Vymáham pohľadávky u bývalých pacientov.
Sú to ľudia nad čiarou existenčného minima, svojprávnosti, spoločenského vylúčenia a nebolo by voči nim fér, keby sme ich dlhy z regulačných poplatkov odstúpili vymáhačským agentúram a exekútorom. Voláme im, otravujeme ich, chceme, aby prišli a prevzali si splátkový kalendár. Nedá sa ale hnevať, keď vám dievča povie, že neprišlo, lebo malo takú depresiu, že nemohlo vstať z gauča. Ona neklame. Či z toho nemám depresie sám? Nie, pretože, moja práca im istým spôsobom vracia ľudskú dôstojnosť, musia sa s tým problémom popasovať. Okrem toho prepisujem zmluvy, riešim nečakané prípady a zastupujem pacientov a zamestnancov v ich osobných veciach.
Zoznam mojich nerestí a cností som si vyžiadal od dcér a manželky.
Spísali ho veľmi dlhý. Ona je bič Boží a dcéry sú bičíky. Žena napríklad tvrdí, že keď ma niekto sklame, tak mu to už neodpustím. Dcéry sa mi zas posmievajú, že si kontrolujem svoj profil na wikipedii, čo je pravda. Keď som bol novinár, vedel som si to zracionalizovať, ale v podstate to bol a je narcizmus.
Každé leto chodíme na Slovensko.
Keď moja najmladšia dcéra sedí na hrebeňovom chodníku Veľkej Fatry, hľadí na tie hory a premýšľa, som rád, že som ju nakazil svojou vášňou. Cestou sem si niekedy púšťam úchylné slovenské piesne a hlasito si ich spievam. Generácia našich rodičov, keď sa opila, spievala Kalinku, Kaťušu, pre mňa je podobnou deviáciou slovenský pop 80. a raných 90. rokov. Aj to mi moje dcéry napísali na zoznam. Je to pre nich asi príšerné, ale tolerujú mi to, lebo za volantom si musím spievať niečo hlasné.
Mám rád „nada“, nič, ako by povedali Španieli.
Súvisí to s tými horami, len cez ne kráčať. Mám rád aj dlhé cesty vlakom, uvedie ma do rytmu, idem a nemôžem robiť nič iné, je to taká prázdnota, ktorú človek potrebuje, aby vyplavil rôzne vrstvy a úplne sa očistil.
Posledných pätnásť rokov sú mojím najväčším hoby moje tri dcéry.
Nie je veľa rád, ako by sa mal správať otec k dcéram, ale jednej sa držím poctivo: otec by nikdy nemal, ani takzvane zo žartu, hodnotiť vzhľad svojej dcéry. Tak, ako to robila generácia našich rodičov, mali to byť nevinné kecy, ale dokázali strašne zraniť. Hádam som to dodržal a hádam to tak berú aj dcéry.
Lakomstvo máme, bohužiaľ, v rode.
Môj otec bol prvý vysokoškolák v rodine, z naozaj chudobných pomerov. Na jednej strane je veľkorysý, na druhej drobný „škudlil“, ako ten Cimrman, čo plnil listy héliom, aby boli ľahšie a ušetril na známke. Má to až komické aspekty šetrnosti, úplne sa desím, keď v osemdesiatke bude zhromažďovať staré kôrky z chleba. U seba to pozorujem tiež, ale snažím sa to vedome zvládnuť. Striedajú sa vo mne záchvaty veľkorysosti a lakomstva. Považujem to za prejav môjho čechoslováctva – niekedy na mňa padne česká lakomosť a niekedy slovenské grófstvo.
Provokujem študentov žurnalistiky.
Aby som potvrdil povesť arogantného prednášajúceho, niekedy poviem: som jediný žijúci nositeľ všetkých novinárskych cien v Českej republike. Ale musím to povedať hneď na úvod, aby bolo o čo hrať. Študenti sa uškrnú, ale myslím, že mladí vlci potrebujú starého, na ktorého sa môžu vrhnúť a nachytať ho, dokázať mu, že je blbý, aby sa mohli predviesť pred dievčatami a ja im to doprajem. Navyše, na mne je to dosť poznať, lebo keď premýšľam, tak sa potím. Dostali sme ho, už sa potí!
Sú to ľudia nad čiarou existenčného minima, svojprávnosti, spoločenského vylúčenia a nebolo by voči nim fér, keby sme ich dlhy z regulačných poplatkov odstúpili vymáhačským agentúram a exekútorom. Voláme im, otravujeme ich, chceme, aby prišli a prevzali si splátkový kalendár. Nedá sa ale hnevať, keď vám dievča povie, že neprišlo, lebo malo takú depresiu, že nemohlo vstať z gauča. Ona neklame. Či z toho nemám depresie sám? Nie, pretože, moja práca im istým spôsobom vracia ľudskú dôstojnosť, musia sa s tým problémom popasovať. Okrem toho prepisujem zmluvy, riešim nečakané prípady a zastupujem pacientov a zamestnancov v ich osobných veciach.
Zoznam mojich nerestí a cností som si vyžiadal od dcér a manželky.
Spísali ho veľmi dlhý. Ona je bič Boží a dcéry sú bičíky. Žena napríklad tvrdí, že keď ma niekto sklame, tak mu to už neodpustím. Dcéry sa mi zas posmievajú, že si kontrolujem svoj profil na wikipedii, čo je pravda. Keď som bol novinár, vedel som si to zracionalizovať, ale v podstate to bol a je narcizmus.
Každé leto chodíme na Slovensko.
Keď moja najmladšia dcéra sedí na hrebeňovom chodníku Veľkej Fatry, hľadí na tie hory a premýšľa, som rád, že som ju nakazil svojou vášňou. Cestou sem si niekedy púšťam úchylné slovenské piesne a hlasito si ich spievam. Generácia našich rodičov, keď sa opila, spievala Kalinku, Kaťušu, pre mňa je podobnou deviáciou slovenský pop 80. a raných 90. rokov. Aj to mi moje dcéry napísali na zoznam. Je to pre nich asi príšerné, ale tolerujú mi to, lebo za volantom si musím spievať niečo hlasné.
Mám rád „nada“, nič, ako by povedali Španieli.
Súvisí to s tými horami, len cez ne kráčať. Mám rád aj dlhé cesty vlakom, uvedie ma do rytmu, idem a nemôžem robiť nič iné, je to taká prázdnota, ktorú človek potrebuje, aby vyplavil rôzne vrstvy a úplne sa očistil.
Posledných pätnásť rokov sú mojím najväčším hoby moje tri dcéry.
Nie je veľa rád, ako by sa mal správať otec k dcéram, ale jednej sa držím poctivo: otec by nikdy nemal, ani takzvane zo žartu, hodnotiť vzhľad svojej dcéry. Tak, ako to robila generácia našich rodičov, mali to byť nevinné kecy, ale dokázali strašne zraniť. Hádam som to dodržal a hádam to tak berú aj dcéry.
Lakomstvo máme, bohužiaľ, v rode.
Môj otec bol prvý vysokoškolák v rodine, z naozaj chudobných pomerov. Na jednej strane je veľkorysý, na druhej drobný „škudlil“, ako ten Cimrman, čo plnil listy héliom, aby boli ľahšie a ušetril na známke. Má to až komické aspekty šetrnosti, úplne sa desím, keď v osemdesiatke bude zhromažďovať staré kôrky z chleba. U seba to pozorujem tiež, ale snažím sa to vedome zvládnuť. Striedajú sa vo mne záchvaty veľkorysosti a lakomstva. Považujem to za prejav môjho čechoslováctva – niekedy na mňa padne česká lakomosť a niekedy slovenské grófstvo.
Provokujem študentov žurnalistiky.
Aby som potvrdil povesť arogantného prednášajúceho, niekedy poviem: som jediný žijúci nositeľ všetkých novinárskych cien v Českej republike. Ale musím to povedať hneď na úvod, aby bolo o čo hrať. Študenti sa uškrnú, ale myslím, že mladí vlci potrebujú starého, na ktorého sa môžu vrhnúť a nachytať ho, dokázať mu, že je blbý, aby sa mohli predviesť pred dievčatami a ja im to doprajem. Navyše, na mne je to dosť poznať, lebo keď premýšľam, tak sa potím. Dostali sme ho, už sa potí!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.