Strana Roberta Fica nemá za sebou dobrý rok. Prvý vážny signál toho, že voliči Smeru nemusia strane odovzdávať hlasy donekonečna, sa objavil už v regionálnych voľbách na jeseň minulého roku. Podpredseda strany a úradujúci banskobystrický župan Vladimír Maňka síce získal v prvom kole volieb 49, 5 percenta hlasov, v druhom ho však prevalcoval Marián Kotleba. Potom prišla prehra Roberta Fica v prezidentských voľbách a v nedávnych eurovoľbách nedokázala strana obhájiť výsledok spred piatich rokov.
Tieto neúspechy sa zákonite odrazili na straníckej morálke. Tú navyše podlomila aj skutočnosť, že Robert Fico sa počas prezidentskej kampane strane príliš nevenoval, a ani po prehratých voľbách, keď si lízal rany, nemal chuť na stranícku prácu. Niekoľko zdrojov z prostredia Smeru .týždňu potvrdilo, že v tomto období premiérovej pasivity sa v strane množili politické sólo akcie a svoje aktivity zintenzívnili aj ekonomicko-lobistické skupiny. Do toho všetkého výskumné agentúry mesiac čo mesiac hlásili pokles straníckych preferencií. Niektorí ľudia v Smere si pri pohľade na tento vývoj začali uvedomovať, že strana musí rýchlo s niečím prísť, inak sa premárni možno posledná šanca na zvrátenie úpadku.
.iniciátor Maďarič
Hlavným iniciátorom zmien bol minister kultúry Marek Maďarič. Podarilo sa mu síce o nich presvedčiť Roberta Fica, ale nakoniec sa to neudialo celkom podľa jeho predstavy. Programové a personálne zmeny sa pripravovali v úzkom kruhu a väčšina straníkov o ich presnej podobe nič nevedela. Okrem Fica patrili k ľuďom, ktorí zmeny pripravovali, ešte šéf premiérových poradcov Vladimír Faič a ministri Kaliňák a Maďarič.
Maďaričov pôvodný koncept počítal s tým, že programové zmeny majú ísť ruka v ruke so zmenami nielen na čele ministerstiev, ale aj na podpredsedníckych postoch v strane. Novými podpredsedami strany sa podľa Maďaričovej predstavy mali stať úspešní regionálni politici – žilinský župan Juraj Blanár a košický primátor Richard Raši. Tu však nastal problém, pretože obaja títo kandidáti narazili na odpor východoslovenskej skupiny združenej okolo šéfa parlamentu Pavla Pašku. Raši už pre „paškovcov“ začal byť príliš nezávislý a na mieste podpredsedu by radšej videli iného východniara, ministra životného prostredia Petra Žigu. S Blanárom sa zase Paška nezhodne v názore na privatizáciu župných nemocníc. Žilinská župa totiž odmieta privatizovať nemocnice, ktoré sú v jej zriaďovateľskej pôsobnosti. Keďže sa na miesta podpredsedov nepodarilo presadiť ani Rašiho ani Blanára, nechcel už na post podpredsedu kandidovať ani samotný Maďarič. Svoje rozhodnutie zmenil až priamo na sneme, po rozhovore s Robertom Ficom.
Dušan Čaplovič a Tomáš Malatinský prišli o svoje ministerské kreslá najmä preto, že z pohľadu špičiek Smeru svoje rezorty nezvládali nielen manažérsky, ale ani imidžovo. Práve mediálna ťarbavosť zohrala pri ich výmene ešte väčšiu úlohu, ako obsahové či riadiace nedostatky. V tejto súvislosti je zaujímavé, že chvíľu sa uvažovalo aj o spojení ministerstva školstva s ministerstvom kultúry. Ponuku postaviť sa na čelo takéhoto superrezortu dostal práve Maďarič, no ten to odmietol.
.problémy dole
Problémy však Smer nemá len na najvyššej úrovni. Prezidentské voľby, ako aj voľby do Európskeho parlamentu ukázali, že do stavu pasivity a uspokojenia sa prepadli aj regionálne štruktúry strany. Netreba sa tomu čudovať. Strana má v parlamente viac ako osemdesiat poslancov, a tak mnohí miestni funkcionári strany zasadajú v Bratislave a práci v regióne sa už nestíhajú venovať. Ďalšie stovky svojich členov má Smer na župných a mestských úradoch, v štátnych podnikoch či v inštitúciách štátnej správy. Na mnohých miestach na Slovensku tak Smer prestal pracovať s voličmi, čo je jeden z dôvodov, prečo mal v posledných voľbách problém s ich mobilizáciou. Strane v regiónoch nepomáha ani to, že viacero ľudí, ktorí sa v jej farbách dostali do funkcií, stratilo zábrany a rodinkárstvo či takzvané „malé domov“ spriazneným podnikateľským subjektom sa už nesnažili ani zakrývať. Imidžu strany v dotknutých obciach a mestách to, samozrejme, nepomáha. Nehovoriac o tom, že sa niektorí okresní papaláši svojím prepojením so Smerom a z toho vyplývajúcej schopnosti veci vybaviť chvália všade, kade chodia. S týmto údelom sa nakoniec na Slovensku doteraz borila každá vládna strana a svojho času sa podobnému problému nevyhla ani SDKÚ. V strane napríklad dodnes spomínajú na prípad funkcionára z východného Slovenska, ktorý si zo dňa na deň zadovážil luxusné auto a na otázku miestnych spoluobčanov, odkiaľ na to vzal, odpovedal, že auto dostal od Dzurindu.
Plánové zmeny na najnižších poschodiach Smeru majú teda členskú základňu prebrať z letargie, ktorá už začínala byť nebezpečná. Viacerí ľudia zo Smeru, s ktorými sme hovorili, si síce nie sú istí, či sa to podarí, zhodnú sa však v tom, že neurobiť nič by bolo horšie.
.čo po Ficovi ?
Stranícke prostredie Smeru žilo týždne pred snemom aj témou Ficovho osobného politického plánu. Respektíve dilemou, či takýto plán vôbec existuje. Po prehratých prezidentských voľbách sa premiér zo straníckeho života na nejaký čas vytratil a v štruktúrach sa šuškalo všeličo. Od jeho „úteku“ na post európskeho komisára až po úplný odchod z politiky. „Teraz je jasné, že Robert Fico má ambíciu ostať na čele vlády do konca volebného obdobia, vládnuť aktívne a byť aj lídrom Smerom v ďalších parlamentných voľbách. Potom sa uvidí,“ povedal .týždňu jeden z politikov Smeru. Práve v tom „uvidí sa“ však môže byť problém. Fico si ako predseda strany zatiaľ netrúfol na taký radikálny krok, že by sa vnútri Smeru pokúsil odstaviť niektorú z vplyvných skupín. Dôkazom je aj to, že sa nepokúsil zlomiť odpor voči zvoleniu Rašiho a Blanára za podpredsedov. Možné vysvetlenie tohto stavu treba hľadať v spôsobe, akým táto strana vznikla. Rôzne silné ekonomické skupiny si v nej už na začiatku rozdelili sféry vplyvu.
Na druhej strane premiér doteraz dokázal záujmy jednotlivých skupín v strane vyvažovať a držať ochrannú ruku nad tými, za ktorými žiadna ekonomická sila nestála. Ak by Fico skončil, Smer by okrem charizmatického lídra prišiel aj o človeka, ktorého v strane všetci rešpektujú a dokáže záujmy jednotlivých silných hráčov udržať na uzde. Podľa predstavy niektorých ľudí v Smere mal byť mimoriadny snem príležitosťou ukázať, že na čele strany sa formuje tím ľudí, ktorí budú schopní Fica aspoň čiastočne nahradiť. To sa však nepodarilo a z pohľadu ďalšej budúcnosti strany bolo preto snemovanie Smeru, napriek balíčku populárnych opatrení, premárnenou šancou.
Tieto neúspechy sa zákonite odrazili na straníckej morálke. Tú navyše podlomila aj skutočnosť, že Robert Fico sa počas prezidentskej kampane strane príliš nevenoval, a ani po prehratých voľbách, keď si lízal rany, nemal chuť na stranícku prácu. Niekoľko zdrojov z prostredia Smeru .týždňu potvrdilo, že v tomto období premiérovej pasivity sa v strane množili politické sólo akcie a svoje aktivity zintenzívnili aj ekonomicko-lobistické skupiny. Do toho všetkého výskumné agentúry mesiac čo mesiac hlásili pokles straníckych preferencií. Niektorí ľudia v Smere si pri pohľade na tento vývoj začali uvedomovať, že strana musí rýchlo s niečím prísť, inak sa premárni možno posledná šanca na zvrátenie úpadku.
.iniciátor Maďarič
Hlavným iniciátorom zmien bol minister kultúry Marek Maďarič. Podarilo sa mu síce o nich presvedčiť Roberta Fica, ale nakoniec sa to neudialo celkom podľa jeho predstavy. Programové a personálne zmeny sa pripravovali v úzkom kruhu a väčšina straníkov o ich presnej podobe nič nevedela. Okrem Fica patrili k ľuďom, ktorí zmeny pripravovali, ešte šéf premiérových poradcov Vladimír Faič a ministri Kaliňák a Maďarič.
Maďaričov pôvodný koncept počítal s tým, že programové zmeny majú ísť ruka v ruke so zmenami nielen na čele ministerstiev, ale aj na podpredsedníckych postoch v strane. Novými podpredsedami strany sa podľa Maďaričovej predstavy mali stať úspešní regionálni politici – žilinský župan Juraj Blanár a košický primátor Richard Raši. Tu však nastal problém, pretože obaja títo kandidáti narazili na odpor východoslovenskej skupiny združenej okolo šéfa parlamentu Pavla Pašku. Raši už pre „paškovcov“ začal byť príliš nezávislý a na mieste podpredsedu by radšej videli iného východniara, ministra životného prostredia Petra Žigu. S Blanárom sa zase Paška nezhodne v názore na privatizáciu župných nemocníc. Žilinská župa totiž odmieta privatizovať nemocnice, ktoré sú v jej zriaďovateľskej pôsobnosti. Keďže sa na miesta podpredsedov nepodarilo presadiť ani Rašiho ani Blanára, nechcel už na post podpredsedu kandidovať ani samotný Maďarič. Svoje rozhodnutie zmenil až priamo na sneme, po rozhovore s Robertom Ficom.
Dušan Čaplovič a Tomáš Malatinský prišli o svoje ministerské kreslá najmä preto, že z pohľadu špičiek Smeru svoje rezorty nezvládali nielen manažérsky, ale ani imidžovo. Práve mediálna ťarbavosť zohrala pri ich výmene ešte väčšiu úlohu, ako obsahové či riadiace nedostatky. V tejto súvislosti je zaujímavé, že chvíľu sa uvažovalo aj o spojení ministerstva školstva s ministerstvom kultúry. Ponuku postaviť sa na čelo takéhoto superrezortu dostal práve Maďarič, no ten to odmietol.
.problémy dole
Problémy však Smer nemá len na najvyššej úrovni. Prezidentské voľby, ako aj voľby do Európskeho parlamentu ukázali, že do stavu pasivity a uspokojenia sa prepadli aj regionálne štruktúry strany. Netreba sa tomu čudovať. Strana má v parlamente viac ako osemdesiat poslancov, a tak mnohí miestni funkcionári strany zasadajú v Bratislave a práci v regióne sa už nestíhajú venovať. Ďalšie stovky svojich členov má Smer na župných a mestských úradoch, v štátnych podnikoch či v inštitúciách štátnej správy. Na mnohých miestach na Slovensku tak Smer prestal pracovať s voličmi, čo je jeden z dôvodov, prečo mal v posledných voľbách problém s ich mobilizáciou. Strane v regiónoch nepomáha ani to, že viacero ľudí, ktorí sa v jej farbách dostali do funkcií, stratilo zábrany a rodinkárstvo či takzvané „malé domov“ spriazneným podnikateľským subjektom sa už nesnažili ani zakrývať. Imidžu strany v dotknutých obciach a mestách to, samozrejme, nepomáha. Nehovoriac o tom, že sa niektorí okresní papaláši svojím prepojením so Smerom a z toho vyplývajúcej schopnosti veci vybaviť chvália všade, kade chodia. S týmto údelom sa nakoniec na Slovensku doteraz borila každá vládna strana a svojho času sa podobnému problému nevyhla ani SDKÚ. V strane napríklad dodnes spomínajú na prípad funkcionára z východného Slovenska, ktorý si zo dňa na deň zadovážil luxusné auto a na otázku miestnych spoluobčanov, odkiaľ na to vzal, odpovedal, že auto dostal od Dzurindu.
Plánové zmeny na najnižších poschodiach Smeru majú teda členskú základňu prebrať z letargie, ktorá už začínala byť nebezpečná. Viacerí ľudia zo Smeru, s ktorými sme hovorili, si síce nie sú istí, či sa to podarí, zhodnú sa však v tom, že neurobiť nič by bolo horšie.
.čo po Ficovi ?
Stranícke prostredie Smeru žilo týždne pred snemom aj témou Ficovho osobného politického plánu. Respektíve dilemou, či takýto plán vôbec existuje. Po prehratých prezidentských voľbách sa premiér zo straníckeho života na nejaký čas vytratil a v štruktúrach sa šuškalo všeličo. Od jeho „úteku“ na post európskeho komisára až po úplný odchod z politiky. „Teraz je jasné, že Robert Fico má ambíciu ostať na čele vlády do konca volebného obdobia, vládnuť aktívne a byť aj lídrom Smerom v ďalších parlamentných voľbách. Potom sa uvidí,“ povedal .týždňu jeden z politikov Smeru. Práve v tom „uvidí sa“ však môže byť problém. Fico si ako predseda strany zatiaľ netrúfol na taký radikálny krok, že by sa vnútri Smeru pokúsil odstaviť niektorú z vplyvných skupín. Dôkazom je aj to, že sa nepokúsil zlomiť odpor voči zvoleniu Rašiho a Blanára za podpredsedov. Možné vysvetlenie tohto stavu treba hľadať v spôsobe, akým táto strana vznikla. Rôzne silné ekonomické skupiny si v nej už na začiatku rozdelili sféry vplyvu.
Na druhej strane premiér doteraz dokázal záujmy jednotlivých skupín v strane vyvažovať a držať ochrannú ruku nad tými, za ktorými žiadna ekonomická sila nestála. Ak by Fico skončil, Smer by okrem charizmatického lídra prišiel aj o človeka, ktorého v strane všetci rešpektujú a dokáže záujmy jednotlivých silných hráčov udržať na uzde. Podľa predstavy niektorých ľudí v Smere mal byť mimoriadny snem príležitosťou ukázať, že na čele strany sa formuje tím ľudí, ktorí budú schopní Fica aspoň čiastočne nahradiť. To sa však nepodarilo a z pohľadu ďalšej budúcnosti strany bolo preto snemovanie Smeru, napriek balíčku populárnych opatrení, premárnenou šancou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.