak zvýšili len dve čiarky. Z nich prvá ašpiruje na najslabšiu inscenáciu opernej sezóny: Dvořákova Rusalka hosťujúcej českej režisérky Jany Andělovej Pletichovej nie je ani predstavením pre detského diváka (jej dĺžka a javisková statickosť nudia), ani inscenáciou pre dospelých (na to je príliš naivná, popisná a hudobne fádna). Postavám chýba iskra života aj vzájomné vzťahy, spieva sa výlučne z rampy do hľadiska – a od toho sme si už veru i na konvenčne nastavenom Slovensku odvykli. Zriedka uvádzaní Bizetovi Lovci perál dostali pod rukami režisérky Andrey Hlinkovej, výtvarníčky Miriam Struhárovej a módneho návrhára Borisa Hanečku vizuálne výrazný šat: zaplavili ich surrealistické projekcie inšpirované Salvadorom Dalím, lesklé materiály a hojné tanečné čísla. Javiskové efekty diváka možno zaujmú, no ich nestriedme používanie ide na úkor divadelnosti tvaru. Po nevydarenej Rusalke je pozitívom naštudovania hudobná rehabilitácia súboru: Procházkov zbor aj orchester pod rukami Igora Bullu zneli farebne, suverénne a čisto.
.o spevákoch
Stále síce platí, že nám žalostne chýbajú dramatickejšie hlasy vo všetkých hlasových odboroch, ale keďže ide o krízu celosvetovú, sústreďme sa radšej na to, čo máme doma dobré. V premiérach tejto sezóny zarezonovali napríklad Eva Hornyáková (Mimi) a Kyungho Kim (Rodolfo) v Bohéme, Terézia Kružliaková (Sesto) a Linda Ballová (Vittelia) v La clemenza di Tito, Miroslav Dvorský (Hermann) a Jitka Sapara-Fischerová (Grófka) v Pikovej dáme, Louise Hudson (Ariadna) a Michaela Váradyová (Zerbinetta) v Ariadne na Naxe, Janette Zsigová (Nedda) a Boldizsár Lászlóo v Komediantoch či hosťujúca Poľka Katarzyna Mackiewicz v Lovcoch perál. Pár repríz Traviaty, Macbetha, Otella, Dona Giovanniho a Barbiera zo Sevilly ozdobili naši medzinárodne žiadaní svetobežníci Dalibor Jenis, Pavol Bršlík a Jana Kurucová. Ozajstné melomanské lahôdky sa servírovali na koncertoch agentúry KAPOS, ktorá rozšírila exkluzívnu kolekciu Svetových operných hviezd o barokovú kráľovnú Joyce DiDonato a slovanského tenorového princa Piotra Beczału.
Vyzerá to tak, že opere na Slovensku sa naozaj nevodí zle.
.autorka je operná kritička.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.