V jej futbale bolo v minulých desaťročiach všetko, po čom túžil futbalový divák. Futbal Brazílie na MS – to boli hrejivé lúče slnka z jej pláží, tanečný rytmus samby, radosť zo života, krása, ktorú treba namaľovať, živá virtuozita anonymných hudobných majstrov, ale aj chudobné, zničené ulice faviel, miest, kde život stráca sociálny rozmer a kde je futbal asi jedinou spásou a prísľubom lepšieho zajtrajška. Kde je táto Brazília?
Irónia osudu bola krutá, lebo nový svet brazílskeho futbalu, svet, na ktorého začiatku je tmavá diera, sa zrodil akurát doma na MS 2014. Mýtus o tom, že lopta je pre Brazílčanov pokračovaním tela, sa stratil v hmle sĺz veľkého národa pod Kristovou sochou.
.2002 a 2014
Na slzy Brazílie sme si zvykli. Aj v minulosti boli obrazom vypadnutí pentacampeóna na MS. Boli to vypadnutia tesné, zradné, často náhle a tesne pod vrcholom. Ale to, čo zažila Brazília proti Nemecku, bola hanba, poníženie, ukrutný pád, poprava pred zrakmi celého sveta.
Luiz Felipe Scolari mal priniesť Brazílii šiesty titul majstra sveta. Kto iný, ak nie tréner šampiónov 2002 s množstvom klubových trofejí vo vitríne? Veď podobnú misiu už absolvoval. 1. júla 2001, presne 364 dní pred ziskom piateho titulu sa stal trénerom Brazílie. Deväť mesiacov hľadal a pretváral mužstvo, na Copa America vypadol v štvrťfinále s Hondurasom, v kvalifikácii musel bojovať o postup do posledného kola, ale na MS v Južnej Kórei a Japonsku už selecao nestratilo ani bod!
Uzdravil sa mu Ronaldo, s Rivaldom a Ronaldinhom vytvoril úžasné trio, na krajoch obrany mal legendy Cafúa s Robertom Carlosom. Ale preto, aby mohli vyniknúť traja držitelia Zlatej lopty, vedel tréner pripraviť platformu z ďalších hráčov. Nepovolil v hre na troch stopérov, nebál sa vziať na MS 11 hráčov z brazílskej ligy. Záložníkov Gilberta Silvu a Klebersona pred MS nikto nepoznal a oni žiarili v najdôležitejších zápasoch. Už vtedy označovali Scolariho za „rotmajstra“, ktorý spraví pre výsledok všetko. Ale pri všetkej efektivite a pragmatizme tu ešte boli hráči s brazílskou esenciou, reprezentanti výnimočnosti, lídri veľkých európskych klubov (Rivaldo v Barcelone, Ronaldo v Interi Miláno, Cafú v AC Miláno, Roberto Carlos v Reale Madrid).
Koncom novembra 2012, po 10 rokoch, sa Felipao vrátil. Vystriedal Mana Menezesa, ktorému sa stala osudnou finálová prehra na londýnskej olympiáde a aj prepad Brazílie na 17. miesto rebríčka FIFA. O pol roka vrátil nádej i presvedčenie, že Misia Hexacampeao prinesie úspech. Brazília vyhrala Pohár konfederácií FIFA. Lenže nikto netušil, že práve vo chvíli jej finálového triumfu nad Španielskom sa začína pád. Vyhrávala aj naďalej, v priateľských stretnutiach, v ktorých však nestála proti najväčšej svetovej kvalite. Scolari akoby robil nomináciu na MS 2014 v júni 2013. Bol presvedčený o tom, že má správny káder a zabudol venovať pozornosť forme hráčov.
Brankár Julio Cesar odchytal v sezóne len 7 súťažných zápasov v americkej MLS (!), na jar bol v Barcelone z formy Dani Alves, v Reale Madrid presedel Marcelo tretinu sezóny na lavičke, záložník Paulinho prestúpil do Tottenhamu a ku koncu sezóny už vôbec nehral, Hulk hral za obrovské peniaze len v ruskej lige, maličký Bernard odohral v ukrajinskej lige len 17 zápasov (!), kým Oscar v Chelsea a reprezentácii za dva roky 143 a nemožno sa čudovať, že nevládal. Zato Scolari nenominoval ľavého zadáka Felipeho Luisa a stopéra Mirandu, ktorí boli členmi najlepšej európskej obrany v Atleticu Madrid. Prednosť dal 32-ročnému Maxwellovi a celkom nepochopiteľne Henriquemu, pre ktorého zvolil úžasné kritérium: „Poznám ho dobre z Palmeirasu.“
Fred sa stal fenomenálnym symbolom herného utrpenia Brazílie. Na Pohári konfederácií zažiaril, dal 5 gólov. „Robí všetko, čo od neho žiadam,“ tvrdil Scolari. Fredove výkony na MS boli tragikomédiou. Hráč bez pohybu, technickej dynamiky, strácajúci lopty, mátoha v šestnástke. Najhoršie číslo 9, aké kedy nieslo dres auriverde. Scolari, ktorý vedel, že Fred nehral za Fluminense po zranení päť mesiacov, ho napriek žalostnej hre zaradil šesťkrát do zostavy! Celý svet sa pýtal, ako môže hrať takýto útočník za Brazíliu?
.absencia lídrov
Zostalo trio Thiago Silva, David Luiz a Neymar. Traja hráči mali ťahať Brazíliu za titulom. A napriek antiforme mnohých okolo seba sa im to darilo. So škrípajúcimi zubami, ale predsa. So stopérmi TH plus DL Brazília nikdy neprehrala. Pred semifinále však vypadli dvaja lídri. Organizátor obrany Thiago Silva a kreatívny tvorca Neymar, ktorému Kolumbijčan Zuniga ukončil šampionát nešetrným zákrokom. Brazília žialila, mnohí tušili, že Neymarov odchod zruinuje domáce túžby.
Zamerala sa na odhodlanie, na celonárodné presvedčenie, že to môže dokázať. Scolari, starý lišiak, však podľahol ilúzii, že aj bez Neymara možno hrať ako s ním. Nezmenil rozostavenie a v Belo Horizonte poslal na trávnik jedenástku, ktorá spolu nikdy ani netrénovala! Keď Jogi Loew, tréner Nemecka, zbadal zostavu s Bernardom a Fredom a len s dvoma strednými záložníkmi, poprosil Khediru, aby nehral v zálohe vedľa Schweinsteigera, ale aby sa posunul o zónu vyššie ku Kroosovi. S rozostavením 4-1-4-1 Nemci kraľovali. Za 29 minút sfúkli Brazíliu ako sviečku, z očakávaného veľkého zápasu urobili prízrak, ktorému nemohli azda ani sami uveriť. Psychóza a premotivovanie vyústili do chaosu, dezorganizácie, do prerodu z chlapov na roztrasené deti a do najväčšej brazílskej tragédie. Ak by Nemci šliapali naplno proti suterénovej psychike kanárikov aj v ďalších 60 minútach, boli by vyhrali dvojciferne.
„Náš futbal spadol do prachu,“ napísal publicista Juca Kfouri vo Folha de Sao Paulo. Brazíliu vyradilo skvelé, lenže nie epochálne mužstvo. V roku 1954 skončila na Puskásovom Maďarsku, ktoré prelomilo konzervatívny WM-systém, a v roku 1974 na Cruyffovom Holandsku, ktoré prinieslo koncept totálneho futbalu, myšlienku rozvíjajúcu sa dodnes. Nemecko 2014 s nimi zatiaľ nemožno porovnávať.
.návrat ku koreňom?
Brazília nie je taká zlá, aby musela prehrať 1:7 v semifinále MS. Má jedinečnú a historickú šancu na sebareflexiu, na katarziu, na radikálne zmeny. Scolari sľúbil, že po MS 2014 národ zabudne na Maracanazo, úder na Maracane z roku 1950 v rozhodujúcom zápase s Uruguajom. Netušil, že sa tak stane bez zisku titulu. Brazília už má Mineirazo, úder na štadióne Mineirao. „Vicemajstri sveta 1950, po desaťročiach prijmite naše ospravedlnenie. Boli ste obviňovaní za to, že ste spôsobili najväčšie poníženie našej histórie, ale až dnes vidíme, čo skutočne znamená slovo poníženie,“ napísal v Riu denník Extra. Nikto z vtedajších zatratencov sa tohto momentu nedožil.
Kým pri prehre s Talianskom na MS 1982 zažili Brazília i svet deň, keď podľa Zica „zomrel futbal“, teraz sme všetci zažili deň, v ktorom „zomrel mýtus o brazílskom futbale“. V krajine, v ktorej vládne korupcia, ktorej futbal podľahol mamonu a roky sa zmieta v spároch administratívneho chaosu, podvodov, ktorého zväz riadil roky všemocný pán Teixeira, stojaci nad všetkými prezidentmi a ministrami, ktorého selecao, národný výber, sa zmenilo na cvendžiacu pokladnicu za zápasy so súpermi rangu Gabon, ktorého systém transferov zničil talent mnohých hráčov, nemôže pretrvať hojnosť, unikátnosť a výnimočnosť. Mladí brazílski hráči sa dostávajú pod krídla nenásytných agentov, v tisícoch odchádzajú do zahraničia, médiá a marketing ich tlačia do polohy nových Peléov, Ronaldov, Kakov. To všetko je nezmysel.
Druhou vecou je historické porovnanie. Hráči, ktorí zlyhali v roku 1950, boli národom odvrhnutí. Stratili svoj status, okolie sa na nich pozeralo cez prsty. Moacyr Barbosa, brankársky nešťastník, zomrel ako chudobný človek. Dnešné hviezdy majú miliónové bankové kontá, zabezpečenú budúcnosť. Môže ich blamáž urobiť lepšími? Sotva. Osemnásť z 23 hráčov Brazílie bude mať počas MS 2018 vyše 30 rokov.
Brazíliu čaká v najbližšom období hľadanie cesty späť, k vlastným koreňom, k identite, ktorou roky zaklínala fanúšikov v tom najpozitívnejšom zmysle slova. Jej lige roky dominuje fetišizmus výsledkov, fyzickosť a agresivita vytlačili talent a nápaditosť. Nemci prešli rovnakou katarziou pred 10 rokmi. Nebáli sa zmeniť svoj futbal, upracovanú tvár Eiltsov, Hamannov, Jeremiesov vymeniť za dynamiku, pozitívny štýl, v ktorom nevládne snaha skórovať a v pote tváre kontrolovať, ale snaha skórovať a ďalej dravo útočiť. Taká bola Brazília, spomínate?
Keď prehrala s Uruguajom v roku 1950, 10-ročný Pelé sa spýtal otca, prečo plače. „Pretože Brazília stratila titul majstra sveta, synček,“ odpovedal mu. „Neboj sa, keď vyrastiem, získam pre Brazíliu tri,“ reagoval malý Edson Arantes do Nascimento a sľub splnil. Dal v kariére vyše 1 000 gólov, stal sa stelesnením sna o jogo bonito (krásnej hre), sna, ku ktorému sa upierali myseľ a túžba všetkých ďalších generácií v tejto obrovskej krajine.
V utorok 8. júla 2014 plakalo v Brazílii veľa otcov rodín a možno niektorému z nich dal rovnaký sľub nejaký 10-ročný chlapec. Ak chce raz Brazília získať šiesty titul majstra sveta, musí najskôr znovu nájsť svoj šiesty zmysel pre futbal. Nájde ho a získa ho, tak ako ho stratila pred „tým zápasom“?
.autor je komentátor RTVS
Irónia osudu bola krutá, lebo nový svet brazílskeho futbalu, svet, na ktorého začiatku je tmavá diera, sa zrodil akurát doma na MS 2014. Mýtus o tom, že lopta je pre Brazílčanov pokračovaním tela, sa stratil v hmle sĺz veľkého národa pod Kristovou sochou.
.2002 a 2014
Na slzy Brazílie sme si zvykli. Aj v minulosti boli obrazom vypadnutí pentacampeóna na MS. Boli to vypadnutia tesné, zradné, často náhle a tesne pod vrcholom. Ale to, čo zažila Brazília proti Nemecku, bola hanba, poníženie, ukrutný pád, poprava pred zrakmi celého sveta.
Luiz Felipe Scolari mal priniesť Brazílii šiesty titul majstra sveta. Kto iný, ak nie tréner šampiónov 2002 s množstvom klubových trofejí vo vitríne? Veď podobnú misiu už absolvoval. 1. júla 2001, presne 364 dní pred ziskom piateho titulu sa stal trénerom Brazílie. Deväť mesiacov hľadal a pretváral mužstvo, na Copa America vypadol v štvrťfinále s Hondurasom, v kvalifikácii musel bojovať o postup do posledného kola, ale na MS v Južnej Kórei a Japonsku už selecao nestratilo ani bod!
Uzdravil sa mu Ronaldo, s Rivaldom a Ronaldinhom vytvoril úžasné trio, na krajoch obrany mal legendy Cafúa s Robertom Carlosom. Ale preto, aby mohli vyniknúť traja držitelia Zlatej lopty, vedel tréner pripraviť platformu z ďalších hráčov. Nepovolil v hre na troch stopérov, nebál sa vziať na MS 11 hráčov z brazílskej ligy. Záložníkov Gilberta Silvu a Klebersona pred MS nikto nepoznal a oni žiarili v najdôležitejších zápasoch. Už vtedy označovali Scolariho za „rotmajstra“, ktorý spraví pre výsledok všetko. Ale pri všetkej efektivite a pragmatizme tu ešte boli hráči s brazílskou esenciou, reprezentanti výnimočnosti, lídri veľkých európskych klubov (Rivaldo v Barcelone, Ronaldo v Interi Miláno, Cafú v AC Miláno, Roberto Carlos v Reale Madrid).
Koncom novembra 2012, po 10 rokoch, sa Felipao vrátil. Vystriedal Mana Menezesa, ktorému sa stala osudnou finálová prehra na londýnskej olympiáde a aj prepad Brazílie na 17. miesto rebríčka FIFA. O pol roka vrátil nádej i presvedčenie, že Misia Hexacampeao prinesie úspech. Brazília vyhrala Pohár konfederácií FIFA. Lenže nikto netušil, že práve vo chvíli jej finálového triumfu nad Španielskom sa začína pád. Vyhrávala aj naďalej, v priateľských stretnutiach, v ktorých však nestála proti najväčšej svetovej kvalite. Scolari akoby robil nomináciu na MS 2014 v júni 2013. Bol presvedčený o tom, že má správny káder a zabudol venovať pozornosť forme hráčov.
Brankár Julio Cesar odchytal v sezóne len 7 súťažných zápasov v americkej MLS (!), na jar bol v Barcelone z formy Dani Alves, v Reale Madrid presedel Marcelo tretinu sezóny na lavičke, záložník Paulinho prestúpil do Tottenhamu a ku koncu sezóny už vôbec nehral, Hulk hral za obrovské peniaze len v ruskej lige, maličký Bernard odohral v ukrajinskej lige len 17 zápasov (!), kým Oscar v Chelsea a reprezentácii za dva roky 143 a nemožno sa čudovať, že nevládal. Zato Scolari nenominoval ľavého zadáka Felipeho Luisa a stopéra Mirandu, ktorí boli členmi najlepšej európskej obrany v Atleticu Madrid. Prednosť dal 32-ročnému Maxwellovi a celkom nepochopiteľne Henriquemu, pre ktorého zvolil úžasné kritérium: „Poznám ho dobre z Palmeirasu.“
Fred sa stal fenomenálnym symbolom herného utrpenia Brazílie. Na Pohári konfederácií zažiaril, dal 5 gólov. „Robí všetko, čo od neho žiadam,“ tvrdil Scolari. Fredove výkony na MS boli tragikomédiou. Hráč bez pohybu, technickej dynamiky, strácajúci lopty, mátoha v šestnástke. Najhoršie číslo 9, aké kedy nieslo dres auriverde. Scolari, ktorý vedel, že Fred nehral za Fluminense po zranení päť mesiacov, ho napriek žalostnej hre zaradil šesťkrát do zostavy! Celý svet sa pýtal, ako môže hrať takýto útočník za Brazíliu?
.absencia lídrov
Zostalo trio Thiago Silva, David Luiz a Neymar. Traja hráči mali ťahať Brazíliu za titulom. A napriek antiforme mnohých okolo seba sa im to darilo. So škrípajúcimi zubami, ale predsa. So stopérmi TH plus DL Brazília nikdy neprehrala. Pred semifinále však vypadli dvaja lídri. Organizátor obrany Thiago Silva a kreatívny tvorca Neymar, ktorému Kolumbijčan Zuniga ukončil šampionát nešetrným zákrokom. Brazília žialila, mnohí tušili, že Neymarov odchod zruinuje domáce túžby.
Zamerala sa na odhodlanie, na celonárodné presvedčenie, že to môže dokázať. Scolari, starý lišiak, však podľahol ilúzii, že aj bez Neymara možno hrať ako s ním. Nezmenil rozostavenie a v Belo Horizonte poslal na trávnik jedenástku, ktorá spolu nikdy ani netrénovala! Keď Jogi Loew, tréner Nemecka, zbadal zostavu s Bernardom a Fredom a len s dvoma strednými záložníkmi, poprosil Khediru, aby nehral v zálohe vedľa Schweinsteigera, ale aby sa posunul o zónu vyššie ku Kroosovi. S rozostavením 4-1-4-1 Nemci kraľovali. Za 29 minút sfúkli Brazíliu ako sviečku, z očakávaného veľkého zápasu urobili prízrak, ktorému nemohli azda ani sami uveriť. Psychóza a premotivovanie vyústili do chaosu, dezorganizácie, do prerodu z chlapov na roztrasené deti a do najväčšej brazílskej tragédie. Ak by Nemci šliapali naplno proti suterénovej psychike kanárikov aj v ďalších 60 minútach, boli by vyhrali dvojciferne.
„Náš futbal spadol do prachu,“ napísal publicista Juca Kfouri vo Folha de Sao Paulo. Brazíliu vyradilo skvelé, lenže nie epochálne mužstvo. V roku 1954 skončila na Puskásovom Maďarsku, ktoré prelomilo konzervatívny WM-systém, a v roku 1974 na Cruyffovom Holandsku, ktoré prinieslo koncept totálneho futbalu, myšlienku rozvíjajúcu sa dodnes. Nemecko 2014 s nimi zatiaľ nemožno porovnávať.
.návrat ku koreňom?
Brazília nie je taká zlá, aby musela prehrať 1:7 v semifinále MS. Má jedinečnú a historickú šancu na sebareflexiu, na katarziu, na radikálne zmeny. Scolari sľúbil, že po MS 2014 národ zabudne na Maracanazo, úder na Maracane z roku 1950 v rozhodujúcom zápase s Uruguajom. Netušil, že sa tak stane bez zisku titulu. Brazília už má Mineirazo, úder na štadióne Mineirao. „Vicemajstri sveta 1950, po desaťročiach prijmite naše ospravedlnenie. Boli ste obviňovaní za to, že ste spôsobili najväčšie poníženie našej histórie, ale až dnes vidíme, čo skutočne znamená slovo poníženie,“ napísal v Riu denník Extra. Nikto z vtedajších zatratencov sa tohto momentu nedožil.
Kým pri prehre s Talianskom na MS 1982 zažili Brazília i svet deň, keď podľa Zica „zomrel futbal“, teraz sme všetci zažili deň, v ktorom „zomrel mýtus o brazílskom futbale“. V krajine, v ktorej vládne korupcia, ktorej futbal podľahol mamonu a roky sa zmieta v spároch administratívneho chaosu, podvodov, ktorého zväz riadil roky všemocný pán Teixeira, stojaci nad všetkými prezidentmi a ministrami, ktorého selecao, národný výber, sa zmenilo na cvendžiacu pokladnicu za zápasy so súpermi rangu Gabon, ktorého systém transferov zničil talent mnohých hráčov, nemôže pretrvať hojnosť, unikátnosť a výnimočnosť. Mladí brazílski hráči sa dostávajú pod krídla nenásytných agentov, v tisícoch odchádzajú do zahraničia, médiá a marketing ich tlačia do polohy nových Peléov, Ronaldov, Kakov. To všetko je nezmysel.
Druhou vecou je historické porovnanie. Hráči, ktorí zlyhali v roku 1950, boli národom odvrhnutí. Stratili svoj status, okolie sa na nich pozeralo cez prsty. Moacyr Barbosa, brankársky nešťastník, zomrel ako chudobný človek. Dnešné hviezdy majú miliónové bankové kontá, zabezpečenú budúcnosť. Môže ich blamáž urobiť lepšími? Sotva. Osemnásť z 23 hráčov Brazílie bude mať počas MS 2018 vyše 30 rokov.
Brazíliu čaká v najbližšom období hľadanie cesty späť, k vlastným koreňom, k identite, ktorou roky zaklínala fanúšikov v tom najpozitívnejšom zmysle slova. Jej lige roky dominuje fetišizmus výsledkov, fyzickosť a agresivita vytlačili talent a nápaditosť. Nemci prešli rovnakou katarziou pred 10 rokmi. Nebáli sa zmeniť svoj futbal, upracovanú tvár Eiltsov, Hamannov, Jeremiesov vymeniť za dynamiku, pozitívny štýl, v ktorom nevládne snaha skórovať a v pote tváre kontrolovať, ale snaha skórovať a ďalej dravo útočiť. Taká bola Brazília, spomínate?
Keď prehrala s Uruguajom v roku 1950, 10-ročný Pelé sa spýtal otca, prečo plače. „Pretože Brazília stratila titul majstra sveta, synček,“ odpovedal mu. „Neboj sa, keď vyrastiem, získam pre Brazíliu tri,“ reagoval malý Edson Arantes do Nascimento a sľub splnil. Dal v kariére vyše 1 000 gólov, stal sa stelesnením sna o jogo bonito (krásnej hre), sna, ku ktorému sa upierali myseľ a túžba všetkých ďalších generácií v tejto obrovskej krajine.
V utorok 8. júla 2014 plakalo v Brazílii veľa otcov rodín a možno niektorému z nich dal rovnaký sľub nejaký 10-ročný chlapec. Ak chce raz Brazília získať šiesty titul majstra sveta, musí najskôr znovu nájsť svoj šiesty zmysel pre futbal. Nájde ho a získa ho, tak ako ho stratila pred „tým zápasom“?
.autor je komentátor RTVS
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.