poučení z úvodnej edície mali organizátori na výber v podstate iba medzi dvoma možnosťami. Buď sa dobrovoľne vzdať a prehĺbiť pocit, že „to tu nemá zmysel", alebo obmeniť koncept festivalu a skúsiť to nanovo. Nakoniec, na veľké potešenie hudbychtivých fanúšikov, bol koncom uplynulého roka ohlásený druhý ročník festivalu. So skromnejším line-upom, v menšom areáli, no stále s rovnakou túžbou zakoreniť tradíciu mestského festivalu aj do ospalej metropoly na Dunaji.
.kvantita a kvalita
Po vstupe do zaujímavého priestoru Pláže pod Ufom to vyzerá sľubne. Umne porozmiestňované ležadlá a bary v kombinácii s nábrežím vytvárajú skutočne príjemnú atmosféru. Nikde sa dlho nečaká, ľudia sa na seba netlačia a neprekážajú si vo výhľade. Idylka. Prvý problém sa však objaví už krátko po devätnástej, keď sa na menšom z dvojice pódií objavia domáci Walter Schnitzelsson. Tí napriek nepopierateľnej snahe neprelomia bariéru medzi pódiom a publikom ani po hodine svojho vystúpenia. Pár stoviek divákov sa tak o ôsmej večer pomalým krokom presunie o pár metrov ďalej. Na hlavnom stejdži začína svoj koncert Tamir Grinberg, neznámy objav z Izraela. Odozva publika je ešte slabšia než v prípade Schnitzelssonov. Na Tamirove funkové pohyby a vzlyky je zvedavá len hŕstka fanúšikov, ktorá uznanlivo prikyvuje hlavami. Zvyšní návštevníci si už radšej obsadzujú miesto v predných radoch druhého pódia, kde očakávajú prvú väčšiu hviezdu tohtoročného programu City Beats – Finka.
Nádej vkladaná do Finka, vydávaného legendárnym labelom Ninja Tune, je preto o to väčšia. Vonku sa zotmelo, areál sa naplnil a atmosféra začína konečne pripomínať hudobný festival, a nie dedinskú zábavu. Fink začína výborne. Napriek problémom s ozvučením je publikum, dnes vôbec prvýkrát, skutočne zaujaté hudbou. Po atmosférickom úvode však neprichádza nič ďalšie. Skupina nudne opakuje niekoľko akordov a publikum sa postupne začína hmýriť. Neobjavuje sa chytľavý refrén ani náznak gradácie alebo očného kontaktu s divákmi. Nečakanú nádej neprinesie ani pár dažďových kvapiek, ktoré z ničoho nič spadnú z oblohy. Búrka, ktorá by mohla koncertu a celému festivalu konečne dodať potrebnú šťavu, sa nekoná. Fink si brnká ďalej. Ľudí ubúda.
.prvý v živote
Aj keď atmosférou a komicky nízkym počtom ľudí sa sobotňajší podvečer ponáša na ten včerajší, po chvíli je, našťastie, badateľná zmena. To, čo krátko pred siedmou večer ešte nezvládnu Dynamo Team, konečne prelomia Modré Hory. Po pár songoch poprosia ľudí, aby prišli bližšie k pódiu (až doteraz sme všetci stáli v diskrétnej vzdialenosti neviditeľného polkruhu) a prepojenie publika s kapelou akoby mávnutím prútika začína fungovať. To, čo sa za celý včerajšok nepodarilo ani jednej zo zahraničných hviezd, zvláda s prehľadom domáca dvojica raperov. Počas piesne 150 dokonca Bene s Lyrikom iniciujú divácku odozvu, ktorá aj napriek skromnému počtu zdvihnutých rúk konečne navodzuje atmosféru festivalu. S baviacou sa skupinou a vnímavým publikom.
Ešte o niečo viac než Modré Hory sa na pódiu zabáva Tim Booth, spevák legendárnej skupiny James. Aj menej známe piesne z novších albumov kapely majú energiu, ktorú ešte umocňujú bláznivo trhavé tance frontmana. Prvé tri songy si ešte Booth vystačí s parketom okolo mikrofónu, no hneď, ako priestor pod pódiom vyprázdnia fotografi, vrhne sa medzi ľudí a tancuje s nimi. Celý hodinový set si užíva, ako keby bol jeho prvý v živote. Keď sa po chvíli obzriem za seba, areál je prvýkrát skutočne plný. Aj keď väčšina prítomných zrejme prišla na koncert headlinera celého festivalu Johna Newmana, nechtiac možno zažila najlepšie vystúpenie celých City Beats už o dve hodiny skôr.
.nudná one-man show
John Newman má skutočne výrazný a nenapodobiteľný hlas, ktorý z neho v priebehu pár mesiacov spravil hudobnú hviezdu prvého formátu. Má dvadsaťštyri rokov, na konte viacero nominácií na BRIT Awards a po celom svete zástupy fanúšičiek, ktorých slovanská časť si svoj koncertný vrchol roka užíva práve dnes. Fanatické obdivovateľky reagujú na každé jedno Newmanovo gesto alebo pohľad do publika.
Z triezveho odstupu nezainteresovaného fanúšika je však koncert po hudobnej stránke neuveriteľne nudný. Newman recykluje staré známe postupy novoromantických hrdinov, s ktorými sa pred pár rokmi roztrhlo vrece. Ulízané vlasy, štýlové sako a lesklé poltopánky, tvár na znak emocionálne silnej piesne ukrytá v dlaniach, prípadne vzhliadajúca kamsi hore. Občasné búšenie do hrude alebo kľačanie na kolenách. Bohatá sprievodná kapela je len nevyhnutným komparzom, ktorý hrá ako jednoliaty celok s jediným cieľom – ešte viac zdôrazniť one-man show svojho chlebodarcu. Fanatizmus verných sa do roka a do dňa rozplynie a po hviezde večera zostane jeden výrazný hit a spomienka na niekdajšiu slávu.
Premiérový ročník BA City Beats oživil myšlienku mestského festivalu a dal jej reálne základy. Tento rok organizátori našli vynikajúci areál, menej náchylný na výkyvy počasia a nálady mesta, ktorý v sebe spája všetky potrebné aspekty konceptu, do ktorého napĺňania sa odvážne pustili. Ale kým sa vytvorí to potrebné puto, kvôli ktorému si na festival kúpite permanentku bez akéhokoľvek váhania a dôsledného skúmania line-upu, pretečie Dunajom ešte veľa vody. Dovtedy bude úspech závisieť od kvality jednotlivých skupín a ich vystúpení, čo nemusí mať vždy šťastné vyústenie.
BA City Beats – Pláž pod Ufom (Bratislava) – 20 – 21. jún 2014.