Dedinčania, čo pália z guľometov, vrhači granátov a policajní ostreľovači v pohraničnom horskom hniezde Lazarat, to pôsobí až neuveriteľne. Polícia sa na zákrok odhodlávala dlho. Prvý raz to skúsila pred dvoma rokmi, odhodlanejšie vlani a napokon toho roku. Miestni sa však pripravovali s rovnakou vervou – alebo ich niekto pripravil? Ťažký guľomet si na moderné SUV nenamontujete len tak. Albánsko tlačili na zákrok iné štáty, najmä Taliansko, ktoré je nielen albánskym hlavným obchodným partnerom, ale tiež hlavným odberateľom albánskej marihuany. Polícia v minulosti obchádzala priamy zásah tak, že prerušovala dodávky vody, ktorá je na pestovanie nutná. Lenže ako sa krajina snažila o status kandidáta do EÚ, tlak z cudziny rástol.
.dejiny albánskej marihuany
Cestu k pestovaniu a pašovaniu konope prešliapal v 90. rokoch v Albánsku organizovaný vývoz utečencov do Talianska a Grécka. Druhým impulzom bol kolaps albánskeho štátu a armády v roku 1997. Armádna výzbroj bola rozkradnutá. Na horských cestičkách, kadiaľ albánski povstalci pašovali zbrane na Kosovo, sa údajne začala fajčiť marihuana. Dôsledkom zrútenia štátu v roku 1997 bolo aj to, že rozsiahle oblasti sa vymkli kontrole. To bol priamy podnet. Sadba a know-how prišli cez albánskych emigrantov z Talianska a Grécka, kde sa v južných oblastiach ako Kalábria či Kréta marihuana tiež pestuje, ale kde sa sprísnili zákony. Oproti nim sa Albánsko dočasne stalo krajinou neobmedzených možností.
Celoalbánsky boom však netrval dlho. Hoci je tu štátna správa a polícia skorumpovaná, k presadzovaniu vládnej kontroly prispievala aj výstavba ciest, na ktoré prispievala EÚ. Navyše, konope bolo z hľadiska domáceho organizovaného zločinu okrajovou záležitosťou. Organizovaný zločin sa sústreďoval na finančnú kriminalitu, aj na európsku pomoc pri budovaní infraštruktúry. Konope bolo skôr zdrojom príjmov chudobnej vidieckej domácnosti. Tá vlastní v priemere hektár obrábateľnej pôdy a konope z nej predané môže dnes predstavovať ročný príjem okolo 1 500 eur.
Ako tlak vlády silnel, územie, kde sa konope pestovalo, sa zužovalo. Dopyt, samozrejme, trval, a miestni spoznali svoju cenu. Ceny za uplynulých 10 rokov stúpli desaťnásobne. A hospodárstva na pestovateľskom území sa špecializovali. V Lazarate, ktorý pred dvoma rokmi preslávil amatérsky film dvoch Holanďanov, kde sú zachytené deti, kráčajúce do školy cez lány známych päťpočetných listov, sa na produkciu konope dalo 90 percent domácností na vyše 300 hektároch. Špecializácia znamenala návyk na solídny príjem, takže posilnila odhodlanie klásť odpor.
Význam konopného pásu na juhovýchode Albánska však nemožno preceňovať. Mnoho marihuany si nájde zákazníkov v Albánsku, lebo Albánci si ešte veľmi nezvykli na syntetické drogy. Tým sa Albánsko podobá iným krajinám v regióne. V Chorvátsku pokrývajú domáci pestovatelia pätinu spotreby, v Srbsku a v Čiernej Hore ešte viac, v Bosne a Hercegovine polovicu. Už v roku 1992 som v bosnianskom mestečku s nechcene príznačným menom Travnik sedel na káve s náhodným známym. Sťažoval sa mi: „Odkedy sa začala vojna, ľudia sa pokazili. Začali hrozne kradnúť. Predstav si, že máš zasiatu trávu a krátko predtým, ako si ju prídeš zožať, spraví to niekto za teba. Vieš, koľko takých prípadov teraz je? O mne, našťastie, všetci vedia, že som policajt, takže u mňa sa kradnúť neodvážia...“
.naozaj polovica HDP?
Senzačné informácie, že produkcia marihuany v Lazarate sa rovná polovici albánskeho HDP, operujú s koncovou cenou, a to je pri drogách klamlivé. Keby sme rátali cenu heroínu pre zákazníka, Afganistan by bol na papieri bohatý ako ropný emirát. Cena, za ktorú sa konope predáva vývozcom do cudziny, je v porovnaní s koncovou desatinová – a nie všetko konope ide do zahraničia. No i tak je to v albánskych pomeroch veľký biznis.
V Lazarate a okolí hrajú rolu aj špecifické okolnosti. Neoficiálnu ochrannú ruku nad Lazaratom držala možno aj Demokratická strana, jedna z dvoch hlavných politických síl, ktorá tu má zázemie. A oblasť je známa odporom voči autoritám. Miestni Gréci sa tu vo veľkom živia pašovaním. Horské chodníky poznajú ako vlastnú dlaň, mobily im umožňujú unikať pred políciou. Klanová súdržnosť a nepísané zákony znamenali, že každá uniforma prichádzajúca zdola, z nížiny, bola považovaná za nepriateľa. Tu ešte žijú ľudia, ktorí nikdy nenavštívili ani okresné mesto. Moslimská dedinčanka, ktorú som vlani neďaleko Lazaratu pribral do auta, sa ma opýtala, či som „džaur“. Vitajte v kraji Kara ben Nemsiho...
.autor je spolupracovník Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe
.dejiny albánskej marihuany
Cestu k pestovaniu a pašovaniu konope prešliapal v 90. rokoch v Albánsku organizovaný vývoz utečencov do Talianska a Grécka. Druhým impulzom bol kolaps albánskeho štátu a armády v roku 1997. Armádna výzbroj bola rozkradnutá. Na horských cestičkách, kadiaľ albánski povstalci pašovali zbrane na Kosovo, sa údajne začala fajčiť marihuana. Dôsledkom zrútenia štátu v roku 1997 bolo aj to, že rozsiahle oblasti sa vymkli kontrole. To bol priamy podnet. Sadba a know-how prišli cez albánskych emigrantov z Talianska a Grécka, kde sa v južných oblastiach ako Kalábria či Kréta marihuana tiež pestuje, ale kde sa sprísnili zákony. Oproti nim sa Albánsko dočasne stalo krajinou neobmedzených možností.
Celoalbánsky boom však netrval dlho. Hoci je tu štátna správa a polícia skorumpovaná, k presadzovaniu vládnej kontroly prispievala aj výstavba ciest, na ktoré prispievala EÚ. Navyše, konope bolo z hľadiska domáceho organizovaného zločinu okrajovou záležitosťou. Organizovaný zločin sa sústreďoval na finančnú kriminalitu, aj na európsku pomoc pri budovaní infraštruktúry. Konope bolo skôr zdrojom príjmov chudobnej vidieckej domácnosti. Tá vlastní v priemere hektár obrábateľnej pôdy a konope z nej predané môže dnes predstavovať ročný príjem okolo 1 500 eur.
Ako tlak vlády silnel, územie, kde sa konope pestovalo, sa zužovalo. Dopyt, samozrejme, trval, a miestni spoznali svoju cenu. Ceny za uplynulých 10 rokov stúpli desaťnásobne. A hospodárstva na pestovateľskom území sa špecializovali. V Lazarate, ktorý pred dvoma rokmi preslávil amatérsky film dvoch Holanďanov, kde sú zachytené deti, kráčajúce do školy cez lány známych päťpočetných listov, sa na produkciu konope dalo 90 percent domácností na vyše 300 hektároch. Špecializácia znamenala návyk na solídny príjem, takže posilnila odhodlanie klásť odpor.
Význam konopného pásu na juhovýchode Albánska však nemožno preceňovať. Mnoho marihuany si nájde zákazníkov v Albánsku, lebo Albánci si ešte veľmi nezvykli na syntetické drogy. Tým sa Albánsko podobá iným krajinám v regióne. V Chorvátsku pokrývajú domáci pestovatelia pätinu spotreby, v Srbsku a v Čiernej Hore ešte viac, v Bosne a Hercegovine polovicu. Už v roku 1992 som v bosnianskom mestečku s nechcene príznačným menom Travnik sedel na káve s náhodným známym. Sťažoval sa mi: „Odkedy sa začala vojna, ľudia sa pokazili. Začali hrozne kradnúť. Predstav si, že máš zasiatu trávu a krátko predtým, ako si ju prídeš zožať, spraví to niekto za teba. Vieš, koľko takých prípadov teraz je? O mne, našťastie, všetci vedia, že som policajt, takže u mňa sa kradnúť neodvážia...“
.naozaj polovica HDP?
Senzačné informácie, že produkcia marihuany v Lazarate sa rovná polovici albánskeho HDP, operujú s koncovou cenou, a to je pri drogách klamlivé. Keby sme rátali cenu heroínu pre zákazníka, Afganistan by bol na papieri bohatý ako ropný emirát. Cena, za ktorú sa konope predáva vývozcom do cudziny, je v porovnaní s koncovou desatinová – a nie všetko konope ide do zahraničia. No i tak je to v albánskych pomeroch veľký biznis.
V Lazarate a okolí hrajú rolu aj špecifické okolnosti. Neoficiálnu ochrannú ruku nad Lazaratom držala možno aj Demokratická strana, jedna z dvoch hlavných politických síl, ktorá tu má zázemie. A oblasť je známa odporom voči autoritám. Miestni Gréci sa tu vo veľkom živia pašovaním. Horské chodníky poznajú ako vlastnú dlaň, mobily im umožňujú unikať pred políciou. Klanová súdržnosť a nepísané zákony znamenali, že každá uniforma prichádzajúca zdola, z nížiny, bola považovaná za nepriateľa. Tu ešte žijú ľudia, ktorí nikdy nenavštívili ani okresné mesto. Moslimská dedinčanka, ktorú som vlani neďaleko Lazaratu pribral do auta, sa ma opýtala, či som „džaur“. Vitajte v kraji Kara ben Nemsiho...
.autor je spolupracovník Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.