Po Čaplovičovi

Minister Dušan Čaplovič často poukazoval na niektoré problémy a potreby a potom presadzoval kontroverzné, často až nebezpečné opatrenia. Príkladom môže byť potreba väčšej pozornosti venovanej matematike a potreba zvýšiť záujem žiakov o štúdium technických predmetov a stredných odborných škôl. Ide o legitímne potreby, často spomínané aj veľkými zamestnávateľmi. Čaplovičov recept na matematiku bol nápad na povinnú maturitu (nevyšiel). Receptm na viac absolventov odborných škôl boli prospechové obmedzenia pri prijímaní študentov na gymnáziá (žiak základnej školy nesmie mať priemer horší ako 2,0, pričom sa nerátajú tzv. výchovy). Tento administratívny krok vyšiel, a v konečnom dôsledku dopadne na chudobnejších ľudí s nižším sociálnym kapitálom, kde rodičia ťažšie zvládnu pubertu svojich horšie sa učiacich ôsmakov, a kde zároveň nebudú mať dostatočnú silu a zručnosť „zatlačiť" na základnú školu, aby zabránili červenej karte pre vstup na gymnázium. Spojme to ešte s Čaplovičovou snahou viac centralizovať a kontrolovať školský systém a obmedziť financovanie súkromných škôl, a dostaneme obraz ministra, ktorého zmeny tlačili Slovensko skôr dozadu ako dopredu.
Tá cesta dopredu pritom nebude jednoduchá. Časť slovenských učiteľov sa centralizačným snahám ministerstva vôbec nebráni. Slobody, ktoré školy (a niekde aj učitelia) dostali, vnímajú niektorí z nich ako zapožičané, a teda hocikedy odňateľné. Navyše aj v práci s týmito slobodami, napríklad vo vzdelávacom obsahu, sú slovenské školy a učitelia priveľmi konzervatívne a nezaujímavé. V posledných meraniach PISA nie sú najsmutnejšie akademické výsledky slovenských žiakov (hoci aj tie, žiaľ,  klesajú), ale odpoveď na otázku, či sú deti v škole šťastné, alebo nešťastné. Slovenské deti patria medzi najmenej šťastné na svete (horšie sú na tom iba v Kórei a v Česku, ale tí aspoň majú lepšie akademické výsledky). Povedané inak, škola znamená pre slovenské deti viac ako čokoľvek iné príšernú nudu.
Slovensko navyše po prvý raz v dejinách zažíva generáciu detí, ktorým sa ich rodičia snažili dať to najlepšie, čo vedeli: všetko, čo len mohli. Táto rodičovská snaha je povestným dobrým úmyslom, ktorý dláždi cestu do pekla. Deti, ktoré nemajú žiadny problém, majú pred sebou problém ohromných rozmerov. Kombinácia detí, ktoré mali vyzametané chodníčky, a škôl, v ktorých učitelia nevedia deti zaujať a nadchnúť, je hrozivý otáznik, ktorý sa vznáša nad celým školským systémom. Odpoveď na túto výzvu sa neskrýva v hlavách ministra a jeho úradníkov, ale v uvoľnení energie učiteľov i školských inovátorov a v skúšaní mnohých riešení, z ktorých niektoré sa ukážu ako schodné.