.ako si sa dostal k filmovaniu?
Otec je známym amatérskym filmárom, ale pôvodne som k filmu vôbec neinklinoval. Vyštudoval som nechválne známu Trenčiansku univerzitu, ale vnútorná spokojnosť neprichádzala. Mal som 22 rokov, hovoril som, že by som sa mal rozhodnúť, čo by som chcel v živote robiť. Už pred univerzitou som sa skúšal dostať na VŠMU, najprv som sa hlásil na strih, potom na kameru, ale zobrali ma až na tretí pokus. Na réžiu dokumentárneho filmu.
.odkiaľ pochádzaš?
Z industriálnej dediny Ladce. Celú filmovú školu som absolvoval tam, všetci hrdinovia mojich filmov pochádzali práve odtiaľ alebo boli napojení na Ladce. Bolo to moje teritórium. Ako hájnik, ktorý má svoj les, ja mám svoje Ladce.
.tvoj prvý film?
O sociálnom vydedencovi. Išlo o filmové cvičenie, v rámci ktorého si jednotlivé tvorivé tímy vybrali predajcov Nota Bene a nakrútili o nich miniportrét. Vybral som si Jana. Pýtal som sa otca, ako by to nakrútil. Povedal mi, že všetci to budú točiť cez deň, tak my sme išli za Janom v noci a stala sa neplánovaná vec. V tú noc sa mu narodilo dieťa. Podarilo sa nám zachytiť oslavu, spojenú s narodenín dieťaťa, v ktorej sa miešala nádej s beznádejou. Pochopil som, že filmy ožijú vtedy, keď sa v nich udeje niečo náhodné, nepredvídateľné. Na tej vlne idem dodnes. Za všetkým je drina, ale treba mať aj šťastie.
.tvoje meno zasvietilo pri filme Arsy-Versy, ktorý si nakrútil o svojom strýkovi. Ten film dostal veľmi veľa cien.
36.
.to je viac, ako má celkovo minút, nie?
Áno, má 23 minút. (Smiech.)
.prečo sa ten film tak chytil?
Na škole sme točili samé sociálne drámy, ale ja som chcel konečne nakrútiť nejaký pozitívny filmy. Arsy-Versy je sčasti tragický, ale zároveň aj veľmi milosrdný a láskavý. Môj strýko Ľuboš je neuveriteľný. V jeho šibnutosti je istý stupeň geniality, ktorú mu každý závidí. Potom je tam babka, strýkova mama, ktorá apeluje na jeho budúci vývoj. Má už 75 rokov, blíži sa jej smrť a obáva sa, čo s ním bude.
.tvoj strýko má zvláštnu záľubu. Skúma netopiere.
Ľuboš prešiel rôznymi štádiami výskumu fauny. Začal s mravcami, potom prešiel na žaby, choval užovku a cez mačky došiel až k netopierom. K tomuto filmu som sa dostal tak, že mi raz v krčme opísal, ako sa na noc zavesil do siete dole hlavou, aby pochopil, ako netopiere prežívajú tento vnem. Ako filmár sa mi tento opačný pohľad na život javil ako ideálny materiál na dokument. Šlo to veľmi ľahko. Babka to všetko pozorovala z diaľky, ale nakoniec sa stala súčasťou filmu, aby to nebola len exhibícia netopierích pohľadov na spoločnosť. Vznikol z toho taký Batman na slovenský spôsob. (Smiech.)
.prečo si sa rozhodol nakrútiť film Vrbovský veter? Hlavným motívom filmu je abstinencia Braňa Jobusa, ktorý festival založil, čo zas nie je nová vec.
Samozrejme, vedel som, že nepije, ale povedal som si, že je dôležité, aby o tom vznikla filmová stopa. Koľko mu to vydrží, veď možno začne znovu chľastať! Podľa mňa je veľmi dôležité zachytávať kultúrne stopy ľudí, ktorí tu niečo vytvorili. Jeho alkoholizmus je síce tisíckrát prepieraná vec, ale zas stojíme pred otázkou, koľko ľudí o tom v skutočnosti vie? Braňo má na facebooku vyše dvetisíc lajkov, Rytmus asi 400-tisíc. Stále je množstvo ľudí, ktorí Jobusa nepoznajú.
.minulý týždeň mal na festivale v Karlových Varoch premiéru tvoj ďalší film Comeback.
To je zas o tom mojom lokálpatriotizme. Ilava je od Ladiec vzdialená asi päť kilometrov. Babka bývala asi kilometer od väznice. Vždy, keď sme šli vlakom k nej na návštevu, pozeral som sa na väznicu z okna a prišla mi strašidelná a svojím spôsobom aj rozprávková. Treba točiť filmy na miestach, kam ľudská noha nevkročila. Barabáš ide do pralesa, ja do väznice, ktorá je pre väčšinu ľudí neznámym čiže exotickým miestom. Okrem toho ľudí mám radšej ako netopierov. Ťahalo ma to tam.
.do basy ste prišli vo väzenskej uniforme. To preto, aby ste splynuli s prostredím?
Je iné, keď prídeš za väzňami v ich oblečení ako v tričku a džínsach. Chceli sme, aby sa medzi nami zotreli rozdiely. Ale keď sme prvý deň prišli do basy a predniesli sme im, čo chceme robiť, povedali nám, že sme naivní blbci z Bratislavy. V strižni som potom videl, ako nám nakladali, ale začali sme ich počúvať, a potom to už šlo. Ale bolo to dosť ťažké.
.v čom?
Bolo tam toľko ľudského zla a špiny. Hrabali sme sa v tých najhorších ľudských záležitostiach, emóciách a zážitkoch. Rozbité rodiny, zničené osudy. Stále si v tom, aj keď sa vraciaš domov k rodine alebo k frajerke. Na tom filme sme robili päť rokov.
.na začiatku si hovoril, že nakrúcaš filmy o Ladcoch a jeho obyvateľoch. Je tam ešte niekto, o kom by si rád spravil dokument?
Rád by som nakrútil film o mojom otcovi. Tak dlho veriť svojim snom, to je obdivuhodné. Je ponorený do filmu a nič ho nepresvedčí o tom, aby ho opustil.
.a čo ďalšie postavičky z Ladiec?
Robil som pätnásťminútový film Studený spoj o ladčianskej prostitútke. Keď sa u nás stavala diaľnica, tie najväčšie sociálne prípady sa nejakým spôsobom napojili na systém a vykonávali túto činnosť, čo ma fascinovalo. V Ladcoch je viac zaujímavých ľudí. Mám rozpracovaný film o jednonohej Irene, ktorú prešlo IC, keď sa vracala domov. Žije tam muž, čo má 216 centimetrov. Volajú ho Eiffel. Alebo je tam človek, ktorého prezývajú Glóbus. Na okuliaroch má také veľké šošovky ako zemská pologuľa. (Smiech.)
Otec je známym amatérskym filmárom, ale pôvodne som k filmu vôbec neinklinoval. Vyštudoval som nechválne známu Trenčiansku univerzitu, ale vnútorná spokojnosť neprichádzala. Mal som 22 rokov, hovoril som, že by som sa mal rozhodnúť, čo by som chcel v živote robiť. Už pred univerzitou som sa skúšal dostať na VŠMU, najprv som sa hlásil na strih, potom na kameru, ale zobrali ma až na tretí pokus. Na réžiu dokumentárneho filmu.
.odkiaľ pochádzaš?
Z industriálnej dediny Ladce. Celú filmovú školu som absolvoval tam, všetci hrdinovia mojich filmov pochádzali práve odtiaľ alebo boli napojení na Ladce. Bolo to moje teritórium. Ako hájnik, ktorý má svoj les, ja mám svoje Ladce.
.tvoj prvý film?
O sociálnom vydedencovi. Išlo o filmové cvičenie, v rámci ktorého si jednotlivé tvorivé tímy vybrali predajcov Nota Bene a nakrútili o nich miniportrét. Vybral som si Jana. Pýtal som sa otca, ako by to nakrútil. Povedal mi, že všetci to budú točiť cez deň, tak my sme išli za Janom v noci a stala sa neplánovaná vec. V tú noc sa mu narodilo dieťa. Podarilo sa nám zachytiť oslavu, spojenú s narodenín dieťaťa, v ktorej sa miešala nádej s beznádejou. Pochopil som, že filmy ožijú vtedy, keď sa v nich udeje niečo náhodné, nepredvídateľné. Na tej vlne idem dodnes. Za všetkým je drina, ale treba mať aj šťastie.
.tvoje meno zasvietilo pri filme Arsy-Versy, ktorý si nakrútil o svojom strýkovi. Ten film dostal veľmi veľa cien.
36.
.to je viac, ako má celkovo minút, nie?
Áno, má 23 minút. (Smiech.)
.prečo sa ten film tak chytil?
Na škole sme točili samé sociálne drámy, ale ja som chcel konečne nakrútiť nejaký pozitívny filmy. Arsy-Versy je sčasti tragický, ale zároveň aj veľmi milosrdný a láskavý. Môj strýko Ľuboš je neuveriteľný. V jeho šibnutosti je istý stupeň geniality, ktorú mu každý závidí. Potom je tam babka, strýkova mama, ktorá apeluje na jeho budúci vývoj. Má už 75 rokov, blíži sa jej smrť a obáva sa, čo s ním bude.
.tvoj strýko má zvláštnu záľubu. Skúma netopiere.
Ľuboš prešiel rôznymi štádiami výskumu fauny. Začal s mravcami, potom prešiel na žaby, choval užovku a cez mačky došiel až k netopierom. K tomuto filmu som sa dostal tak, že mi raz v krčme opísal, ako sa na noc zavesil do siete dole hlavou, aby pochopil, ako netopiere prežívajú tento vnem. Ako filmár sa mi tento opačný pohľad na život javil ako ideálny materiál na dokument. Šlo to veľmi ľahko. Babka to všetko pozorovala z diaľky, ale nakoniec sa stala súčasťou filmu, aby to nebola len exhibícia netopierích pohľadov na spoločnosť. Vznikol z toho taký Batman na slovenský spôsob. (Smiech.)
.prečo si sa rozhodol nakrútiť film Vrbovský veter? Hlavným motívom filmu je abstinencia Braňa Jobusa, ktorý festival založil, čo zas nie je nová vec.
Samozrejme, vedel som, že nepije, ale povedal som si, že je dôležité, aby o tom vznikla filmová stopa. Koľko mu to vydrží, veď možno začne znovu chľastať! Podľa mňa je veľmi dôležité zachytávať kultúrne stopy ľudí, ktorí tu niečo vytvorili. Jeho alkoholizmus je síce tisíckrát prepieraná vec, ale zas stojíme pred otázkou, koľko ľudí o tom v skutočnosti vie? Braňo má na facebooku vyše dvetisíc lajkov, Rytmus asi 400-tisíc. Stále je množstvo ľudí, ktorí Jobusa nepoznajú.
.minulý týždeň mal na festivale v Karlových Varoch premiéru tvoj ďalší film Comeback.
To je zas o tom mojom lokálpatriotizme. Ilava je od Ladiec vzdialená asi päť kilometrov. Babka bývala asi kilometer od väznice. Vždy, keď sme šli vlakom k nej na návštevu, pozeral som sa na väznicu z okna a prišla mi strašidelná a svojím spôsobom aj rozprávková. Treba točiť filmy na miestach, kam ľudská noha nevkročila. Barabáš ide do pralesa, ja do väznice, ktorá je pre väčšinu ľudí neznámym čiže exotickým miestom. Okrem toho ľudí mám radšej ako netopierov. Ťahalo ma to tam.
.do basy ste prišli vo väzenskej uniforme. To preto, aby ste splynuli s prostredím?
Je iné, keď prídeš za väzňami v ich oblečení ako v tričku a džínsach. Chceli sme, aby sa medzi nami zotreli rozdiely. Ale keď sme prvý deň prišli do basy a predniesli sme im, čo chceme robiť, povedali nám, že sme naivní blbci z Bratislavy. V strižni som potom videl, ako nám nakladali, ale začali sme ich počúvať, a potom to už šlo. Ale bolo to dosť ťažké.
.v čom?
Bolo tam toľko ľudského zla a špiny. Hrabali sme sa v tých najhorších ľudských záležitostiach, emóciách a zážitkoch. Rozbité rodiny, zničené osudy. Stále si v tom, aj keď sa vraciaš domov k rodine alebo k frajerke. Na tom filme sme robili päť rokov.
.na začiatku si hovoril, že nakrúcaš filmy o Ladcoch a jeho obyvateľoch. Je tam ešte niekto, o kom by si rád spravil dokument?
Rád by som nakrútil film o mojom otcovi. Tak dlho veriť svojim snom, to je obdivuhodné. Je ponorený do filmu a nič ho nepresvedčí o tom, aby ho opustil.
.a čo ďalšie postavičky z Ladiec?
Robil som pätnásťminútový film Studený spoj o ladčianskej prostitútke. Keď sa u nás stavala diaľnica, tie najväčšie sociálne prípady sa nejakým spôsobom napojili na systém a vykonávali túto činnosť, čo ma fascinovalo. V Ladcoch je viac zaujímavých ľudí. Mám rozpracovaný film o jednonohej Irene, ktorú prešlo IC, keď sa vracala domov. Žije tam muž, čo má 216 centimetrov. Volajú ho Eiffel. Alebo je tam človek, ktorého prezývajú Glóbus. Na okuliaroch má také veľké šošovky ako zemská pologuľa. (Smiech.)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.