Svojimi protrhovými postojmi, kritikou Európskej únie či environmentalizmu si Klaus získal veľa priaznivcov, predovšetkým medzi konzervatívcami a libertariánmi na oboch stranách Atlantiku. Medzi jeho priaznivcov patril – a do značnej miery stále patrí – aj autor tohto textu. Pred piatimi rokmi v lete dokonca rád stážoval v Kancelárii prezidenta republiky v Prahe.
Od začiatku tohto roku je však Klaus autorom série vyjadrení k ukrajinskej kríze, ktoré sú nielen ťažko pochopiteľné, ale najmä znepokojivé. Pre dvoma týždňami sme preto v Cato Institute spolu s Andrejom Illarionovom (v rokoch 2000 až 2005 pracoval ako poradca Vladimíra Putina) napísali článok pre český Reflex, v ktorom s Klausovými názormi polemizujeme. Minulotýždňové číslo prinieslo jeho nesúhlasnú reakciu.
Ruská intervencia na Kryme bola podľa Václava Klausa „vynúteným ťahom,“ daným „rastúcimi obavami ruskej časti ukrajinského obyvateľstva“. Naozaj si máme myslieť, že Putin len neochotne reagoval na vzniknutú situáciu na Ukrajine bez toho, aby sa na jej vzniku podieľal?
Aj keď je história ruského vmiešavania sa do ukrajinských záležitostí dlhá ako samotná ukrajinská nezávislosť, začnime minulým rokom. V júli 2013 zakázal vrchný ruský hygienik dovoz výrobkov ukrajinských čokoládovní Rošen, vlastnených Petrom Porošenkom. To, čo nasledovalo, bola sanitárna a obchodná vojna, ktorá mala Ukrajincov odradiť od podpisu asociačnej dohody s EÚ, ktorá je podľa Putinovho poradcu Sergeja Glazjeva „samovražedná“. Obchodné sankcie zo strany Ruska uvrhli ukrajinskú ekonomiku v druhej polovici roku 2013 do recesie a napokon donútili Janukovyča od dohody odstúpiť – a to i napriek tomu, že bližšie väzby s Úniou podporovali prakticky všetky relevantné politické sily v krajine, vrátane Strany regiónov.
Po vzniku Majdanu – ktorý Klaus vidí ako akt zorganizovaný „súdruhmi v západnej Európe a Spojených štátoch“ – sa už uchýlil Putin k hrubej sile. Podľa súčasného šéfa Bezpečnostnej služby Ukrajiny jeho predchodca Oleksander Jakymenko v osudných februárových dňoch inštruoval poriadkové jednotky – ktoré boli podľa neho posilnené o ruských expertov, ktorí priniesli zbrane, muníciu a výbušniny – na streľbu do demonštrantov. A ruská vojenská kampaň na Kryme začala dokonca ešte pred uzavretím dohody medzi Janukovyčom a opozíciou, ktorá bola sprostredkovaná trojicou ministrov zahraničia Nemecka, Poľska a Francúzska.
Následné „referendum“ tiež nebolo odrazom akéhosi spontánneho separatizmu, ale dobre pripravenou propagandistickou akciou. Podľa správy ruskej Rady pre občiansku spoločnosť a ľudské práva (asociácie existujúcej pod záštitou ruského prezidenta) sa účasť pohybovala medzi 15 a 30 percentami – oficiálny údaj pritom hlásil viac než 80 percent.
Tvrdiť ako Václav Klaus, že „v tomto konkrétne sú Rusko a Putin nevinne“ a viniť za situáciu „zúrivý antirusizmus západoukrajinských nacionalistov“ je tvrdohlavým ignorovaním reality. Vo svojej odpovedi na náš text Klaus explicitne odmieta, že by jeho názory boli odrazom „adorácie súčasného ruského režimu,“ čo by mu človek ako ja aj veľmi rád uveril. Ale je veľmi ťažké pre jeho postoje nájsť alternatívne vysvetlenie, ktoré by dávalo zmysel.
.autor je analytik Cato Institute vo Washingtone DC.
Od začiatku tohto roku je však Klaus autorom série vyjadrení k ukrajinskej kríze, ktoré sú nielen ťažko pochopiteľné, ale najmä znepokojivé. Pre dvoma týždňami sme preto v Cato Institute spolu s Andrejom Illarionovom (v rokoch 2000 až 2005 pracoval ako poradca Vladimíra Putina) napísali článok pre český Reflex, v ktorom s Klausovými názormi polemizujeme. Minulotýždňové číslo prinieslo jeho nesúhlasnú reakciu.
Ruská intervencia na Kryme bola podľa Václava Klausa „vynúteným ťahom,“ daným „rastúcimi obavami ruskej časti ukrajinského obyvateľstva“. Naozaj si máme myslieť, že Putin len neochotne reagoval na vzniknutú situáciu na Ukrajine bez toho, aby sa na jej vzniku podieľal?
Aj keď je história ruského vmiešavania sa do ukrajinských záležitostí dlhá ako samotná ukrajinská nezávislosť, začnime minulým rokom. V júli 2013 zakázal vrchný ruský hygienik dovoz výrobkov ukrajinských čokoládovní Rošen, vlastnených Petrom Porošenkom. To, čo nasledovalo, bola sanitárna a obchodná vojna, ktorá mala Ukrajincov odradiť od podpisu asociačnej dohody s EÚ, ktorá je podľa Putinovho poradcu Sergeja Glazjeva „samovražedná“. Obchodné sankcie zo strany Ruska uvrhli ukrajinskú ekonomiku v druhej polovici roku 2013 do recesie a napokon donútili Janukovyča od dohody odstúpiť – a to i napriek tomu, že bližšie väzby s Úniou podporovali prakticky všetky relevantné politické sily v krajine, vrátane Strany regiónov.
Po vzniku Majdanu – ktorý Klaus vidí ako akt zorganizovaný „súdruhmi v západnej Európe a Spojených štátoch“ – sa už uchýlil Putin k hrubej sile. Podľa súčasného šéfa Bezpečnostnej služby Ukrajiny jeho predchodca Oleksander Jakymenko v osudných februárových dňoch inštruoval poriadkové jednotky – ktoré boli podľa neho posilnené o ruských expertov, ktorí priniesli zbrane, muníciu a výbušniny – na streľbu do demonštrantov. A ruská vojenská kampaň na Kryme začala dokonca ešte pred uzavretím dohody medzi Janukovyčom a opozíciou, ktorá bola sprostredkovaná trojicou ministrov zahraničia Nemecka, Poľska a Francúzska.
Následné „referendum“ tiež nebolo odrazom akéhosi spontánneho separatizmu, ale dobre pripravenou propagandistickou akciou. Podľa správy ruskej Rady pre občiansku spoločnosť a ľudské práva (asociácie existujúcej pod záštitou ruského prezidenta) sa účasť pohybovala medzi 15 a 30 percentami – oficiálny údaj pritom hlásil viac než 80 percent.
Tvrdiť ako Václav Klaus, že „v tomto konkrétne sú Rusko a Putin nevinne“ a viniť za situáciu „zúrivý antirusizmus západoukrajinských nacionalistov“ je tvrdohlavým ignorovaním reality. Vo svojej odpovedi na náš text Klaus explicitne odmieta, že by jeho názory boli odrazom „adorácie súčasného ruského režimu,“ čo by mu človek ako ja aj veľmi rád uveril. Ale je veľmi ťažké pre jeho postoje nájsť alternatívne vysvetlenie, ktoré by dávalo zmysel.
.autor je analytik Cato Institute vo Washingtone DC.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.