.ako sa maďarský chlapec zo Szegedu stane profesorom neurológie v Arizone?
Maďarsko som opustil v roku 1978, hneď po ukončení štúdia medicíny. Pre mladého lekára bolo vtedy veľmi ťažké získať miesto v súlade s vlastnými predstavami o svojej budúcnosti. Existoval systém takzvaných umiestneniek, ktorý vás priradil na ľubovoľné miesto v krajine a tam ste museli nastúpiť. Ja som chcel ostať na univerzite a pracovať vo výskume, lenže ak ste neboli členom komunistickej strany, tak to bolo takmer nemožné.
.čiže pre emigráciu ste sa rozhodli preto, aby ste mohli vedecky pracovať?
V podstate áno. V tom čase mohol človek raz za tri roky vycestovať na Západ, takže som vycestoval do Viedne a už som sa nevrátil. Požiadal som o politický azyl na americkom veľvyslanectve a keďže v tom čase mali USA pre ľudí z východnej Európy kvótu 250 000 azylov ročne, išlo to celkom hladko. Hneď po príchode som si urobil americké medicínske skúšky a nastúpil na psychiatriu v New Yorku. Tri roky som robil na psychiatrii, tri roky na neurológii.
.a už od začiatku ste sa venovali výskumu?
Na psychatrii som mal predovšetkým na starosti pacientov, až na neurológii som trochu začal aj s výskumom. Ale, pravdu povediac, veľa času som na to ako mladý lekár nemal. To sa zmenilo až po tom, ako som išiel na ročný výskumný pobyt na Floridu. Tam som dostal naozajstnú prípravu pre výskumnú prácu.
.ako je to dnes? Cítite sa viac vedcom alebo lekárom?
V mojej momentálnej pozícii je to pol na pol. A výskum, ktorý robím, je klinický, nie je to laboratórny výskum.
.čo presne skúmate?
Jazyk a pamäť.
.a ako ich skúmate?
Pracujeme s pacientmi, ktorí majú kognitívne, pamäťové alebo rečové poruchy, napríklad po porážke. Snažíme sa u nich zistiť, ktoré časti mozgu preberajú funkcie poškodených častí a ako v mozgu prebieha obnovovanie rečových schopností. Robíme to pomocou funkčnej magnetickej rezonancie (fMRI), ktorá nám ukazuje, ktoré časti mozgu sú aktívne pri vykonávaní rôznych činností.
.ako to ukazuje?
Ide o neinvazívnu metódu, pri ktorej robí pacient nejaký kognitívny test a pritom sa jeho mozog sníma prostredníctvom magnetickej rezonancie. Časť mozgu, ktorá je aktívna, spotrebúva viac kyslíka, čím sa v danom mieste mení obsah kyslíka v krvi. A táto zmena sa viditeľne prejaví na fMRI snímkach. Kým sme túto metódu nemali, mozog sme skúmali ako čiernu skrinku – vedeli sme, ako reaguje na určité podnety, ale nevideli sme dovnútra. Teraz tam vidíme.
.a čo vidíme?
Rôzne veci. Napríklad to, ako prebieha obnova rečových schopností po mozgovej príhode. Mozog je značne plastický v tom zmysle, že ak je nejaká jeho časť zničená, tak neporušená časť sa často dokáže naučiť zabezpečovať funkcie vykonávané pôvodne tou zničenou časťou. Napríklad jazykové schopnosti máme obyčajne v ľavej hemisfére, ale po jej poškodení dokáže pravá hemisféra niektoré funcie jazyka prebrať. A my sa snažíme pochopiť, ako to prebieha.
.všetci máme rečové centrum v ľavej hemisfére? Nie je tam nejaký rozdiel medzi pravákmi a ľavákmi?
Takmer všetci praváci – niečo okolo 95 percent – majú rečové centrum v ľavej hemisfére. U ľavákov je toto percento nižšie, približne 70 percent ľavákov má rečové centrum v ľavej hemisfére. Asi 20 percent ľavákov má rečové centrá v obidvoch hemisférach a zvyšných 10 percent len v pravej hemisfére.
.a v tých hemisférach sú rečové schopnosti lokalizované v jednej časti mozgu, alebo má jedna časť na starosti rozprávanie, iná počúvanie a porozumenie jednotlivým slovám, ďalšia časť porozumenie vetám a ešte iná porozumenie skrytému významu viet?
Sú to rôzne oblasti, ale všetky sú poprepájané. Niektoré oblasti sú dôležitejšie pre porozumenie, iné sú dôležitejšie pre tvorbu reči. Pomocou fMRI máme zmapované, ktoré oblasti mozgu sú najaktívnejšie, keď rozprávame a ktoré, keď sa snažíme slovám porozumieť.
.pozorovaním pacientov s poruchami sa môžeme dozvedieť veľa o tom, ako funguje zdravý mozog bez porúch. Zároveň sa môžeme snažiť tým pacientom pomôcť – tu a teraz. Alebo sa môžeme snažiť prostredníctvom týchto pacientov lepšie porozumieť danej poruche a na základe tohto porozumenia zlepšiť liečbu iných pacientov v budúcnosti. Ktorému z týchto troch aspektov sa venujete vy?
Všetkým trom.
.tak poďme po rade. Čo sme sa naučili sledovaním pacientov s rôznymi poruchami o fungovaní normálneho mozgu?
To je veľmi zaujímavá otázka. V našom výskume porovnávame výsledky fMRI pacientov s konkrétnou poruchou a fMRI zdravých jedincov bez poškodenia mozgu. Tým získavame detailnejšiu informáciu o tom, ktoré časti zdravého mozgu sú zodpovedné za tie funkcie, s ktorými má pacient problém. Alebo skúmame, ako sa plasticita mozgu mení s vekom a tým získavame informácie o tom, ako sa mení jedna z dôležitých schopností mozgu.
.a všetko to sledujete na pacientoch po mozgovej príhode?
Nie, to je len jedna veľká skupina. Druhou veľkou a dôležitou skupinou sú ľudia s degeneratívnymi progresívnymi ochoreniami, napríklad s Alzheimerovou chorobou.
.dozvedeli sme sa od týchto dvoch skupín rôzne veci o fungovaní mozgu?
Nie, v podstate nám obe poruchy dávajú rovnaký typ informáce. Nezáleží príliš na tom, o aké ochorenie ide. V našom prípade záleží najmä na tom, kde je porucha lokalizovaná, a nie na tom, aká konkrétne porucha to je.
.a ako sa tieto skupiny líšia v druhom zo spomínaných aspektov, t.j. z hľadiska pomoci súčasným pacientom, ktorí majú problémy s rečou alebo pamäťou?
Ani v tom sa príliš nelíšia, v oboch prípadoch sa postupuje veľmi podobným spôsobom. V prípade reči máme k dispozícii v podstate rovnakú terapiu pre pacientov po porážke a pre pacietov s progresívnou chorobou. Rozdiel je, samozrejme, v tom, že v prípade porážky dôjde k poškodeniu naraz a terapia vedie buď k zlepšeniu, alebo k zachovaniu stavu. V prípade progresívnych chorôb nedokážeme stratu rečových schopností zastaviť, ale dokážeme ju spomaliť. Ani jednu z chorôb nevieme vyliečiť, po mozgovej porážke už len odstraňujeme následky, liek na Alzheimerovu chorobu nepoznáme. V oboch prípadoch sa preto sústreďujeme na symptómy. V prípade reči ide v zásade o rôzne učebné stratégie, ktoré majú mozgu pomôcť čo najúčinnejšie sa vyrovnať s deficitom. Výskum sa v tomto prípade sústreďuje na efektívnosť rôznych statégií. V prípade postupného strácania pamäti máme k dispozícii aj rôzne medikamenty, a tam nám fMRI umožňuje sledovať, aký je účinok podávaných liekov. Ak sa u jednoho pacienta v dôsledku podávaných liekov pamäť zlepšuje a u druhého nie, zaujíma nás, ako sa u týchto pacientov líšia snímky z fMRI.
.z hľadiska tretieho spomínaného aspektu, t. j. z hľadiska liečby budúcich pacietnov, spočíva odpoveď zrejme v tom, že súčasný výskum umožňuje zlepšovať učebné stratégie a lieky na potláčanie symptómov. Nie je nádej, že Alzheimerovu chorobu budeme vedieť naozaj liečiť?
Je viac než nádej. Už dnes vieme diagnostikovať Alzheimerovu chorobu dávno predtým, než prepuknú jej symptómy. Táto choroba je spôsobovaná postupným hromadením jedného konkrétneho proteínu v mozgu a dnes dokážeme pomocou pozitrónovej emisnej tomografie zistiť prítomnosť tohto proteínu desiatky rokov pred vypuknutím choroby. Liečba sa teda môže sústrediť na rizikové osoby dávno pred prvými prejavmi typických symptómov. Už sa s tým začína a myslím, že je to na veľmi sľubnej ceste.
.to znamená, že existuje reálna možnosť, že by sme v priebehu nejakých piatich rokov mohli mať liek na Alzheimerovu chorobu?
Keby ste namiesto päť rokov povedali desať, tak by moja odpoveď bola kladná. V podstate ide o kombináciu prevencie a terapie. Pri tomto druhu chorôb je veľmi dôležité zachytiť ich v čo najranejšom štádiu. Mimochodom, v tejto súvislosti je zaujímavá jedna vec, ktorú odhalili aj naše výskumy. Väčšina ľudí, a to aj lekárov, si myslí, že demencia sa začína prejavovať problémami s pamäťou. Ukazuje sa však, že najmä u mladších ľudí sa môže prejavovať inak, a to jazykovými problémami. Ak teda príde za lekárom pacient okolo päťdesiatky, ktorý má problémy s rečou, lekár by si mal byť vedomý toho, že je to možno príznak špecifického typu demencie. A ak budeme mať účinný liek proti tejto chorobe v ranom štádiu, môžeme rozpoznanú chorobu odvrátiť.
.posledná otázka: spolupracujete s kolegami v Maďarsku aj na Slovensku. Čím je pre vás táto spolupráca zujímavá?
Je zaujímavá v mnohých smeroch, z ktorých jeden je celkom evidentný. Ak sa zaoberáte jazykom, potom nevyhnutne narážate na to, že rôzni ľudia rozprávajú rôznymi jazykmi. Z biologického hľadiska je tvorba a spracovanie reči v mozgu nezávislé od konkrétneho jazyka. Ale rôzne jazyky sú v mozgu reprezentované trochu iným spôsobom. Je to zrejme dôsledkom štruktúry jazyka. Angličtina má napríklad v porovnaní so slovenčinou alebo maďarčinou oveľa zložitejší pravopis, na druhej strane, stavba vety je v angličtine oveľa jednoduchšia. Ak rozumiete slovám v základnom tvare, potom je význam anglickej vety úplne jasný z poradia týchto slov. V slovenčine a maďarčine sa význam slov veľmi mení skloňovaním, predponami, prípomnami, takže porozumenie obsahu vety vyžaduje venovanie oveľa väčšej pozornosti jednotlivým slovám. Skúmanie toho, ako sa rozdiely v jednotlivých jazykoch prejavujú na úrovni detailov vo fungovaní mozgu, je veľmi zaujímavé.
Maďarsko som opustil v roku 1978, hneď po ukončení štúdia medicíny. Pre mladého lekára bolo vtedy veľmi ťažké získať miesto v súlade s vlastnými predstavami o svojej budúcnosti. Existoval systém takzvaných umiestneniek, ktorý vás priradil na ľubovoľné miesto v krajine a tam ste museli nastúpiť. Ja som chcel ostať na univerzite a pracovať vo výskume, lenže ak ste neboli členom komunistickej strany, tak to bolo takmer nemožné.
.čiže pre emigráciu ste sa rozhodli preto, aby ste mohli vedecky pracovať?
V podstate áno. V tom čase mohol človek raz za tri roky vycestovať na Západ, takže som vycestoval do Viedne a už som sa nevrátil. Požiadal som o politický azyl na americkom veľvyslanectve a keďže v tom čase mali USA pre ľudí z východnej Európy kvótu 250 000 azylov ročne, išlo to celkom hladko. Hneď po príchode som si urobil americké medicínske skúšky a nastúpil na psychiatriu v New Yorku. Tri roky som robil na psychiatrii, tri roky na neurológii.
.a už od začiatku ste sa venovali výskumu?
Na psychatrii som mal predovšetkým na starosti pacientov, až na neurológii som trochu začal aj s výskumom. Ale, pravdu povediac, veľa času som na to ako mladý lekár nemal. To sa zmenilo až po tom, ako som išiel na ročný výskumný pobyt na Floridu. Tam som dostal naozajstnú prípravu pre výskumnú prácu.
.ako je to dnes? Cítite sa viac vedcom alebo lekárom?
V mojej momentálnej pozícii je to pol na pol. A výskum, ktorý robím, je klinický, nie je to laboratórny výskum.
.čo presne skúmate?
Jazyk a pamäť.
.a ako ich skúmate?
Pracujeme s pacientmi, ktorí majú kognitívne, pamäťové alebo rečové poruchy, napríklad po porážke. Snažíme sa u nich zistiť, ktoré časti mozgu preberajú funkcie poškodených častí a ako v mozgu prebieha obnovovanie rečových schopností. Robíme to pomocou funkčnej magnetickej rezonancie (fMRI), ktorá nám ukazuje, ktoré časti mozgu sú aktívne pri vykonávaní rôznych činností.
.ako to ukazuje?
Ide o neinvazívnu metódu, pri ktorej robí pacient nejaký kognitívny test a pritom sa jeho mozog sníma prostredníctvom magnetickej rezonancie. Časť mozgu, ktorá je aktívna, spotrebúva viac kyslíka, čím sa v danom mieste mení obsah kyslíka v krvi. A táto zmena sa viditeľne prejaví na fMRI snímkach. Kým sme túto metódu nemali, mozog sme skúmali ako čiernu skrinku – vedeli sme, ako reaguje na určité podnety, ale nevideli sme dovnútra. Teraz tam vidíme.
.a čo vidíme?
Rôzne veci. Napríklad to, ako prebieha obnova rečových schopností po mozgovej príhode. Mozog je značne plastický v tom zmysle, že ak je nejaká jeho časť zničená, tak neporušená časť sa často dokáže naučiť zabezpečovať funkcie vykonávané pôvodne tou zničenou časťou. Napríklad jazykové schopnosti máme obyčajne v ľavej hemisfére, ale po jej poškodení dokáže pravá hemisféra niektoré funcie jazyka prebrať. A my sa snažíme pochopiť, ako to prebieha.
.všetci máme rečové centrum v ľavej hemisfére? Nie je tam nejaký rozdiel medzi pravákmi a ľavákmi?
Takmer všetci praváci – niečo okolo 95 percent – majú rečové centrum v ľavej hemisfére. U ľavákov je toto percento nižšie, približne 70 percent ľavákov má rečové centrum v ľavej hemisfére. Asi 20 percent ľavákov má rečové centrá v obidvoch hemisférach a zvyšných 10 percent len v pravej hemisfére.
.a v tých hemisférach sú rečové schopnosti lokalizované v jednej časti mozgu, alebo má jedna časť na starosti rozprávanie, iná počúvanie a porozumenie jednotlivým slovám, ďalšia časť porozumenie vetám a ešte iná porozumenie skrytému významu viet?
Sú to rôzne oblasti, ale všetky sú poprepájané. Niektoré oblasti sú dôležitejšie pre porozumenie, iné sú dôležitejšie pre tvorbu reči. Pomocou fMRI máme zmapované, ktoré oblasti mozgu sú najaktívnejšie, keď rozprávame a ktoré, keď sa snažíme slovám porozumieť.
.pozorovaním pacientov s poruchami sa môžeme dozvedieť veľa o tom, ako funguje zdravý mozog bez porúch. Zároveň sa môžeme snažiť tým pacientom pomôcť – tu a teraz. Alebo sa môžeme snažiť prostredníctvom týchto pacientov lepšie porozumieť danej poruche a na základe tohto porozumenia zlepšiť liečbu iných pacientov v budúcnosti. Ktorému z týchto troch aspektov sa venujete vy?
Všetkým trom.
.tak poďme po rade. Čo sme sa naučili sledovaním pacientov s rôznymi poruchami o fungovaní normálneho mozgu?
To je veľmi zaujímavá otázka. V našom výskume porovnávame výsledky fMRI pacientov s konkrétnou poruchou a fMRI zdravých jedincov bez poškodenia mozgu. Tým získavame detailnejšiu informáciu o tom, ktoré časti zdravého mozgu sú zodpovedné za tie funkcie, s ktorými má pacient problém. Alebo skúmame, ako sa plasticita mozgu mení s vekom a tým získavame informácie o tom, ako sa mení jedna z dôležitých schopností mozgu.
.a všetko to sledujete na pacientoch po mozgovej príhode?
Nie, to je len jedna veľká skupina. Druhou veľkou a dôležitou skupinou sú ľudia s degeneratívnymi progresívnymi ochoreniami, napríklad s Alzheimerovou chorobou.
.dozvedeli sme sa od týchto dvoch skupín rôzne veci o fungovaní mozgu?
Nie, v podstate nám obe poruchy dávajú rovnaký typ informáce. Nezáleží príliš na tom, o aké ochorenie ide. V našom prípade záleží najmä na tom, kde je porucha lokalizovaná, a nie na tom, aká konkrétne porucha to je.
.a ako sa tieto skupiny líšia v druhom zo spomínaných aspektov, t.j. z hľadiska pomoci súčasným pacientom, ktorí majú problémy s rečou alebo pamäťou?
Ani v tom sa príliš nelíšia, v oboch prípadoch sa postupuje veľmi podobným spôsobom. V prípade reči máme k dispozícii v podstate rovnakú terapiu pre pacientov po porážke a pre pacietov s progresívnou chorobou. Rozdiel je, samozrejme, v tom, že v prípade porážky dôjde k poškodeniu naraz a terapia vedie buď k zlepšeniu, alebo k zachovaniu stavu. V prípade progresívnych chorôb nedokážeme stratu rečových schopností zastaviť, ale dokážeme ju spomaliť. Ani jednu z chorôb nevieme vyliečiť, po mozgovej porážke už len odstraňujeme následky, liek na Alzheimerovu chorobu nepoznáme. V oboch prípadoch sa preto sústreďujeme na symptómy. V prípade reči ide v zásade o rôzne učebné stratégie, ktoré majú mozgu pomôcť čo najúčinnejšie sa vyrovnať s deficitom. Výskum sa v tomto prípade sústreďuje na efektívnosť rôznych statégií. V prípade postupného strácania pamäti máme k dispozícii aj rôzne medikamenty, a tam nám fMRI umožňuje sledovať, aký je účinok podávaných liekov. Ak sa u jednoho pacienta v dôsledku podávaných liekov pamäť zlepšuje a u druhého nie, zaujíma nás, ako sa u týchto pacientov líšia snímky z fMRI.
.z hľadiska tretieho spomínaného aspektu, t. j. z hľadiska liečby budúcich pacietnov, spočíva odpoveď zrejme v tom, že súčasný výskum umožňuje zlepšovať učebné stratégie a lieky na potláčanie symptómov. Nie je nádej, že Alzheimerovu chorobu budeme vedieť naozaj liečiť?
Je viac než nádej. Už dnes vieme diagnostikovať Alzheimerovu chorobu dávno predtým, než prepuknú jej symptómy. Táto choroba je spôsobovaná postupným hromadením jedného konkrétneho proteínu v mozgu a dnes dokážeme pomocou pozitrónovej emisnej tomografie zistiť prítomnosť tohto proteínu desiatky rokov pred vypuknutím choroby. Liečba sa teda môže sústrediť na rizikové osoby dávno pred prvými prejavmi typických symptómov. Už sa s tým začína a myslím, že je to na veľmi sľubnej ceste.
.to znamená, že existuje reálna možnosť, že by sme v priebehu nejakých piatich rokov mohli mať liek na Alzheimerovu chorobu?
Keby ste namiesto päť rokov povedali desať, tak by moja odpoveď bola kladná. V podstate ide o kombináciu prevencie a terapie. Pri tomto druhu chorôb je veľmi dôležité zachytiť ich v čo najranejšom štádiu. Mimochodom, v tejto súvislosti je zaujímavá jedna vec, ktorú odhalili aj naše výskumy. Väčšina ľudí, a to aj lekárov, si myslí, že demencia sa začína prejavovať problémami s pamäťou. Ukazuje sa však, že najmä u mladších ľudí sa môže prejavovať inak, a to jazykovými problémami. Ak teda príde za lekárom pacient okolo päťdesiatky, ktorý má problémy s rečou, lekár by si mal byť vedomý toho, že je to možno príznak špecifického typu demencie. A ak budeme mať účinný liek proti tejto chorobe v ranom štádiu, môžeme rozpoznanú chorobu odvrátiť.
.posledná otázka: spolupracujete s kolegami v Maďarsku aj na Slovensku. Čím je pre vás táto spolupráca zujímavá?
Je zaujímavá v mnohých smeroch, z ktorých jeden je celkom evidentný. Ak sa zaoberáte jazykom, potom nevyhnutne narážate na to, že rôzni ľudia rozprávajú rôznymi jazykmi. Z biologického hľadiska je tvorba a spracovanie reči v mozgu nezávislé od konkrétneho jazyka. Ale rôzne jazyky sú v mozgu reprezentované trochu iným spôsobom. Je to zrejme dôsledkom štruktúry jazyka. Angličtina má napríklad v porovnaní so slovenčinou alebo maďarčinou oveľa zložitejší pravopis, na druhej strane, stavba vety je v angličtine oveľa jednoduchšia. Ak rozumiete slovám v základnom tvare, potom je význam anglickej vety úplne jasný z poradia týchto slov. V slovenčine a maďarčine sa význam slov veľmi mení skloňovaním, predponami, prípomnami, takže porozumenie obsahu vety vyžaduje venovanie oveľa väčšej pozornosti jednotlivým slovám. Skúmanie toho, ako sa rozdiely v jednotlivých jazykoch prejavujú na úrovni detailov vo fungovaní mozgu, je veľmi zaujímavé.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.