ale ešte zďaleka nie – sociálna demokracia. To ešte len malo prísť, ako aj (o čosi skôr) podpredsedovia a členská základňa. Čo zrejme nechýbalo, len nepadalo do oka, bola iná základňa – „otcov zakladateľov”. Široký, Poór, Kiňo, Brhel, Gabriel, Fiľo – ak sme niekoho vynechali, zaiste odpustí – , prišli na to, že s „výborným produktom”, ako nazval Fica ďalší „otec” Fedor Flašík, nadišla chvíľa vymeniť doterajšieho patróna, Mečiara, za mladši a perspektívnejší takmer klon. Hlas podobný Ficovmu hlasu, ktorý prokuratúra o veľa rokov neskôr neuznala ani za hodný analýzy, či je naozaj Ficov, hovorí na nahrávke jasnou rečou, koľkože miliónov zohnal či zoženie „vlastnou hlavou”. Pripomínať, že podnikanie väčšiny „akcionárov”, o ktorých sa v začiatkoch len špekulovalo, je zrastené so štátom siamskym stehom, je jedna z najväčších banalít slovenskej súčasnosti.
.marketing nadovšetko
Radikálna kritika prvej vlády Dzurindu, popri ktorej bol ešte aj Mečiar konštruktívnou opozíciou, urobila z Fica najpopulárnejšieho politika štátu tak, že stranu k tomu ani nepotreboval. Politický program raného Smeru mal síce silné ľavicové (starosocialistické) parametre, v jednotlivých konkrétnych otázkach sa však Fico vedel profilovať aj ako pravicový extrémista. Či v otázke trestu smrti, alebo trebárs v kauze odhalenia pamätnej tabule Jozefa Tisa, kde sa odmietol zaradiť k mainstreamu tirádou „domnievam sa, že v čase, keď Slovensko kolabuje, a áno, ono kolabuje, ekonomicky, vnútorne, právne, v tomto čase hovoriť o kauzách, ako sú rôzne tabule, tak to je niečo, čo Smer jednoducho nebude podporovať”. Ficov príspevok k politickej kultúre, ktorý pochádza z tohto obdobia, je vykresľovanie politických súperov ako ľudí, čo chcú Slovensku zámerne zle. A tiež kriminalizácia oponentov bez akýchkoľvek dôkazov (prvým výstrelom bolo obvinenie KDH, že je za nákup podzvukových stíhačiek len preto, „aby sa nabalilo”.)
V kontraste s neskorým Robertom Ficom, ktorý až obsesívne vyzdvihuje potrebu stability (v kontraste k „zlepencu”), je dokonale príznačné, akým deštrukčným prvkom bol Smer v začiatkoch. Aj keď k Mečiarovmu referendu o predčasných voľbách (2000) Fico dlho hlásal „neutralitu”, napokon naviedol vlastných voličov k urnám vyhlásením, že sám sa na ňom zúčastní. To bolo v prelomovom čase, keď sa rozhodovalo, či Slovensko stihne integráciu do EÚ a NATO (!), pričom referendum bolo posledným pokusom Mečiara zvrátiť vývoj. A pri ďalšom pokuse o predčasné voľby (2004), keď na odborárskom referende priamo spolupracoval, bol Smer už zaangažovaný až po uši.
Aj keď je Fico ideológ, ktorého politika nesie tu a tam silnú pečať názorov, čo nabral v komunistickej mladosti, v Smere mal prednosť vždy marketing. Predtým, než sa pohltením SDSS stal formálne sociálnou demokraciou, politickou doktrínou Fica bolo „nie je dôležité, či je mačka čierna, alebo biela, dôležité len je, či chytá myši.”
Hoci Fico rád zdôrazňoval, že „nie som vykrádač politických kurínov”, postupne sústredil pod krídlami Smeru celú ľavicu, čím zabil v tejto časti spektra nielen politickú, ale aj myšlienkovú súťaž. Je „zásluhou” predovšetkým Fica, že „posttradičná” ľavica, ktorá by napríklad uznávala rolu podnikania pri tvorbe bohatstva – zvlášť malého a stredného – či súkromného kapitálu ako zdroja aj sociálnych investícií, na Slovensku jednoducho nevznikla.
.branie z podstaty
S výnimkou roku 2002 a prezidentských volieb nedávno je Smer volebne najúspešnejšia strana slovenskej demokracie, ktorá dokázala zabezpečiť svojmu členstvu a klientom na všetkých úrovniach obrovský podiel na moci. Zástupy „smerákov” od pivnice po povalu od obecných zastupiteľstiev cez komunálne a štátne podniky až po rezorty a centrálnu správu štátu sú ovocím 15 rokov Ficovej práce a jeho schopnosti osloviť slovenskú dušu. Odvrátenou stranou je užívanie moci, z ktorého krajina neprofituje, a jej zneužívanie, čím však Smer nevyčnieva spomedzi iných strán, čo sa vystriedali pri vláde. Rozdiel je v tom, že kým SDKÚ a spol. si brali a kradli z hodnoty, čo vytvorili, Smer netvorí nič, berie si a kradne z podstaty.
Bilancie prvej a už i druhej vlády Fica prebrali iné komentáre, je zbytočné sa opakovať. Ak sa periódy Fico I a Fico II nepociťujú ako jednoznačný úpadok vo všetkých merateľných i nemerateľných parametroch, tak len preto, lebo na vývoj spoločnosti, makroekonomických veličín i rôznych výsečí života (rezortov), do ktorých zasahuje či ich priamo riadi verejná moc, pôsobia ako nikdy doteraz sily a vplyvy nezávislé od vlády. Či už sú to technológie, slobodný obchod a pohyb kapitálu, nadnárodné inštitúcie, predpisy a intervencie – vrátane tlačiarne ECB, ktorou bojuje proti kríze v celej Európe – či občianska a podnikateľská kreativita. To je aj hlavný dôvod, prečo ani posledný výstrel tzv. pracovného snemu Smeru, ktorým reagovali na náznaky klesajúcej popularity, tzv. „balíček pre ľudí” v hodnote štvrť miliardy eur, zrejme nepošle Slovensko do kolien. Ale je pravda, že ďalších 15 rokov žitia a brania z podstaty už krajina neprežije. Ba – závisí to od situácie v Európe – možno ani jedno ďalšie štvorročné obdobie.
.marketing nadovšetko
Radikálna kritika prvej vlády Dzurindu, popri ktorej bol ešte aj Mečiar konštruktívnou opozíciou, urobila z Fica najpopulárnejšieho politika štátu tak, že stranu k tomu ani nepotreboval. Politický program raného Smeru mal síce silné ľavicové (starosocialistické) parametre, v jednotlivých konkrétnych otázkach sa však Fico vedel profilovať aj ako pravicový extrémista. Či v otázke trestu smrti, alebo trebárs v kauze odhalenia pamätnej tabule Jozefa Tisa, kde sa odmietol zaradiť k mainstreamu tirádou „domnievam sa, že v čase, keď Slovensko kolabuje, a áno, ono kolabuje, ekonomicky, vnútorne, právne, v tomto čase hovoriť o kauzách, ako sú rôzne tabule, tak to je niečo, čo Smer jednoducho nebude podporovať”. Ficov príspevok k politickej kultúre, ktorý pochádza z tohto obdobia, je vykresľovanie politických súperov ako ľudí, čo chcú Slovensku zámerne zle. A tiež kriminalizácia oponentov bez akýchkoľvek dôkazov (prvým výstrelom bolo obvinenie KDH, že je za nákup podzvukových stíhačiek len preto, „aby sa nabalilo”.)
V kontraste s neskorým Robertom Ficom, ktorý až obsesívne vyzdvihuje potrebu stability (v kontraste k „zlepencu”), je dokonale príznačné, akým deštrukčným prvkom bol Smer v začiatkoch. Aj keď k Mečiarovmu referendu o predčasných voľbách (2000) Fico dlho hlásal „neutralitu”, napokon naviedol vlastných voličov k urnám vyhlásením, že sám sa na ňom zúčastní. To bolo v prelomovom čase, keď sa rozhodovalo, či Slovensko stihne integráciu do EÚ a NATO (!), pričom referendum bolo posledným pokusom Mečiara zvrátiť vývoj. A pri ďalšom pokuse o predčasné voľby (2004), keď na odborárskom referende priamo spolupracoval, bol Smer už zaangažovaný až po uši.
Aj keď je Fico ideológ, ktorého politika nesie tu a tam silnú pečať názorov, čo nabral v komunistickej mladosti, v Smere mal prednosť vždy marketing. Predtým, než sa pohltením SDSS stal formálne sociálnou demokraciou, politickou doktrínou Fica bolo „nie je dôležité, či je mačka čierna, alebo biela, dôležité len je, či chytá myši.”
Hoci Fico rád zdôrazňoval, že „nie som vykrádač politických kurínov”, postupne sústredil pod krídlami Smeru celú ľavicu, čím zabil v tejto časti spektra nielen politickú, ale aj myšlienkovú súťaž. Je „zásluhou” predovšetkým Fica, že „posttradičná” ľavica, ktorá by napríklad uznávala rolu podnikania pri tvorbe bohatstva – zvlášť malého a stredného – či súkromného kapitálu ako zdroja aj sociálnych investícií, na Slovensku jednoducho nevznikla.
.branie z podstaty
S výnimkou roku 2002 a prezidentských volieb nedávno je Smer volebne najúspešnejšia strana slovenskej demokracie, ktorá dokázala zabezpečiť svojmu členstvu a klientom na všetkých úrovniach obrovský podiel na moci. Zástupy „smerákov” od pivnice po povalu od obecných zastupiteľstiev cez komunálne a štátne podniky až po rezorty a centrálnu správu štátu sú ovocím 15 rokov Ficovej práce a jeho schopnosti osloviť slovenskú dušu. Odvrátenou stranou je užívanie moci, z ktorého krajina neprofituje, a jej zneužívanie, čím však Smer nevyčnieva spomedzi iných strán, čo sa vystriedali pri vláde. Rozdiel je v tom, že kým SDKÚ a spol. si brali a kradli z hodnoty, čo vytvorili, Smer netvorí nič, berie si a kradne z podstaty.
Bilancie prvej a už i druhej vlády Fica prebrali iné komentáre, je zbytočné sa opakovať. Ak sa periódy Fico I a Fico II nepociťujú ako jednoznačný úpadok vo všetkých merateľných i nemerateľných parametroch, tak len preto, lebo na vývoj spoločnosti, makroekonomických veličín i rôznych výsečí života (rezortov), do ktorých zasahuje či ich priamo riadi verejná moc, pôsobia ako nikdy doteraz sily a vplyvy nezávislé od vlády. Či už sú to technológie, slobodný obchod a pohyb kapitálu, nadnárodné inštitúcie, predpisy a intervencie – vrátane tlačiarne ECB, ktorou bojuje proti kríze v celej Európe – či občianska a podnikateľská kreativita. To je aj hlavný dôvod, prečo ani posledný výstrel tzv. pracovného snemu Smeru, ktorým reagovali na náznaky klesajúcej popularity, tzv. „balíček pre ľudí” v hodnote štvrť miliardy eur, zrejme nepošle Slovensko do kolien. Ale je pravda, že ďalších 15 rokov žitia a brania z podstaty už krajina neprežije. Ba – závisí to od situácie v Európe – možno ani jedno ďalšie štvorročné obdobie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.