Vyšehrad potrebuje zmenu

Počúvanie predsedov vlád, ich okrúhlych, sebavedomých viet, človeka bezmála ukolísalo výpočtom radov úspešných výsledkov a obrazmi jasnej budúcnosti. Aká je však realita? Pozrime sa bližšie na to úspešné počínanie. Pravdaže, všade sa nájdu nejaké pozitíva, zdá sa napríklad, že z pohľadu medzinárodnej finančnej a hospodárskej krízy máme to najhoršie už za sebou. Štyri stredoeurópske krajiny na tom nie sú tragicky. Nepochybné je aj to, že vyšehradské zoskupenie, ktoré spolupracuje na podklade neformálnych koordinačných porád, malo počas svojej dvadsaťročnej existencie výsledky v európskej a medzinárodnej politike.  Význam vyšehradskej skupiny zohral rozhodujúcu  rolu pri vstupe do Severoatlantického paktu a Európskej únie. Nie je to maličkosť, najmä keď si človek uvedomí, že v 20. storočí – najmä medzi dvoma svetovými vojnami – predstavoval náš priestor neustále napätie s hrozbami výbuchu. Dnes je všetko inak a štyri vyšehradské krajiny považujú za normálne usilovať sa o zladenie svojich politík.
Konferencia však priniesla sklamanie. Návštevník očakával, že zástupcovia V4 sa vyjadria k aktuálnej geopolitickej situácii. Každému je z mapy jasné, že sa nachádzame v hraničnom pásme. V západnej tlači nás často označujú za Východ, čo je pre nás istý problém, keďže sami dobre vieme, čo znamená Východ. Nemyslím len na Ukrajinu, ale aj na Rusko. Všetky naše krajiny majú vlastnú historickú skúsenosť s ruskou politikou, preto by azda bolo potrebné sformovať jednoznačnejšiu a spoločnú stratégiu našich vzťahov, ktoré sa viažu k našim východným a juhovýchodným susedom. Človeku prichádzajú na myseľ uhorskí politickí myslitelia z polovice 19. storočia, ktorí uvažovali o európskej rovnováhe vo vtedajšej geopolitickej situácii a dospeli k potrebe historického vyrovnania sa  s Rakúskom, hoci Viedeň nemali v láske, cítili však potrebu vyvážiť expanzívne zámery cárskej ríše. V dvadsiatom prvom storočí sa zmenila situácia: sme súčasťou oveľa väčšej integrácie, ale mimo toho náš priestor má vlastné záujmy, napríklad energetickú bezpečnosť a obranu, ktoré sa úplne nezhodujú so záujmami západných partnerov. A to už nespomínam našu historickú pamäť; my sa predsa musíme konfrontovať s dedičstvom nie jedného, ale dvoch totalitarizmov. Ako v Budapešti nedávno povedal nemecký prezident Gauck, je nevyhnutné, aby sme komunistickú minulosť odhalili spoločne.
Je pochopiteľné, že spolupráca štyroch krajín sa často nedokáže vymaniť z logiky národného štátu. Napokon, Vyšehradská skupina nemá záujem o prehnanú inštitucionalizáciu a už vôbec nie federalizáciu vzájomných vzťahov. Bolo by však ilúziou myslieť si, že separátnymi dohodami a samostatnými prístupmi možno odstrániť spoločné geopolitické danosti. Dôležité rozhodnutia vždy vyvolávajú dôsledky, ktoré sa dotýkajú našich partnerov. Doteraz sa nepodarilo vytvoriť koherentnú koncepciu v zahraničnej a bezpečnostnej politike, krajiny V4 nedokážu vždy zladiť svoje kroky. Pritom v Európskej rade máme spolu toľko hlasov ako Nemecko a Francúzsko. To sa od 1. novembra zmení a podľa Lisabonskej zmluvy  bude pozícia veľmocí silnejšia. To však len upozorňuje na nevyhnutnosť užšej spolupráce.
Prioritou slovenského predsedníctva V4, ktoré sa práve začalo, je zvýšenie dynamiky regiónu a jeho konkurenčnej schopnosti. Hovorí sa o potrebe posilniť koordinačné mechanizmy v EÚ a nadviazať kontakty medzi vyšehradskými krajinami a oblasťami v Ázii a Južnej Amerike. Takzvaný veľký svet má sklon zaobchádzať so štyrmi krajinami ako s celkom. Nebudem sám, kto tvrdí, že je potrebné vynaložiť viac spoločného úsilia, aby sme získali povedomie o spoločnom údele a hlásili sa k niektorým spoločným symbolom. Na začiatok navrhujem na Vyšehradskom hrade vztýčiť zástavy všetkých štyroch krajín!