Utajené schôdzky vrcholných politikov s podnikateľmi a lobistami sa netolerujú, keďže už len podozrenie, že ovplyvňujú politické a ekonomické rozhodnutia, zvyšuje nedôveru v spoločnosti. To by platilo ešte aj vtedy, ak by sa všetci účastníci takýchto stretnutí tešili tej najlepšej povesti. Lenže toto v prípade Dalíka, ktorý práve čelí obvineniu z podvodu v českej kauze pandurov, zďaleka neplatilo. A nielen o ňom.
Ficovo „dvadsaťročné priateľstvo“, ktoré teraz priznal, je totiž ešte oveľa problematickejšie, keďže Výboh bol za jeho vlády pečený-varený v rezorte obrany. A tento rezort, povedané kulantne, zákazkami pre jeho firmu Willing naozaj nešetril. O čistote tendrov, respektíve procesov, v ktorých prišiel Výboh napríklad k dodávke ochranných prílb či oprave ruských MIG-ov, si ilúzie zrejme nerobí vôbec nikto. Skutočnosť, že hovorca Smeru ešte na jeseň 2010 zaprel vzťah medzi Ficom a Výbohom ako „hrubý útok na bývalú vládu a mediálnu kačicu“, však má ešte oveľa hlbší dôvod.
Kľúčom k pochopeniu problému je inštitút „strategických nákupov“. Jeho vlastnosťou je, že oprávňuje obísť európske smernice o verejnom obstarávaní v prípade, že armádnu výzbroj nakupujú minimálne dva štáty spoločne. A teraz pozor: v korupčnej kauze fínskych mínometov, v ktorej bol novinármi nahrávaný bývalý námestník českého ministerstva obrany Kopřiva, tu bol akýsi „Miro, ktorý behá s Ficom“ (nahrávka), ktorý mal zariadiť strategický nákup na Slovensku tak, aby Fíni núkajúci úplatok mohli dodávať priamo. Triviálna otázka znie, či je možné, aby Výboh presadil „strategický nákup“ vo vláde bez vedomia a pomoci premiéra. No vážne – mohol? Podobne ako predtým iný „strategický nákup“ obrnených vozidiel Iveco, kde podmienky na obídenie výberového konania vytvorilo tiež Slovensko.
Ak do obrazu pridáme pandury, o ktorých obvinený Dalík na súde vypovedal, že sa preberali na stretnutiach s Ficom a Výbohom, pred očami máme takpovediac programové angažmán predsedu slovenskej vlády v kauzách, ktoré sa v Česku vyšetrujú či súdia ako korupcia, podvod či zneužitie právomocí. Komentár českého investigatívca Jaroslava Kmentu, ktorý sa zásadne podieľal na objasňovaní týchto káuz, že „je veľmi pravdepodobné, že Slovenská republika to nerobila zadarmo“, sa dá spochybniť iba v tom zmysle, že pravdepodobnosť zosilníme takmer na rovnú istote.
Niežeby bola situácia vhodná na múdre pointy. Proklamácie o nadštandardných, či dokonca „excelentných“ (Zeman-Kiska) česko-slovenských vzťahoch sa tu ale napĺňajú netušeným obsahom. Obrana Roberta Fica, „ak dovolíte, vyhradzujem si právo na priateľské stretnutia s ľuďmi, s ktorými sa cítim príjemne“, obstojí v týchto súvislostiach na jedinom mieste na svete. Sú ním naše spiace orgány, činné v trestnom konaní.
Ficovo „dvadsaťročné priateľstvo“, ktoré teraz priznal, je totiž ešte oveľa problematickejšie, keďže Výboh bol za jeho vlády pečený-varený v rezorte obrany. A tento rezort, povedané kulantne, zákazkami pre jeho firmu Willing naozaj nešetril. O čistote tendrov, respektíve procesov, v ktorých prišiel Výboh napríklad k dodávke ochranných prílb či oprave ruských MIG-ov, si ilúzie zrejme nerobí vôbec nikto. Skutočnosť, že hovorca Smeru ešte na jeseň 2010 zaprel vzťah medzi Ficom a Výbohom ako „hrubý útok na bývalú vládu a mediálnu kačicu“, však má ešte oveľa hlbší dôvod.
Kľúčom k pochopeniu problému je inštitút „strategických nákupov“. Jeho vlastnosťou je, že oprávňuje obísť európske smernice o verejnom obstarávaní v prípade, že armádnu výzbroj nakupujú minimálne dva štáty spoločne. A teraz pozor: v korupčnej kauze fínskych mínometov, v ktorej bol novinármi nahrávaný bývalý námestník českého ministerstva obrany Kopřiva, tu bol akýsi „Miro, ktorý behá s Ficom“ (nahrávka), ktorý mal zariadiť strategický nákup na Slovensku tak, aby Fíni núkajúci úplatok mohli dodávať priamo. Triviálna otázka znie, či je možné, aby Výboh presadil „strategický nákup“ vo vláde bez vedomia a pomoci premiéra. No vážne – mohol? Podobne ako predtým iný „strategický nákup“ obrnených vozidiel Iveco, kde podmienky na obídenie výberového konania vytvorilo tiež Slovensko.
Ak do obrazu pridáme pandury, o ktorých obvinený Dalík na súde vypovedal, že sa preberali na stretnutiach s Ficom a Výbohom, pred očami máme takpovediac programové angažmán predsedu slovenskej vlády v kauzách, ktoré sa v Česku vyšetrujú či súdia ako korupcia, podvod či zneužitie právomocí. Komentár českého investigatívca Jaroslava Kmentu, ktorý sa zásadne podieľal na objasňovaní týchto káuz, že „je veľmi pravdepodobné, že Slovenská republika to nerobila zadarmo“, sa dá spochybniť iba v tom zmysle, že pravdepodobnosť zosilníme takmer na rovnú istote.
Niežeby bola situácia vhodná na múdre pointy. Proklamácie o nadštandardných, či dokonca „excelentných“ (Zeman-Kiska) česko-slovenských vzťahoch sa tu ale napĺňajú netušeným obsahom. Obrana Roberta Fica, „ak dovolíte, vyhradzujem si právo na priateľské stretnutia s ľuďmi, s ktorými sa cítim príjemne“, obstojí v týchto súvislostiach na jedinom mieste na svete. Sú ním naše spiace orgány, činné v trestnom konaní.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.