.titulok článku nie je zavádzajúci. Nedávno jeden odvážlivec skutočne zišiel na horskom bicykli až z vrcholu legendárneho Kriváňa. Pochopiteľne, nijakú značenú cyklotrasu nemal k dispozícii. S istotou však môžeme povedať, že bežní turisti, najmä rodiny s deťmi, ktorí tvoria väčšinu návštevníkov Tatier, ho nebudú nasledovať. Čo ponúka okolie našich veľhôr im?
.cyklisti v ohrození
Martin Géci a Milan Hajkovský prevádzkujú penzióny a požičovne bicyklov. Okrem toho sú predsedovia oblastných združení cestovného ruchu (OZ CR); prvý v mikroregióne Smrečany – Žiar – Žiarska dolina, druhý v Pavčinej Lehote, kde ústí Demänovská dolina.
„Projekt cyklotrás sme rozbehli pred dvoma rokmi. Sami sme ho spracovali aj financovali. V tom čase neexistovala na centrálnom Liptove takmer žiadna cyklotrasa, ak nepočítame päťdesiat rokov starú cestu prvej triedy okolo Liptovskej Mary, kde vás každú chvíľu ohrozuje kamión a kde sa stali vážne úrazy. Naposledy tam zrazilo auto dvoch Poliakov,“ spomína Géci na priekopnícke začiatky. Aj on si je dobre vedomý, že nedávno vydaná mapa je iba východiskom z núdze, prvým krokom. Pretože cyklotrasa by mala byť v prvom rade bezpečná, čo sa o verejných komunikáciách, označených bielym terčíkom s písmenom „C“, určite povedať nedá. Zákon síce umožňuje, aby boli cyklotrasy zriadené a vyznačené prakticky kdekoľvek s výnimkou diaľnic, no tristná realita zranených, v lepšom prípade iba zablúdených turistov poukazuje na jeho vážne deficity.
V čom je najväčší problém? Okrem financií na novobudované cyklotrasy – tak ako je to bežné v susednom Rakúsku alebo v Česku – sú nevyhnutnou podmienkou najmä právne a majetkovo vyrovnané pozemky, po ktorých vedú. Ako zdôrazňuje Géci, to je práve najväčší kameň úrazu. „Na dolnom Liptove zašli v tomto smere najďalej, v Ružomberku pôsobí ešte z čias socializmu silný cyklistický klub. Majú asi pätnásť cyklotrás. Sami si ich navrhli a sami aj rokujú s vlastníkmi pozemkov. Nejde pritom o vykúpenie, na to my drobní nemáme peniaze, ale o dohodu o užívaní. Obvykle sa spíše jednoduchá klauzula, kde majiteľ prenajme zadarmo istý úsek chodníka,“ vysvetľuje Géci.
„Najčastejšie použije vlastník argument je to moje a hotovo. Odstavia cestu, dajú rampu a je to vybavené,“ dopĺňa Hajkovský a pokračuje: „Ale vlastníci sú často postavení pred hotovú vec a hnevajú sa oprávnene. To je aj prípad autokempingu v Demänovskej doline. Jeho majiteľ, inak takisto člen nášho združenia, mi po vydaní cyklomapy rozčúlený povedal, že značená cyklotrasa vedie cez jeho kemping bez toho, aby to s ním niekto prebral.“
.objaviť svoje cesty
Ivan Zima má vo Svite firmu zameranú na predaj softvéru pre hotely a reštaurácie. Nadšenci vytrvalostnej horskej cyklistiky ho už pätnásť rokov poznajú ako neúnavného organizátora cyklomaratónu. Splnil si v ňom dávnu túžbu, pretože vrcholným bodom trasy je Kráľova hoľa vo výške 1 946 metrov nad morom. Cyklomaratón meria 134 kilometrov a má do 700 účastníkov, tí najrýchlejší ho zvládnu v čase okolo šesť hodín.
„Trasu vedieme mimo značených cyklotrás, väčšinou po lesných cestách a chodníkoch. So všetkými vlastníkmi dotknutých pozemkov sme sa dohodli, až na jedno poľovnícke združenie, ktorého členovia sú presvedčení, že cyklista do revíru nepatrí, pretože údajne plaší zver. Chceme dobre vychádzať s každým, aby sa nám nestalo to, čo organizátorom cyklomaratónu v Banskej Bystrici, ktorým pred siedmimi rokmi ktosi zo zlomyseľnosti zavrel záveru na trase,“ vraví Zima, aktívny náročný cyklista, ktorý si sám vyberá trasy a neriadi sa tými, čo sú vyznačené. Aj on však priznáva, že úroveň značených cyklotrás pod Tatrami je slabá. A nebyť jediného novovybudovaného asfaltového cyklochodníka v dĺžke okolo dvanásť kilometrov medzi Lopušnou dolinou a Svitom, ktorý využívajú aj korčuliari alebo mamičky s kočíkom, všetko by to boli iba jestvujúce komunikácie. „Tento chodník radšej obchádzam, je preťažený a hrozia tam kolízie. Čo mi však prekáža ešte viac, cyklista, ktorý nepozná terén, sa nedostane odtiaľto do Tatier alebo na Spišský hrad, pretože tam nijaké cyklotrasy nevedú. A to už nehovorím o tom, že na trasách nie sú značené servisné stanovištia alebo bufety či penzióny, tak ako je to bežné vo vyspelých krajinách,“ dodáva Zima, ktorý pred pár rokmi šiel po vyznačenej cyklotrase z Gerlachova do Smokovca a stratil sa v neprehľadnom teréne. Podobné skúsenosti so zle značenými cyklotrasami pod Tatrami má aj Popradčan Roland Lipták, ktorý má na bicykli prejazdenú Patagóniu v Južnej Amerike aj mnohé miesta Európy. Ročne najazdí okolo sedemtisíc kilometrov, v sedle trávi dva až päť dní v týždni. „Baví ma objavovať nové miesta, na čo je bicykel ideálny prostriedok, lebo ste rýchlejší ako chodec, pomalší ako auto, ste v úzkom kontakte s prírodou, so vzduchom, s vôňami, so všetkými živlami a hýbete sa vlastnou silou. Ja si vyberám trasu podľa nálady. A nepotrebujem cyklomapu, vystačím si s podrobným autoatlasom. Objavujem malé cestičky, napríklad v Gemeri alebo na hranici s Poľskom,“ vraví Lipták.
.tour de Tatry?
Aspoň záver článku vyznie optimisticky. Minulý týždeň podpísal v poľskom Novom Targu primátor Liptovského Mikuláša (SDKÚ-DS) Alexander Slavkovský dohodu o vybudovaní celkom nového, 250 kilometrov dlhého asfaltového cyklochodníka, ktorý povedie okolo Tatier. Pôjde o spoločný, slovensko-poľský projekt s celkovým rozpočtom 7 miliónov eur. Osemdesiatpäť percent z tejto sumy zaplatí EÚ, 10 percent vlády obidvoch krajín a 5 percent jednotlivé samosprávy. Bude to kultúrno-historicko-prírodný chodník, ktorý v niektorých úsekoch využije staré železnice a staré lesné cesty. Tento rok by sa malo na slovenskej strane vybudovať prvých 43 kilometrov,“ uvádza Slavkovský.
A práve nový cyklochodník môže byť magnetom, ktorý pritiahne do Tatier rodinky s bicyklami. Tie doteraz odrádzalo nebezpečenstvo úrazu na zle značených cyklotratrasách, z ktorých mnohé, žiaľ, vedú po cestách, po ktorých jazdia autá.
.cyklisti v ohrození
Martin Géci a Milan Hajkovský prevádzkujú penzióny a požičovne bicyklov. Okrem toho sú predsedovia oblastných združení cestovného ruchu (OZ CR); prvý v mikroregióne Smrečany – Žiar – Žiarska dolina, druhý v Pavčinej Lehote, kde ústí Demänovská dolina.
„Projekt cyklotrás sme rozbehli pred dvoma rokmi. Sami sme ho spracovali aj financovali. V tom čase neexistovala na centrálnom Liptove takmer žiadna cyklotrasa, ak nepočítame päťdesiat rokov starú cestu prvej triedy okolo Liptovskej Mary, kde vás každú chvíľu ohrozuje kamión a kde sa stali vážne úrazy. Naposledy tam zrazilo auto dvoch Poliakov,“ spomína Géci na priekopnícke začiatky. Aj on si je dobre vedomý, že nedávno vydaná mapa je iba východiskom z núdze, prvým krokom. Pretože cyklotrasa by mala byť v prvom rade bezpečná, čo sa o verejných komunikáciách, označených bielym terčíkom s písmenom „C“, určite povedať nedá. Zákon síce umožňuje, aby boli cyklotrasy zriadené a vyznačené prakticky kdekoľvek s výnimkou diaľnic, no tristná realita zranených, v lepšom prípade iba zablúdených turistov poukazuje na jeho vážne deficity.
V čom je najväčší problém? Okrem financií na novobudované cyklotrasy – tak ako je to bežné v susednom Rakúsku alebo v Česku – sú nevyhnutnou podmienkou najmä právne a majetkovo vyrovnané pozemky, po ktorých vedú. Ako zdôrazňuje Géci, to je práve najväčší kameň úrazu. „Na dolnom Liptove zašli v tomto smere najďalej, v Ružomberku pôsobí ešte z čias socializmu silný cyklistický klub. Majú asi pätnásť cyklotrás. Sami si ich navrhli a sami aj rokujú s vlastníkmi pozemkov. Nejde pritom o vykúpenie, na to my drobní nemáme peniaze, ale o dohodu o užívaní. Obvykle sa spíše jednoduchá klauzula, kde majiteľ prenajme zadarmo istý úsek chodníka,“ vysvetľuje Géci.
„Najčastejšie použije vlastník argument je to moje a hotovo. Odstavia cestu, dajú rampu a je to vybavené,“ dopĺňa Hajkovský a pokračuje: „Ale vlastníci sú často postavení pred hotovú vec a hnevajú sa oprávnene. To je aj prípad autokempingu v Demänovskej doline. Jeho majiteľ, inak takisto člen nášho združenia, mi po vydaní cyklomapy rozčúlený povedal, že značená cyklotrasa vedie cez jeho kemping bez toho, aby to s ním niekto prebral.“
.objaviť svoje cesty
Ivan Zima má vo Svite firmu zameranú na predaj softvéru pre hotely a reštaurácie. Nadšenci vytrvalostnej horskej cyklistiky ho už pätnásť rokov poznajú ako neúnavného organizátora cyklomaratónu. Splnil si v ňom dávnu túžbu, pretože vrcholným bodom trasy je Kráľova hoľa vo výške 1 946 metrov nad morom. Cyklomaratón meria 134 kilometrov a má do 700 účastníkov, tí najrýchlejší ho zvládnu v čase okolo šesť hodín.
„Trasu vedieme mimo značených cyklotrás, väčšinou po lesných cestách a chodníkoch. So všetkými vlastníkmi dotknutých pozemkov sme sa dohodli, až na jedno poľovnícke združenie, ktorého členovia sú presvedčení, že cyklista do revíru nepatrí, pretože údajne plaší zver. Chceme dobre vychádzať s každým, aby sa nám nestalo to, čo organizátorom cyklomaratónu v Banskej Bystrici, ktorým pred siedmimi rokmi ktosi zo zlomyseľnosti zavrel záveru na trase,“ vraví Zima, aktívny náročný cyklista, ktorý si sám vyberá trasy a neriadi sa tými, čo sú vyznačené. Aj on však priznáva, že úroveň značených cyklotrás pod Tatrami je slabá. A nebyť jediného novovybudovaného asfaltového cyklochodníka v dĺžke okolo dvanásť kilometrov medzi Lopušnou dolinou a Svitom, ktorý využívajú aj korčuliari alebo mamičky s kočíkom, všetko by to boli iba jestvujúce komunikácie. „Tento chodník radšej obchádzam, je preťažený a hrozia tam kolízie. Čo mi však prekáža ešte viac, cyklista, ktorý nepozná terén, sa nedostane odtiaľto do Tatier alebo na Spišský hrad, pretože tam nijaké cyklotrasy nevedú. A to už nehovorím o tom, že na trasách nie sú značené servisné stanovištia alebo bufety či penzióny, tak ako je to bežné vo vyspelých krajinách,“ dodáva Zima, ktorý pred pár rokmi šiel po vyznačenej cyklotrase z Gerlachova do Smokovca a stratil sa v neprehľadnom teréne. Podobné skúsenosti so zle značenými cyklotrasami pod Tatrami má aj Popradčan Roland Lipták, ktorý má na bicykli prejazdenú Patagóniu v Južnej Amerike aj mnohé miesta Európy. Ročne najazdí okolo sedemtisíc kilometrov, v sedle trávi dva až päť dní v týždni. „Baví ma objavovať nové miesta, na čo je bicykel ideálny prostriedok, lebo ste rýchlejší ako chodec, pomalší ako auto, ste v úzkom kontakte s prírodou, so vzduchom, s vôňami, so všetkými živlami a hýbete sa vlastnou silou. Ja si vyberám trasu podľa nálady. A nepotrebujem cyklomapu, vystačím si s podrobným autoatlasom. Objavujem malé cestičky, napríklad v Gemeri alebo na hranici s Poľskom,“ vraví Lipták.
.tour de Tatry?
Aspoň záver článku vyznie optimisticky. Minulý týždeň podpísal v poľskom Novom Targu primátor Liptovského Mikuláša (SDKÚ-DS) Alexander Slavkovský dohodu o vybudovaní celkom nového, 250 kilometrov dlhého asfaltového cyklochodníka, ktorý povedie okolo Tatier. Pôjde o spoločný, slovensko-poľský projekt s celkovým rozpočtom 7 miliónov eur. Osemdesiatpäť percent z tejto sumy zaplatí EÚ, 10 percent vlády obidvoch krajín a 5 percent jednotlivé samosprávy. Bude to kultúrno-historicko-prírodný chodník, ktorý v niektorých úsekoch využije staré železnice a staré lesné cesty. Tento rok by sa malo na slovenskej strane vybudovať prvých 43 kilometrov,“ uvádza Slavkovský.
A práve nový cyklochodník môže byť magnetom, ktorý pritiahne do Tatier rodinky s bicyklami. Tie doteraz odrádzalo nebezpečenstvo úrazu na zle značených cyklotratrasách, z ktorých mnohé, žiaľ, vedú po cestách, po ktorých jazdia autá.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.