„Na staniciach sa odohrávali srdcervúce výjavy. Ženy a deti vyprevádzali svojich mužov a otcov a ďalšia rodina svojich príbuzných. Ja, ešte ako mladík, som to všetko pozoroval zboku, môj cit, ešte detinský, mi nedovoľoval pristúpiť bližšie. Rozmýšľal som v mojej mladej hlave, prečo je to, načo je to.“ Tieto postrehy si zapísal rodák z obce Moravský Svätý Ján (dnes okres Senica) o scénach, ktoré sa odohrávali v lete 1914. Keď na jeseň odchádzal do vojny aj on, vlaky už vozili naspäť prvých ranených. Obyvateľstvo ich veľkoryso hostilo jedlom, kávou, cigaretami či vínom. Čoskoro sa však ukázalo, že vojna nebude krátka a v zázemí bol čoraz viac pociťovaný nedostatok. „Neskoršie už tá samaritánska láska k blížnemu dosť ochabla,“ poznačil si.
.vojna – zajatie – légie
Na strane cisára Františka Jozefa si Klempa príliš nezastrieľal. Vo februári 1915 sa v Haliči dostal do ruského zajatia spolu s tromi tisíckami ďalších mužov. „Rusi sa vo veľkom množstve valili ako veľká voda a zmietli všetko, čo sa im postavilo do cesty. A tak sa stalo, že skôr, ako sme stačili utiecť, boli už Rusi pri nás.“ Nasledoval strastiplný pochod zajatcov ruskou krajinou, ktorý v Klempovom prípade komplikovala infekcia: „Obyčajne sme spali v stodole, takže zimy sme zažili dosť. Bolo to však predsa lepšie ako na fronte. Aspoň som nemusel prežívať ten strach.“
Klempa je dôkladný pozorovateľ. Všíma si mestá, ktorými prechádza, aj zvyky národov, s ktorými prichádza na rozľahlom ruskom území do styku: „Na krádež mali patent najmä Poliaci. Veľmi sa modlili a veľmi kradli.“ Väčšinu vojny trávi v zajatí, putovaním po európskej časti Ruska. Popri pobytoch v táboroch pomáhajú cudzí vojaci na statkoch domácim. Opisuje aj spoločenské pomery v predrevolučnej krajine: „Boháčov tam bolo celé okolie, malých sedliakov bolo málo. Boli len boháči a nádenníci. Chudoba boháčov veľmi nenávidela a kde len mohla, tam sa boháčom mstila.“ Potešia aj drobné detaily zo života ľudu. Napríklad o tom, že v Rusku všetci cestujú s čajníkmi, lebo voda je nekvalitná. Bez čaju sa nezaobišiel žiadny chod dňa. „Čaj pili Rusi obyčajne tak, že si odhryzli kúsok cukru a zapíjali ho čajom. Nikdy nebolo vidieť, že by si ruský človek osladil čaj v pohári alebo v hrnčeku.“
Ako vojna pokračovala, z českých a slovenských zajatcov sa v Rusku i na ďalších frontoch postupne formovali Československé légie. Jednou z trápnych právd je, že Slováci sa do nich príliš nehrnuli. Asi zo 60-tisíc legionárov v Rusku tvorili Slováci menej ako desatinu. Časť vysvetlenia je určite v typicky slovenskom vyčkávaní, ako sa veci vyvinú, časť zase v akejsi národnej pasivite. V zajateckom tábore si napríklad Klempa všíma: „V jednom baraku, ktorý bol práve prázdny, sme mali tiež divadlo, čo hrali Česi. I Maďari hrávali divadlo, len Slováci sa na nič nezmohli.“
.kde vojak je brat
Jozef Klempa napokon vstúpil do československého vojska v Omsku 10. mája 1918. To už bolo po boľševickej revolúcii a krajina sa ocitla v chaose občianskej vojny, do ktorej sa na strane bielych zamiešali aj dohodové mocnosti. Čechov a Slovákov strhol tento vír, aj keď to nebol ich konflikt. Mali sa presunúť po Transsibírskej magistrále do Vladivostoku a odtiaľ do Francúzska, kde dúfali, že zasiahnu do bojov proti Nemecku na západnom fronte. Vojna sa však čoskoro skončila a do popredia sa dostal návrat domov.
Denníky Jozefa Klempu živo opisujú boje našich legionárov s boľševikmi na Sibíri. Zaujímavosťou je, že niektorí Česi a Slováci bojovali aj na strane červených proti vlastným krajanom. Nešlo vždy o vec ideológie. „V tej dobe mali obyčajní vojaci u boľševikov 360 rubľov na mesiac, mali dobrú stravu a dobré ošatenie. My sme mali 12 rubľov mesačne, stravu dosť zlú a ošatení sme boli biedne,“ píše Klempa.Na druhej strane, legionári oplývali nebývalým duchom kamarátstva. Či dôstojník, či vojak, každý bol „brat“ a vojaci si dokonca volili a zase odvolávali veliteľov.
Klempa zažíva teror boľševikov voči domácemu civilnému obyvateľstvu: „Niekedy stačilo, aby mal niekto čisté neupracované ruky, aby ho niekto označil za buržuja, a už sa mohol lúčiť so svetom.“ No rovnako pohŕda aj zločinným terorom bielych pod vedením admirála Kolčaka. Rozpoloženie našich legionárov na Sibíri, ktorých hlavným cieľom bolo dostať sa domov, vystihuje poznámka, podľa ktorej kolčakovci mali Čechoslovákov za „boľševikov“, kým boľševici ich považovali za „kolčakovcov“. Keďže v légiách silnela nespokojnosť, koncom roka 1918 bol situáciu na Sibíri osobne riešiť generál Štefánik. Podarilo sa mu mužstvo uchlácholiť.
Napokon Jozef Klempa po množstve bojových potýčok s boľševikmi a dobrodružstvách na Sibíri opustil s ďalšími druhmi Vladivostok 23. mája 1920. Za dva týždne prekonali Tichý oceán a vylodili sa vo Vancouveri. Nasledovala cesta Kanadou po železnici, plavba Atlantikom a zase cesta vlakom cez Nemecko až do slobodného Československa. Anabáza našich legionárov vo svojej dobe uviedla svet do úžasu. Vojsko dovtedy neznámeho národa obsadilo Sibír a následne sa vracalo domov cez pol sveta za aktívneho záujmu dobových médií. Za komunistov sa pamiatka legionárov zatlačila do úzadia. Dnes je čas ju opäť vyzdvihnúť. Jozef Klempa: Moje skúsenosti za svetovej vojny (Denník československého legionára 1914 – 1920), vyd. Slovart, 2014.
.vojna – zajatie – légie
Na strane cisára Františka Jozefa si Klempa príliš nezastrieľal. Vo februári 1915 sa v Haliči dostal do ruského zajatia spolu s tromi tisíckami ďalších mužov. „Rusi sa vo veľkom množstve valili ako veľká voda a zmietli všetko, čo sa im postavilo do cesty. A tak sa stalo, že skôr, ako sme stačili utiecť, boli už Rusi pri nás.“ Nasledoval strastiplný pochod zajatcov ruskou krajinou, ktorý v Klempovom prípade komplikovala infekcia: „Obyčajne sme spali v stodole, takže zimy sme zažili dosť. Bolo to však predsa lepšie ako na fronte. Aspoň som nemusel prežívať ten strach.“
Klempa je dôkladný pozorovateľ. Všíma si mestá, ktorými prechádza, aj zvyky národov, s ktorými prichádza na rozľahlom ruskom území do styku: „Na krádež mali patent najmä Poliaci. Veľmi sa modlili a veľmi kradli.“ Väčšinu vojny trávi v zajatí, putovaním po európskej časti Ruska. Popri pobytoch v táboroch pomáhajú cudzí vojaci na statkoch domácim. Opisuje aj spoločenské pomery v predrevolučnej krajine: „Boháčov tam bolo celé okolie, malých sedliakov bolo málo. Boli len boháči a nádenníci. Chudoba boháčov veľmi nenávidela a kde len mohla, tam sa boháčom mstila.“ Potešia aj drobné detaily zo života ľudu. Napríklad o tom, že v Rusku všetci cestujú s čajníkmi, lebo voda je nekvalitná. Bez čaju sa nezaobišiel žiadny chod dňa. „Čaj pili Rusi obyčajne tak, že si odhryzli kúsok cukru a zapíjali ho čajom. Nikdy nebolo vidieť, že by si ruský človek osladil čaj v pohári alebo v hrnčeku.“
Ako vojna pokračovala, z českých a slovenských zajatcov sa v Rusku i na ďalších frontoch postupne formovali Československé légie. Jednou z trápnych právd je, že Slováci sa do nich príliš nehrnuli. Asi zo 60-tisíc legionárov v Rusku tvorili Slováci menej ako desatinu. Časť vysvetlenia je určite v typicky slovenskom vyčkávaní, ako sa veci vyvinú, časť zase v akejsi národnej pasivite. V zajateckom tábore si napríklad Klempa všíma: „V jednom baraku, ktorý bol práve prázdny, sme mali tiež divadlo, čo hrali Česi. I Maďari hrávali divadlo, len Slováci sa na nič nezmohli.“
.kde vojak je brat
Jozef Klempa napokon vstúpil do československého vojska v Omsku 10. mája 1918. To už bolo po boľševickej revolúcii a krajina sa ocitla v chaose občianskej vojny, do ktorej sa na strane bielych zamiešali aj dohodové mocnosti. Čechov a Slovákov strhol tento vír, aj keď to nebol ich konflikt. Mali sa presunúť po Transsibírskej magistrále do Vladivostoku a odtiaľ do Francúzska, kde dúfali, že zasiahnu do bojov proti Nemecku na západnom fronte. Vojna sa však čoskoro skončila a do popredia sa dostal návrat domov.
Denníky Jozefa Klempu živo opisujú boje našich legionárov s boľševikmi na Sibíri. Zaujímavosťou je, že niektorí Česi a Slováci bojovali aj na strane červených proti vlastným krajanom. Nešlo vždy o vec ideológie. „V tej dobe mali obyčajní vojaci u boľševikov 360 rubľov na mesiac, mali dobrú stravu a dobré ošatenie. My sme mali 12 rubľov mesačne, stravu dosť zlú a ošatení sme boli biedne,“ píše Klempa.Na druhej strane, legionári oplývali nebývalým duchom kamarátstva. Či dôstojník, či vojak, každý bol „brat“ a vojaci si dokonca volili a zase odvolávali veliteľov.
Klempa zažíva teror boľševikov voči domácemu civilnému obyvateľstvu: „Niekedy stačilo, aby mal niekto čisté neupracované ruky, aby ho niekto označil za buržuja, a už sa mohol lúčiť so svetom.“ No rovnako pohŕda aj zločinným terorom bielych pod vedením admirála Kolčaka. Rozpoloženie našich legionárov na Sibíri, ktorých hlavným cieľom bolo dostať sa domov, vystihuje poznámka, podľa ktorej kolčakovci mali Čechoslovákov za „boľševikov“, kým boľševici ich považovali za „kolčakovcov“. Keďže v légiách silnela nespokojnosť, koncom roka 1918 bol situáciu na Sibíri osobne riešiť generál Štefánik. Podarilo sa mu mužstvo uchlácholiť.
Napokon Jozef Klempa po množstve bojových potýčok s boľševikmi a dobrodružstvách na Sibíri opustil s ďalšími druhmi Vladivostok 23. mája 1920. Za dva týždne prekonali Tichý oceán a vylodili sa vo Vancouveri. Nasledovala cesta Kanadou po železnici, plavba Atlantikom a zase cesta vlakom cez Nemecko až do slobodného Československa. Anabáza našich legionárov vo svojej dobe uviedla svet do úžasu. Vojsko dovtedy neznámeho národa obsadilo Sibír a následne sa vracalo domov cez pol sveta za aktívneho záujmu dobových médií. Za komunistov sa pamiatka legionárov zatlačila do úzadia. Dnes je čas ju opäť vyzdvihnúť. Jozef Klempa: Moje skúsenosti za svetovej vojny (Denník československého legionára 1914 – 1920), vyd. Slovart, 2014.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.