Ak je súčasťou subkultúry nápadné popieranie svojej vlastnej identity, môže to znamenať dve veci. Alebo skutočne nejde o subkultúru, takže o žiadnom popieraní identity nemôže byť ani reči, alebo je súčasťou onej subkultúry vedomie, že vonkajší pohľad na ňu ustrnul v primitívnom stereotype masy, ktorá sa za masu nepovažuje. Tak či onak, slovíčko hipster vždy zo všetkého najviac fungovalo a funguje ako spoľahlivý háčik. Spôsob ako zaujať, hipsteri by mali byť tí druhí, iní, cudzí, dráždiví, pozérski, individualistickí, narcistickí, arogantní, všetko, čo majorita nie je. Preto jej tak ležia v žalúdku, navzdory tomu, že ich niet. Naozaj zaujímavé však je, ako sa s nejestvujúcim hipstermi vyrovnáva popkultúra, ako ich absorbuje, spracúva a posúva ďalej.
.nie som hipster v Springfielde
Vynikajúcim aktuálnym príkladom je update do online časti najhorúcejšej videohry minulého roka – Grand Theft Auto 5. Volá sa, ako inak, I´m Not a Hipster a v GTA 5 online to vďaka nemu zrazu vyzerá ako kdesi na farmárskych trhoch. Ťažiskom updatu sú, samozrejme, módne kostýmčeky, bizarné kreácie, ktoré hráči môžu svojim avatarom kúpiť v príslušných obchodoch. Sú drahé, to v prvom rade, bavíme sa, samozrejme, o virtuálnej hotovosti, ale aj tak, vymódiť sa po hipstersky nie je ani vo virtuálnom svete lacná záležitosť. Pribudli nové okuliarové obruby, tetovania, účesy a epesné briadky, korunu tomu však dávajú štýlové vozidlá, automobily a autiaky, všetky s prívlastkami alebo organic, alebo vintage. No, a keďže v GTA sú pomerne dôležité aj zbrane, I´m Not a Hipster update sa dotkol aj ich. Na oponentov teda môžete vytiahnuť súbojové pištole staré dvesto rokov či retro bodák z čias americkej občianskej vojny. Prakticky to je nanič, ale vyzerá to výborne, a to je vlastne aj zmyslom celého rozšírenia. Nový herný obsah síce vždy poteší, ale pravým účelom I´m Not a Hipster rozšírenia je aj podľa samotných tvorcov – pozor – zvýrazniť postironický charakter hry. Podarilo sa, zvlášť ak pripustíme, že irónia, sarkazmus a nadhľad sú v kontexte s hipsterstvom vôbec to najvďačnejšie, čo tento nejestvujúci fenomén obom stranám prináša.
I toto sa nakoniec už podarilo zachytiť, v siedmej epizóde dvadsiatej štvrtej série Simpsonovcov (a v jednej z posledných skutočne vtipných) sa Springfield stal útočiskom zástupov čudných ľudí z Portlandu. Rertrookuliarnatí, bradatí, fúzatí, lysohlaví, nosili traky, peňaženky na retiazke, náušnice v nose a šály aj v teplom počasí, kompostovali odpad, dojčili deti, nedívali sa na telku a Homer sa s nimi chcel stoj čo stoj skamarátiť, lebo tiež chcel byť cool. Najprv sa objavili v bezprostrednom susedstve, neskôr zamorili celý Springfield a odtiahli, až keď The New Yor Times vyhlásili Springfield najfrajerskejším mestom Ameriky.
Epizóda The Day the Earth Stood Cool, u nás, teda v Česku uvádzaná pod nič nenaznačujúcim názvom Deň, keď sa ochladila Zem celkom po simpsonovsky rozvinula a vyhrotila tie najzjavnejšie hipsterské stereotypy a klišé, aby zosmiešnila obe strany a v zmierlivom konci donútila Homera k prvému skutočne chlapskému objatiu. Presné a výborné, akurát človeku zostalo ľúto Lízy, ktorá sa v nových susedoch prirodzene uvidela, a jedine ona skutočne smútila, keď odišli. Zostať ale nemohli, ak sa raz Springfield stal oficiálne hipsterský, pre hipsterov už v ňom nezostalo miesto.
.nie som hipster v Moskve
Taká až trošinka beznádej, podobná emócia, aká ide z autorského filmu scenáristu a režiséra Destina Crettona I Am Not a Hipster, hudobnej drámy, ktorá sa ešte v roku 2012 skutočne pokúsila sformulovať akýsi hipsterský manifest, avšak bez výsledku. Film je to síce výborný, ale viac o osamelosti uprostred vzťahov, ako o čomkoľvek inom. Ale vďaka hudbe sa určite vryje do pamäti, pričom ono nápadné popieranie hipsterstva, zjavné už z názvu, má skutočne svoje opodstatnenie. Vypovedá totiž o nebezpečnej redukcii čohosi vnútorne dôležitého, až zásadného, na čosi vonkajškovo zjavné, vyprázdnené až lacné.
Presne ako v prípade ruského filmu Стиляги (Stiľjagi, Šviháci, Frajírci) režiséra Valerija Todorovského, ktorý sa pod názvami Páskové či Boogie Bones objavil na rôznych filmových festivaloch, aby sa nakoniec na DVD dostal aj do normálnej americkej distribúcie. Tam už sa však volá Hipsters, pričom celkom účelovo ráta s tým, že názov pritiahne aj tých divákov, ktorí by po ňom inak sotva siahli.
A znova ide o výborný kus, akési ruské Šakalí léta, retromuzikál odohrávajúci sa v Moskve v roku 1955. Stalin je už dva roky mŕtvy a do Moskvy preniká džez. No, oni to volajú džez, my počujeme swing a rock 'n'roll. Veľkej zemi Sovietov stále vládne oceľová totalitná šeď, farebne vymódení výrastkovia a slečny pôsobia v krajine predchnutej kolektívnou anonymitou absolútne bizarne, oni si to však vychutnávajú navzdory akčným úderkám mladých komsomolcov, ktorí im idú tvrdo po krku. Teda nie po krku, po farebných kravatách a účesoch, ktoré im nemilosrdne strihajú pri každom pogrome.
Стиляги alias Hipsters sú výbornou pointou. Film o dávno mŕtvej subkultúre, ktorý by asi videla len hŕstka ľudí, ak by jej meno stále neprežívalo.
.nie som hipster v Springfielde
Vynikajúcim aktuálnym príkladom je update do online časti najhorúcejšej videohry minulého roka – Grand Theft Auto 5. Volá sa, ako inak, I´m Not a Hipster a v GTA 5 online to vďaka nemu zrazu vyzerá ako kdesi na farmárskych trhoch. Ťažiskom updatu sú, samozrejme, módne kostýmčeky, bizarné kreácie, ktoré hráči môžu svojim avatarom kúpiť v príslušných obchodoch. Sú drahé, to v prvom rade, bavíme sa, samozrejme, o virtuálnej hotovosti, ale aj tak, vymódiť sa po hipstersky nie je ani vo virtuálnom svete lacná záležitosť. Pribudli nové okuliarové obruby, tetovania, účesy a epesné briadky, korunu tomu však dávajú štýlové vozidlá, automobily a autiaky, všetky s prívlastkami alebo organic, alebo vintage. No, a keďže v GTA sú pomerne dôležité aj zbrane, I´m Not a Hipster update sa dotkol aj ich. Na oponentov teda môžete vytiahnuť súbojové pištole staré dvesto rokov či retro bodák z čias americkej občianskej vojny. Prakticky to je nanič, ale vyzerá to výborne, a to je vlastne aj zmyslom celého rozšírenia. Nový herný obsah síce vždy poteší, ale pravým účelom I´m Not a Hipster rozšírenia je aj podľa samotných tvorcov – pozor – zvýrazniť postironický charakter hry. Podarilo sa, zvlášť ak pripustíme, že irónia, sarkazmus a nadhľad sú v kontexte s hipsterstvom vôbec to najvďačnejšie, čo tento nejestvujúci fenomén obom stranám prináša.
I toto sa nakoniec už podarilo zachytiť, v siedmej epizóde dvadsiatej štvrtej série Simpsonovcov (a v jednej z posledných skutočne vtipných) sa Springfield stal útočiskom zástupov čudných ľudí z Portlandu. Rertrookuliarnatí, bradatí, fúzatí, lysohlaví, nosili traky, peňaženky na retiazke, náušnice v nose a šály aj v teplom počasí, kompostovali odpad, dojčili deti, nedívali sa na telku a Homer sa s nimi chcel stoj čo stoj skamarátiť, lebo tiež chcel byť cool. Najprv sa objavili v bezprostrednom susedstve, neskôr zamorili celý Springfield a odtiahli, až keď The New Yor Times vyhlásili Springfield najfrajerskejším mestom Ameriky.
Epizóda The Day the Earth Stood Cool, u nás, teda v Česku uvádzaná pod nič nenaznačujúcim názvom Deň, keď sa ochladila Zem celkom po simpsonovsky rozvinula a vyhrotila tie najzjavnejšie hipsterské stereotypy a klišé, aby zosmiešnila obe strany a v zmierlivom konci donútila Homera k prvému skutočne chlapskému objatiu. Presné a výborné, akurát človeku zostalo ľúto Lízy, ktorá sa v nových susedoch prirodzene uvidela, a jedine ona skutočne smútila, keď odišli. Zostať ale nemohli, ak sa raz Springfield stal oficiálne hipsterský, pre hipsterov už v ňom nezostalo miesto.
.nie som hipster v Moskve
Taká až trošinka beznádej, podobná emócia, aká ide z autorského filmu scenáristu a režiséra Destina Crettona I Am Not a Hipster, hudobnej drámy, ktorá sa ešte v roku 2012 skutočne pokúsila sformulovať akýsi hipsterský manifest, avšak bez výsledku. Film je to síce výborný, ale viac o osamelosti uprostred vzťahov, ako o čomkoľvek inom. Ale vďaka hudbe sa určite vryje do pamäti, pričom ono nápadné popieranie hipsterstva, zjavné už z názvu, má skutočne svoje opodstatnenie. Vypovedá totiž o nebezpečnej redukcii čohosi vnútorne dôležitého, až zásadného, na čosi vonkajškovo zjavné, vyprázdnené až lacné.
Presne ako v prípade ruského filmu Стиляги (Stiľjagi, Šviháci, Frajírci) režiséra Valerija Todorovského, ktorý sa pod názvami Páskové či Boogie Bones objavil na rôznych filmových festivaloch, aby sa nakoniec na DVD dostal aj do normálnej americkej distribúcie. Tam už sa však volá Hipsters, pričom celkom účelovo ráta s tým, že názov pritiahne aj tých divákov, ktorí by po ňom inak sotva siahli.
A znova ide o výborný kus, akési ruské Šakalí léta, retromuzikál odohrávajúci sa v Moskve v roku 1955. Stalin je už dva roky mŕtvy a do Moskvy preniká džez. No, oni to volajú džez, my počujeme swing a rock 'n'roll. Veľkej zemi Sovietov stále vládne oceľová totalitná šeď, farebne vymódení výrastkovia a slečny pôsobia v krajine predchnutej kolektívnou anonymitou absolútne bizarne, oni si to však vychutnávajú navzdory akčným úderkám mladých komsomolcov, ktorí im idú tvrdo po krku. Teda nie po krku, po farebných kravatách a účesoch, ktoré im nemilosrdne strihajú pri každom pogrome.
Стиляги alias Hipsters sú výbornou pointou. Film o dávno mŕtvej subkultúre, ktorý by asi videla len hŕstka ľudí, ak by jej meno stále neprežívalo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.