Vojna, ktorá nemusela byť

nemecký veľvyslanec v Londýne, vyhlásený anglofil Hermann von Eckardstein, si ten rozhovor zapamätal nadosmrti. Britský vysoký úradník Francis Bertie bol síce známy svojou drsnosťou, ale teraz zašiel priďaleko: Eckardsteinovi vysvetlil, že ak sa Nemci vmiešajú Britom do ich koloniálnej politiky v Afrike, bude vojna. A potom beda: príde vraj „blokáda Hamburgu a Brém a zničenie nemeckého obchodu na mori bude pre anglickú flotilu iba maličkosťou“.

Úryvok z tohto rozhovoru, ktorý sa uskutočnil na samom sklonku 19. storočia, ukazuje na krehkosť mieru vo vtedajšej Európe. Bolo to obdobie obrovského hospodárskeho rozmachu, rastúcej prosperity, ale aj súperiacich blokov, siláckych gest a veľkohubých slov. Na jeho konci bola nezmyselná vojna a veľká európska tragédia. Doteraz trvajúce spory o to, kto ju zavinil a či sa jej dalo predísť, síce môžu na dnešného človeka pôsobiť odťažito, ale predsa sa ho bytostne dotýkajú.

najhoršie možné storočie

Prvá svetová vojna s 15 miliónmi obetí bola totiž katastrofou katastrof, ktoré zachvátili 20. storočie. Vojna zmenila Európu na nepoznanie. Rakúsko-Uhorsko by sa rozpadlo tak či tak, ale všetko ostatné je bez prvej svetovej vojny nepredstaviteľné: cársky režim by sa síce neudržal pri moci podobne ako habsburskí monarchovia, ale Rusko by sotva ovládla málopočetná sekta boľševikov. V Taliansku by sa neujali vlády fašisti a v Nemecku by sa takmer určite nedostali na vrchol nacisti, ktorí ťažili z toho, ako víťazné mocnosti ponížili Nemcov Versaillskou zmluvou. Nebolo by Adolfa Hitlera, ktorý o štvrťstoročie neskôr rozpútal ďalšiu európsku katastrofu s ešte väčšími zverstvami, ani Stalina, ktorý po druhej svetovej vojne uvrhol polovicu Európy na ďalšie polstoročie do komunistického žalára.

Ako hovorí austrálsky historik Christopher Clark, 20. storočie ani nemohlo vyzerať horšie, ako vyzeralo – a to všetko vinou udalostí, ktoré sa spustili presne pred viac ako sto rokmi. Clark vo svojej skvelej knihe The Sleepwalkers (v máji vyšla v českom preklade pod názvom Náměsíčníci: Jak Evropa v roce 1914 dospěla k válce) prichádza s dosiaľ najkomplexnejšou analýzou týchto udalostí. Jeho záver je nasledovný: hlavným vinníkom vojny neboli Nemci, ako sa domnievali a domnievajú mnohí historici, ale vina je viac-menej rovnomerne rozložená na oboch stranách konfliktu, na štátoch Dohody (Francúzsko, Veľká Británia, Rusko vrátane Srbska) aj Trojspolku (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko). Podľa Clarka všetci aktéri tragickým sledom udalostí aj náhod dospeli do vojny, ktorú si vlastne nikto z nich neželal ani ju nechcel vyprovokovať.

Kým si veľká časť historikov myslí, že sarajevský atentát na Františka Ferdinanda bol iba zámienkou a aj bez tej vraždy by napätie v Európe neskôr vyvrcholilo do veľkej európskej vojny, Clark to spochybňuje. Zavraždenie budúceho rakúsko-uhorského panovníka vníma ako kľúčovú udalosť dejín. Keby k atentátu nedošlo, európska vojna by sa dala zažehnať, pretože už o pár rokov mohla byť Európa vďaka novej kvalite spojenectiev a vzťahov stabilnejšia.

Clarkovi kritici vyčítajú, že rozrieďuje zodpovednosť za vojnu a nadväzuje na dobového britského štátnika Davida Lloyda Georgea, podľa ktorého darmo hľadať hlavného vinníka, bola to celá Európa, ktorá sa bezhlavo vrhla do vojny. Kto je bližšie k pravde, Clark alebo jeho kritici?

ticho pred búrkou

Ešte na konci jari 1914 nič nenasvedčovalo tomu, že o pár týždňov sa v Európe strhne pustošivá vojna. „Odkedy som na ministerstve zahraničných vecí, ešte som nezažil takéto pokojné vojny,“ povedal v máji 1914 Arthur Nicolson. Tento vplyvný britský diplomat bol architektom protinemeckej politiky a britsko-ruského spojenectva, ale sám videl, že napriek rastúcim výdavkom na armádu sa napätie na kontinente skôr oslabuje.

Briti si zrazu uvedomili, že Nemci ich flotilu nikdy neprečíslia a aj Nemci sa zmierovali s tým, že sa Britom ako námornej veľmoci nikdy nevyrovnajú.