.július Štefeček bol vyučený spojový mechanik, Zdenka Lachkovičová fotografka. Zoznámili sa v roku 1980, keď spolu pracovali na Technickej správe mesta Senica – Zdenka na správe spojov a Július ako kurič plynových kotolní na zimnom štadióne. Zdenka bola v tom čase rozvedená: s bývalým manželom sa rozišla pre alkohol, mali spolu dve deti.
.pokus cez Maďarsko
Július a Zdenka sa o útek cez železnú oponu pokúsili už v apríli 1981. Najskôr sa chceli dostať cez Maďarsko do Juhoslávie. Konečným cieľom mala byť Kanada, kde žila Júliusova mama. Keď sa však pokúsili 25. apríla 1981 v zlatníctve v maďarskom Moháči vymeniť Zdenkin strieborný náramok, zadržala ich pohraničná stráž. Pri prehliadke u nich objavili anglický slovník, úradné povolenie na vstup do Kanady a u Zdenky aj dômyselne ukrytých 345 dolárov od Júliusovej mamy.
Podľa súdu nadobudol Július tieto peniaze nedovolene a nezapísal ich v devízovom vyhlásení, „čím spôsobil devízovému hospodárstvu škodu 1 706 devízových korún“. Július sa obhajoval tým, že valuty nosil všade so sebou, aby mu ich neukradli. Prokurátor Ľubomír Hargaš mu neuveril, keďže rok predtým dostal Július písomné pozvanie od mamy, ktoré úrady zamietli. „Dopustili sa konania nebezpečného pre spoločnosť,“ píše sa v obžalobe zo 14. júla 1981. „Ak by som chcel opustiť ČSSR na západ, tak mám jednoduchú možnosť ísť s československou technickou spoločnosťou, ktorej členom som od roku 1979, v polovici marca tohto roku do Rakúska,“ obhajoval sa Július pri vypočúvaní.
Zdenka sa napokon k snahe o ilegálne opustenie republiky cez Maďarsko priznala. Neskôr to však poprela s tým, že tak urobila pod nátlakom. O metódach ŠtB svedčí aj jej vyhlásenie pred maďarskou políciou: „Július, veľmi ťa prosím, nehnevaj sa, ja som im všetko podrobne povedala, koniec koncov, doteraz máme hroznú smolu. Teraz len od teba závisí, aký bude v budúcnosti náš spoločný život, veľmi ťa ľúbim a veľmi ťa prosím, povedz všetko tak, ako je to pravda, ak ma ešte ľúbiš, tak to spravíš. Chcem s tebou žiť, ľúbim ťa. Tento list som sama chcela.“
Z pokusu o nedovolené opustenie republiky ich napokon Okresný súd v Senici – pre nedostatok dôkazov – oslobodil. Za nevykázané valuty však boli uznaní za vinných z prečinu „konania proti záujmom socialistického hospodárstva“. Dostali trojmesačnú podmienku.
.na výsluchoch ŠtB
V dokumentoch ŠtB, ktoré sú uložené v archíve Ústavu pamäti národa, sa nachádzajú aj výpovede rodičov Zdenky a Júliusa. Zdenkina mama dcéru obhajovala s tým, že nikdy nemala záujem odísť do zahraničia, „na to ju určite nahovoril Štefeček“. Július mal, naopak, o útek eminentný záujem: „Stále hovoril, že sa za každú cenu musí dostať do zahraničia a nájde nejaký spôsob. Kolegovi sa zdôveril, že by chcel spáchať sabotáž, lebo počul, že po nej by ho vraj vyhostili do zahraničia,“ povedal na výsluchu jeho kolega Rudolf Martiš.
Júliusovým snom bolo dostať sa za mamou do Kanady. „Stále o tom rozprával,“ povedal o ňom strojník na zimnom štadióne Ladislav Hasík. „Nikdy však nespomenul, akým spôsobom by sa chcel za ňou dostať. To pred nami tajil.“ Júliusovi kolegovia a nadriadení ho síce hodnotili ako šikovného technického odborníka, ktorý však s nikým neudržiaval bližší vzťah: „Bol uzavretou osobou, s nikým sa nekamarátil,“ povedal Hasík. „Nenávidel toto zriadenie,“ tvrdil Martiš.
O topoľoch, ktoré boli vysadené okolo blízkeho futbalového štadióna, údajne Július kolegom povedal, že ich je málo. Keď sa ho spýtali, ako to myslí, povedal, že málo pre komunistov, keď ich budú vešať. Július mal zrejme vplyv aj na Zdenku. Podľa záznamu jej rozhovoru s kolegom z obdobia, keď začala chodiť s Júliusom, sa totiž „začali meniť jej názory na spoločenské zriadenie“. V podobnom duchu napísalo posudok na Štefečka aj miestne oddelenie ZNB: „Znehodnocoval výdobytky socialistickej spoločnosti medzi spolupracovníkmi.“
.ideálne podmienky
Keďže po neúspešnom pokuse o útek cez Maďarsko vzali úrady Júliusovi a Zdenke cestovné doklady, legálna možnosť vycestovať z Československa sa stala ilúziou. Túžba odísť za Júliusovou mamou do Kanady ich však neopustila. Dňa 20. mája 1985 spolu vyrazili – už ako manželia a s dvojročnou dcérkou – na najdobrodružnejšiu a zároveň najsmutnejšiu cestu v ich živote. Do sivej cestovnej tašky si zbalili oblečenie na cestu, uteráky, zubné kefky, dojčenskú fľašku, holiaci strojček, rodinný minialbum, citrón, salámu, kľúče a marsky.
V Senici bolo v ten večer dobré počasie. Július s batohom na chrbte, jeho žena Zdenka a dcéra Katka, ktorá spala v kočíku, sa niekoľko hodín po polnoci vybrali smerom k zimnému štadiónu, kde pracoval Július ako kurič. Vykurovacia sezóna sa už síce skončila, no pre revízne práce mal stále kľúče od kotolne. Pri zimnom štadióne zastali a Július otvoril železnú bránu bez kľučky. Objekt bol prázdny. Vošli dnu, kde manželku s dcérou uložil na postele pre montérov, kočík schoval na záchode a pustil sa do práce. Na dvore pod tribúnou pripravil kôš, zavesený na balóne na silikónových lankách.
V stene vyvŕtal dieru do kotolne a prepchal cez ňu gumenú hadicu, ktorá slúžila na polievanie ľadovej plochy. Z potrubia v kotolni odstránil filter a hadicu primontoval na hlavný prívod plynu. Cez hadicu pustil plyn, potrebný na nafúknutie balónu. Keď bolo všetko pripravené, nasadli do koša. Ráno o pol piatej – krátko predtým, než začalo vychádzať slnko – sa balón začal pomaly dvíhať k oblohe. Na zemi bolo bezvetrie. Július vedel, že balón musí dostať do výšky 1 500 metrov, kde fúkal juhovýchodný vietor. Na útek naplánoval ideálny deň: bola tretinová oblačnosť, horizontálna dohľadnosť tri kilometre a vietor fúkal smerom do Rakúska. Krátko po štarte sa však stala vážna chyba.
.osudný pád
Viliam Markovič, ktorý práve na dvore kŕmil sliepky, začul silné plesknutie. „Sprvu som si myslel, že sliepky zhodili kvetináč,“ povedal neskôr vyšetrovateľom. Šiel sa pozrieť do dvora, kde ho vydesil hrozný pohľad. Pred jeho garážou ležal mŕtvy muž v modrobielej košeli, rifliach a hnedej menčestrovej bunde, vyhrnutej až na prsia. Dvere do garáže boli pootvorené a pokrivené, mužovi pri dopade odsekli nohu. Július Štefeček bol na mieste mŕtvy.
Nie je jasné, čo sa presne stalo, no podľa neskoršej výpovede zranenej Zdenky sa na balóne niečo pokazilo a Július vystúpil z koša, aby sa to pokúsil opraviť. Vo výške asi 150 metrov z balóna vypadol. Poškodený a neriaditeľný balón ešte krátko letel nad mestom, následne praskol vo švíku a po prudkom úniku plynu sa zrútil. Výrazné svišťanie plátna balóna upútalo pozornosť vojaka z blízkych kasární Iva Míčeka. „Z hornej časti balóna trčal pruh nejakej látky, akoby sa bol balón roztrhol.“
Aj ďalší svedkovia opísali, že balón pred pádom pripomínal tvar fľaše, takže sa zrejme roztrhol. Balón sa zrútil do poľa kúsok za Senicou, v miestach, kde dnes stojí hypermarket Tesco. „Žena mala nohy zamotané v bielych šnúrach. Obe boli pri vedomí, dieťa sa sťažovalo, že ho bolí noha a žena sa držala za brucho. Šuštiakovina bola na jednom mieste roztrhnutá a bolo cítiť plyn,“ opísal miesto činu podporučík Zbyněk Morkus, ktorý s vojakmi zabezpečoval miesto tragédie.
Zdenka s Katkou boli vo vážnom stave prevezené do myjavskej nemocnice. Zdenku prijali na ARO a krátko na to operovali. Pri prvotných vyšetreniach bola pri vedomí. Mala zlomenú panvu, poškodené obličky, opuch mozgu a pľúc. Po deviatich dňoch zomrela. Katka mala po páde zlomené nohy, ale prežila a vzali si ju k sebe príbuzní. S jej pestúnskou rodinou sa nám nepodarilo skontaktovať. Katka žije podľa informácií .týždňa v zahraničí.
.atmosféra doby
Krajská prokuratúra najskôr začala trestné stíhanie pre pokus o opustenie republiky. Neskôr ho však zastavila „pre úmrtie páchateľov“. Polícia našla počas vyšetrovania v byte Štefečkovcov mapy ČSSR s vyznačenými smermi vzdušného prúdenia, mapu európskej železničnej siete a niekoľko časopisov Letectví a kozmonautika s článkami, ako zostrojiť balón. „Všetky skutočnosti nasvedčujú tomu, že menovaní mali v úmysle bez povolenia opustiť územie republiky do Rakúska preletom v balóne,“ napísal v uznesení vyšetrovateľ ŠtB Alex Kysucký. V Júliusovej skrinke na štadióne našli aj obálku s kanadskými známkami a papierik s adresou v kanadskom Toronte. Júliusova mama Štefečkovým z Kanady často písala.
Počas vyšetrovania vypočúvali aj Júliusových a Zdenkiných kolegov. Keď sa Ladislav Hasík dozvedel, že z balóna spadla žena s dieťaťom, podľa opisu hneď vedel, že je to Zdenka Štefečková. „Len Štefeček bol schopný takúto vec uskutočniť.“ Miestna ZNB napísala o prípade správu aj ministerstvu vnútra: „Svedkovia uviedli, že menovaný bol protispoločensky a protikomunisticky orientovaný.“ Atmosféru doby ilustruje aj výpoveď Júliusovho otca na polícii v deň tragédie: „Zodpovedne vyhlasujem, že ja som nemal a nemám žiadne výhrady proti nášmu štátnemu zriadeniu a ako viem, tak ani syn proti nemu nič nemal. Ja som ho vychovával poctivo... Je mi veľmi smutno a ako otec neschvaľujem jeho konanie, nech už bola jeho túžba za matkou akákoľvek.“
Súčasťou vyšetrovacieho spisu, ktorý založila ŠtB pre trestný čin pokusu o opustenie republiky, je aj fotografia mladej rodinky Štefečkovcov pri vianočnom stromčeku. Čiernovlasá žena v károvanej sukni sa nepozerá do objektívu: práve ukazuje bábiku svojej blonďavej dcérke v kvetinových šatách. Malá Katka sedí na kolenách svojho otca, muža s polodlhými hnedými vlasmi.
.autor je spolupracovník .týždňa
.pokus cez Maďarsko
Július a Zdenka sa o útek cez železnú oponu pokúsili už v apríli 1981. Najskôr sa chceli dostať cez Maďarsko do Juhoslávie. Konečným cieľom mala byť Kanada, kde žila Júliusova mama. Keď sa však pokúsili 25. apríla 1981 v zlatníctve v maďarskom Moháči vymeniť Zdenkin strieborný náramok, zadržala ich pohraničná stráž. Pri prehliadke u nich objavili anglický slovník, úradné povolenie na vstup do Kanady a u Zdenky aj dômyselne ukrytých 345 dolárov od Júliusovej mamy.
Podľa súdu nadobudol Július tieto peniaze nedovolene a nezapísal ich v devízovom vyhlásení, „čím spôsobil devízovému hospodárstvu škodu 1 706 devízových korún“. Július sa obhajoval tým, že valuty nosil všade so sebou, aby mu ich neukradli. Prokurátor Ľubomír Hargaš mu neuveril, keďže rok predtým dostal Július písomné pozvanie od mamy, ktoré úrady zamietli. „Dopustili sa konania nebezpečného pre spoločnosť,“ píše sa v obžalobe zo 14. júla 1981. „Ak by som chcel opustiť ČSSR na západ, tak mám jednoduchú možnosť ísť s československou technickou spoločnosťou, ktorej členom som od roku 1979, v polovici marca tohto roku do Rakúska,“ obhajoval sa Július pri vypočúvaní.
Zdenka sa napokon k snahe o ilegálne opustenie republiky cez Maďarsko priznala. Neskôr to však poprela s tým, že tak urobila pod nátlakom. O metódach ŠtB svedčí aj jej vyhlásenie pred maďarskou políciou: „Július, veľmi ťa prosím, nehnevaj sa, ja som im všetko podrobne povedala, koniec koncov, doteraz máme hroznú smolu. Teraz len od teba závisí, aký bude v budúcnosti náš spoločný život, veľmi ťa ľúbim a veľmi ťa prosím, povedz všetko tak, ako je to pravda, ak ma ešte ľúbiš, tak to spravíš. Chcem s tebou žiť, ľúbim ťa. Tento list som sama chcela.“
Z pokusu o nedovolené opustenie republiky ich napokon Okresný súd v Senici – pre nedostatok dôkazov – oslobodil. Za nevykázané valuty však boli uznaní za vinných z prečinu „konania proti záujmom socialistického hospodárstva“. Dostali trojmesačnú podmienku.
.na výsluchoch ŠtB
V dokumentoch ŠtB, ktoré sú uložené v archíve Ústavu pamäti národa, sa nachádzajú aj výpovede rodičov Zdenky a Júliusa. Zdenkina mama dcéru obhajovala s tým, že nikdy nemala záujem odísť do zahraničia, „na to ju určite nahovoril Štefeček“. Július mal, naopak, o útek eminentný záujem: „Stále hovoril, že sa za každú cenu musí dostať do zahraničia a nájde nejaký spôsob. Kolegovi sa zdôveril, že by chcel spáchať sabotáž, lebo počul, že po nej by ho vraj vyhostili do zahraničia,“ povedal na výsluchu jeho kolega Rudolf Martiš.
Júliusovým snom bolo dostať sa za mamou do Kanady. „Stále o tom rozprával,“ povedal o ňom strojník na zimnom štadióne Ladislav Hasík. „Nikdy však nespomenul, akým spôsobom by sa chcel za ňou dostať. To pred nami tajil.“ Júliusovi kolegovia a nadriadení ho síce hodnotili ako šikovného technického odborníka, ktorý však s nikým neudržiaval bližší vzťah: „Bol uzavretou osobou, s nikým sa nekamarátil,“ povedal Hasík. „Nenávidel toto zriadenie,“ tvrdil Martiš.
O topoľoch, ktoré boli vysadené okolo blízkeho futbalového štadióna, údajne Július kolegom povedal, že ich je málo. Keď sa ho spýtali, ako to myslí, povedal, že málo pre komunistov, keď ich budú vešať. Július mal zrejme vplyv aj na Zdenku. Podľa záznamu jej rozhovoru s kolegom z obdobia, keď začala chodiť s Júliusom, sa totiž „začali meniť jej názory na spoločenské zriadenie“. V podobnom duchu napísalo posudok na Štefečka aj miestne oddelenie ZNB: „Znehodnocoval výdobytky socialistickej spoločnosti medzi spolupracovníkmi.“
.ideálne podmienky
Keďže po neúspešnom pokuse o útek cez Maďarsko vzali úrady Júliusovi a Zdenke cestovné doklady, legálna možnosť vycestovať z Československa sa stala ilúziou. Túžba odísť za Júliusovou mamou do Kanady ich však neopustila. Dňa 20. mája 1985 spolu vyrazili – už ako manželia a s dvojročnou dcérkou – na najdobrodružnejšiu a zároveň najsmutnejšiu cestu v ich živote. Do sivej cestovnej tašky si zbalili oblečenie na cestu, uteráky, zubné kefky, dojčenskú fľašku, holiaci strojček, rodinný minialbum, citrón, salámu, kľúče a marsky.
V Senici bolo v ten večer dobré počasie. Július s batohom na chrbte, jeho žena Zdenka a dcéra Katka, ktorá spala v kočíku, sa niekoľko hodín po polnoci vybrali smerom k zimnému štadiónu, kde pracoval Július ako kurič. Vykurovacia sezóna sa už síce skončila, no pre revízne práce mal stále kľúče od kotolne. Pri zimnom štadióne zastali a Július otvoril železnú bránu bez kľučky. Objekt bol prázdny. Vošli dnu, kde manželku s dcérou uložil na postele pre montérov, kočík schoval na záchode a pustil sa do práce. Na dvore pod tribúnou pripravil kôš, zavesený na balóne na silikónových lankách.
V stene vyvŕtal dieru do kotolne a prepchal cez ňu gumenú hadicu, ktorá slúžila na polievanie ľadovej plochy. Z potrubia v kotolni odstránil filter a hadicu primontoval na hlavný prívod plynu. Cez hadicu pustil plyn, potrebný na nafúknutie balónu. Keď bolo všetko pripravené, nasadli do koša. Ráno o pol piatej – krátko predtým, než začalo vychádzať slnko – sa balón začal pomaly dvíhať k oblohe. Na zemi bolo bezvetrie. Július vedel, že balón musí dostať do výšky 1 500 metrov, kde fúkal juhovýchodný vietor. Na útek naplánoval ideálny deň: bola tretinová oblačnosť, horizontálna dohľadnosť tri kilometre a vietor fúkal smerom do Rakúska. Krátko po štarte sa však stala vážna chyba.
.osudný pád
Viliam Markovič, ktorý práve na dvore kŕmil sliepky, začul silné plesknutie. „Sprvu som si myslel, že sliepky zhodili kvetináč,“ povedal neskôr vyšetrovateľom. Šiel sa pozrieť do dvora, kde ho vydesil hrozný pohľad. Pred jeho garážou ležal mŕtvy muž v modrobielej košeli, rifliach a hnedej menčestrovej bunde, vyhrnutej až na prsia. Dvere do garáže boli pootvorené a pokrivené, mužovi pri dopade odsekli nohu. Július Štefeček bol na mieste mŕtvy.
Nie je jasné, čo sa presne stalo, no podľa neskoršej výpovede zranenej Zdenky sa na balóne niečo pokazilo a Július vystúpil z koša, aby sa to pokúsil opraviť. Vo výške asi 150 metrov z balóna vypadol. Poškodený a neriaditeľný balón ešte krátko letel nad mestom, následne praskol vo švíku a po prudkom úniku plynu sa zrútil. Výrazné svišťanie plátna balóna upútalo pozornosť vojaka z blízkych kasární Iva Míčeka. „Z hornej časti balóna trčal pruh nejakej látky, akoby sa bol balón roztrhol.“
Aj ďalší svedkovia opísali, že balón pred pádom pripomínal tvar fľaše, takže sa zrejme roztrhol. Balón sa zrútil do poľa kúsok za Senicou, v miestach, kde dnes stojí hypermarket Tesco. „Žena mala nohy zamotané v bielych šnúrach. Obe boli pri vedomí, dieťa sa sťažovalo, že ho bolí noha a žena sa držala za brucho. Šuštiakovina bola na jednom mieste roztrhnutá a bolo cítiť plyn,“ opísal miesto činu podporučík Zbyněk Morkus, ktorý s vojakmi zabezpečoval miesto tragédie.
Zdenka s Katkou boli vo vážnom stave prevezené do myjavskej nemocnice. Zdenku prijali na ARO a krátko na to operovali. Pri prvotných vyšetreniach bola pri vedomí. Mala zlomenú panvu, poškodené obličky, opuch mozgu a pľúc. Po deviatich dňoch zomrela. Katka mala po páde zlomené nohy, ale prežila a vzali si ju k sebe príbuzní. S jej pestúnskou rodinou sa nám nepodarilo skontaktovať. Katka žije podľa informácií .týždňa v zahraničí.
.atmosféra doby
Krajská prokuratúra najskôr začala trestné stíhanie pre pokus o opustenie republiky. Neskôr ho však zastavila „pre úmrtie páchateľov“. Polícia našla počas vyšetrovania v byte Štefečkovcov mapy ČSSR s vyznačenými smermi vzdušného prúdenia, mapu európskej železničnej siete a niekoľko časopisov Letectví a kozmonautika s článkami, ako zostrojiť balón. „Všetky skutočnosti nasvedčujú tomu, že menovaní mali v úmysle bez povolenia opustiť územie republiky do Rakúska preletom v balóne,“ napísal v uznesení vyšetrovateľ ŠtB Alex Kysucký. V Júliusovej skrinke na štadióne našli aj obálku s kanadskými známkami a papierik s adresou v kanadskom Toronte. Júliusova mama Štefečkovým z Kanady často písala.
Počas vyšetrovania vypočúvali aj Júliusových a Zdenkiných kolegov. Keď sa Ladislav Hasík dozvedel, že z balóna spadla žena s dieťaťom, podľa opisu hneď vedel, že je to Zdenka Štefečková. „Len Štefeček bol schopný takúto vec uskutočniť.“ Miestna ZNB napísala o prípade správu aj ministerstvu vnútra: „Svedkovia uviedli, že menovaný bol protispoločensky a protikomunisticky orientovaný.“ Atmosféru doby ilustruje aj výpoveď Júliusovho otca na polícii v deň tragédie: „Zodpovedne vyhlasujem, že ja som nemal a nemám žiadne výhrady proti nášmu štátnemu zriadeniu a ako viem, tak ani syn proti nemu nič nemal. Ja som ho vychovával poctivo... Je mi veľmi smutno a ako otec neschvaľujem jeho konanie, nech už bola jeho túžba za matkou akákoľvek.“
Súčasťou vyšetrovacieho spisu, ktorý založila ŠtB pre trestný čin pokusu o opustenie republiky, je aj fotografia mladej rodinky Štefečkovcov pri vianočnom stromčeku. Čiernovlasá žena v károvanej sukni sa nepozerá do objektívu: práve ukazuje bábiku svojej blonďavej dcérke v kvetinových šatách. Malá Katka sedí na kolenách svojho otca, muža s polodlhými hnedými vlasmi.
.autor je spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.