Veľa koncertov sa kedysi v Bratislave odohrávalo „na garážach“ pod prístavným mostom. Otvorila sa garáž, prišli ľudia, vytiahla sa aparatúra a trieskalo sa. Bola to paráda, hrali tam kapely z celého sveta. Raz sme tam tak búšili do nástrojov, až jedného z fanúšikov opantala deštruktívna energia metalového lomozu natoľko, že odbehol preč od ľudí, preskočil kriaky, vyváľal sa v črepoch rozbitých pivových fliaš a omočil spiaceho psa. V ošiali si dal dolu opasok – guľometný pás s nábojmi (súčasť punkovej módy) a z celej sily tým opaskom udrel po najbližšom zaparkovanom aute. Zhodou okolností bolo to auto naše. Na laku ostali škrabance. Pochopili sme starú múdrosť, že ak máš čo povedať, vždy sa nájde niekto, kto ťa bude počúvať. Na druhej strane nám zablikalo varovné svetielko, ktoré hovorilo: Najväčšia ozvena je v najprázdnejších hlavách. Útočníka sme chceli popoťahovať, ale zbabelo ušiel. Klial ako čert a my ešte viac. Útočník okrem tvrdej hudby inklinoval aj k užívaniu drog. Chcel si privyrobiť. Bolo to ešte pred otvorením hraníc. Podujal sa brigádnicky pašovať trávu do vyspelej Európy. Niekde na pol ceste mu marihuana v zločineckom vaku tak zavoňala, že sa zašil na odľahlom mieste a „materiál“ požívačnícko-sebecky skonzumoval. Domov sa už vrátiť nemohol. Na miesto určenia neprišiel. Zmizol niekde uprostred a doteraz ho niet. Milí priatelia, všetci sme boli poverení náročnou úlohou – prepašovať tlčúce srdce životom. Niekde ďaleko sa naň tešia a potrebujú ho. Tak poďme, aby sme nezastali na polceste a nenechali si ho iba pre seba.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.