Tuskove ciele

Aké boli ciele premiéra? Po prvé, chcel ukázať, že má stále politickú podporu. Po druhé, chcel odvrátiť hnev verejnej mienky voči svojej strane a presmerovať ho na bližšie nešpecifikovaných nepriateľov. Tomu slúžili poznámky na tému, kto mohol nahrávky urobiť. Bez špeciálneho nadania bolo jasné, že Tusk ukazuje na ruské tajné služby. Po tretie, premiér sa pokúsil o morálne vydieranie: kto počúva nahrávky a snaží sa z nich získať politické body, ten ide proti štátu, nejde mu o záujem Poľska, a teda – ľahko si možno domyslieť – spolupracuje s našimi nepriateľmi.
Tusk si je dobre vedomý významu zverejnených prepisov. Iba slepý a hluchý by to nevidel. Je evidentné, že Občianska platforma je v záujme zachovania svojej moci ochotná aj porušovať ústavu, vidieť na tom rastúcu aroganciu a degeneráciu ministrov. Tusk však verí, že sa mu podarí vyhnúť porážke. Do parlamentných volieb zostáva poldruhého roka a pred voľbami do Sejmu budú prezidentské voľby. Platforma sa bude spoliehať na krátku pamäť voličov a eventuálne víťazstvo Bronislawa Komorovského môže otočiť kartu.  
Treba mať však nádej, že Tuskovi sa teraz nepodarí zahnať kocúra chvostom, ako toľkokrát doteraz.  Ledaže by ťažil z chýb opozície. A takou chybu bolo ohlásenie kandidatúry profesora Piotra Glinského na premiéra úradníckej vlády. Dvakrát neradno vstupovať do tej istej rieky. Ukázalo sa, že Kaczynského strana je stranou jednej myšlienky. Hoci by bolo lepšie, keby opozícia bola zvolala spoločnú demonštráciu, Kaczynski si na vojnu s Platformou vybral Sejm – miesto, kde dominuje jeho súper. Ťažko sa preto diviť, že hlavným víťazom sa v tejto situácii môže stať strana Janusza Korwin-Mikkeho.